Oleg Harenčár (* 23. máj 1956, Bratislava). Otec bol až do roku 1968 úspešným politikom. Oleg Harenčár roku 1978 emigroval do Švajčiarska, kde požiadal o politický azyl. Roku 1980 sa presťahoval do New Yorku a začal študovať filmovú a televíznu tvorbu na newyorskej Štátnej univerzite v Buffalo. Na štúdium si zarábal prácou pri nakrúcaní reklám, zo začiatku ako pomocný osvetľovač, neskôr ako kameraman. Po ukončení štúdia a prvom úspešnom dokumentárnom filme (Make a Joyful Noise, 1982) strávil rok v Európe, pôsobil v Taliansku, v Miláne, ako režisér týždenníka o móde. Roku 1984 sa vrátil do Ameriky, kde spolu s filmárom Stephenom Olssonom pracoval na dokumentárnom filme o vojne v Afganistane (Afganistan – The Fight For A Way of Life, 1986). Film vyhral Zlaté jablko na Medzinárodnom filmovom festivale v San Franciscu (1986). O dva roky neskôr jeho krátky hraný film „Prvý krok do oblakov“ (The First Step Into The Clouds, 1987) získal striebornú medailu na Medzinárodnom filmovom festivale v Houstone (1988). Roku 1988 sa stal americkým občanom, založil firmu na produkciu dokumentárnych filmov Prometheus Production a pracuje ako producent, režisér a scenárista. V rokoch 1989 – 1995 nakrútil viacero cestopisných i vzdelávacích dokumentárnych snímok a spolupracoval s režisérmi a producentmi na ďalších filmoch.
Jeho film „Československo, spiaca krásavica“ (1990) vyhral Bronzové jablko na Medzinárodnom filmovom festivale v San Franciscu. Popritom sa venoval prednáškovej činnosti na tému dokumentárna filmová tvorba, pôsobil ako poradca pri tvorbe dokumentárnych filmov a pracoval aj ako kameraman pre BBC – „Nazi Gold“, 1997, „The Man They Made God“ (Jimi Hendrix), 1999, „The Emperor of the Universe“ (Reverend Moon) 2001. Roku 1999 sa ako producent a režisér podpísal pod krátky hraný film „Seizure“.
Knižne debutoval zbierkou básní „Zemetrasenie pamäti“ (Indiana University, 1996), nominovanou na cenu AOSS za rok 1996.
Hudobník, šaman a popredný americký japonista Slava Rankov (1934-1993) v doslove k zbierke Zemetrasenie pamäti píše, že v slovenčine je Harenčárov hlas vyrovnanejší, filozoficky hlbší, naproti tomu anglická zbierka básní, adresovaná americkému čitateľovi, obsahuje básne naplnené romantickosťou, ktorá sa pre neho zdá byť povrchnou (sme.sk): „S touto disproporciou budem konfrontovaný aj v pripravovanej básnickej zbierke ľúbostnej lyriky s názvom ´Listy do dlane´, ktorá by mala vyjsť opäť v agentúre Fischer,. Budú tam totiž aj básne, ktoré som písal po slovensky, ale i po anglicky. Spomenutý konflikt vidím v rozdielnych historických tradíciách v poézií na Slovensku a v USA. Do veľkej miery je to ovplyvnené aj tým, že poézia sa v Amerike prevažne recituje. Určite je menšinovým žánrom a niekedy mám pocit, že jú čítajú len tí, ktorí ju píšu. Chcel som to prelomiť, recitovať básne aj ľuďom, ktorí ich nepíšu.“
Zdroje:
https://www.google.sk/#psj=1&q=film%C3%A1r+Oleg+Harencar%2C+z+Los+Angeles
https://www.fdb.cz/lidi-zivotopis-biografie/111592-oleg-harencar.html
https://www.sme.sk/c/2164066/povodom-slovensky-basnik-a-filmar-o-harencar-prisiel-do-bratislavy-patrat-po-kulturnej-pamati.html
Spracoval: Gustáv Murín
