Žiadna iná profesia nie je v krajinách strednej a východnej Európy tak hostená, ako literáti. Každý si totiž pamätá porekadlo „Hladný ako spisovateľ“ a tak na to hreší väčšina organizátorov literárnych podujatí. Boli sme teda zvyknutí na mnohé, ale pohostinnosť v reštaurácii Červené víno v známej dedine Kovačica, s prevažne slovenským obyvateľstvom a preslávenej naivným maliarstvom, bola nad všetky očakávania.
V Srbsku, a vo Vojvodine zvlášť, je pohostinnosť až smrtonosná. Ale tu sa majiteľ prekonával. Obsluhoval nás osobne, akoby všetky ženy kdesi schoval. Ale zvládol aj sám obskakovať hostí a dolievať dobré víno do pohárov, keď sa stôl prehýbal miestnymi špecialitami. Nálada bola teda náležito skvelá a oslava práve ukončeného literárneho podujatia trvala do neskorej noci. Postupne sa však predsa len hostia povytrácali a ostali sme dvaja hostia, organizátor a majiteľ. Keď sme sa už aj my zdvihli na odchod, organizátor a majiteľ poodišli k barpultu vyriešiť útratu. A tu prepukla hádka. Taká naša, slovanské, od pľúc. Organizátorovi sa účet zdal priveľký (veď aj mne sa zdala tá pohostinnosť prehnaná) a majiteľ zasa vykrikoval čosi o tom, že aj v minulosti už boli problémy s platením. Vyvrcholilo to tým, že majiteľ zamkol reštauráciu s tým, že nás bez platenia von nepustí. Vtedy organizátor poľavil a dohodli sa že zájdu k nemu domov, kde všetko zaplatí. Odišli tým hlavným vchodom a my sme s miestnym novinárom ostali zamknutí v prázdnej reštaurácii, ako rukojemníci. Po chvíli váhania, novinár hovorí: „Tu predsa musí byť východ cez kuchyňu, skúsme…“
A naozaj sme bez problémov prešli kuchyňou na dvor a odtiaľ na ulicu.
Na okamih slobodní, zaváhali sme. Zafungoval „štokholmský syndróm“ v kovačickej verzii a tak sme sa rozhodli počkať na majiteľa. Ten aj dofrčal na starej škodovke s veľkým rachotom a furiózny od zlosti. Vraj ho organizátor napálil nielen tým, že nezaplatil, ale sa ešte nechal aj odviesť domov a potom už z domu ani nos nevystrčil. Keď sme sa pýtali, čo bude ďalej, mávol rukou a prepustil nás s tým, že to nie je prvý krát, čo sa takto nepohodli.
V zadumaní sme teda kráčali s miestnym novinárom priamočiarymi kovačickými ulicami, keď sa na obzore objavila rezko kráčajúce postava. Za chvíľu bol pri nás – organizátor! A že či si ešte nedáme za pohárik na dobrú noc, hoci je polnoc, veď blízka krčma je otvorená. O nezaplatenom účte sme už nehovorili.
O týždeň, keď už som bol bezpečne doma, mi prišla SMS-správa z Kovačice. Stálo tam: „Už môžete vyjsť, už som to zaplatil“…
Niet nad slovanskú pohostinnosť!
Gustáv Murín
