Toto je príbeh mojej prvej knihy a jej reinkarnácie po 33 rokoch.
Na svoju prvú knihu (teda autorský debut) som čakal dlhých desať rokov. Medzičasom som už publikoval časopisecky, aj v poviedkových zborníkoch. Ale žiadny variant rukopisu – stredoškolské príbehy, zbierka poviedok, či humoristické texty – nemala u vtedajších štátnych vydavateľstiev úspech. Nakoniec sa presadil text, ktorý som ani neplánoval napísať.
V druhom ročníku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave som bol už zavedený spolupracovník vtedy najprestížnejšieho týždenníka Nové slovo. A ako prírodovedec som, pochopiteľne, písal hlavne o životnom prostredí. Tém bolo dosť, ale odrazu mi pribudla taká, čo ma zamestnala na mnoho týždňov. Zavolal mi brat mojej prvej lásky. S tou sme sa už na začiatku môjho vysokoškolského štúdia síce rozišli, ale pre neho som bol jediným kontaktom s médiami a mal naliehavú správu – likvidujú Ondrejský cintorín! A ja som ani nevedel, čo je to za cintorín, ani kto by ho mal záujem zlikvidovať.
Kauza Ondrejský cintorín
Od začiatku to bol prípad ako na húpačke. Na podnet celoživotného národovca Juraja som zašiel do redakcie pre povolenie pustiť sa do témy. Lenže tam na ubezpečili, že už je vec vyriešená, pretože do Nového slova už napísal krátky článoček Mikuláš Huba zvaný Maňo. To bol vtedy vedúci aktivista dobrovoľných ochrancov prírody, ktorí boli aj riadne úradmi zaregistrovaní. Proti totálnej likvidácii až 13 tisíc náhrobkov a celého múru, na ktorom boli štíty slávnych rodov, ktoré tu mali spoločné rodinné hroby aj hrobky, sa postavila aj vedúca príslušného oddelenia na Mestskom pamiatkovom rade. Zdalo sa, že zdravý rozum zvíťazil a to som aj oznámil svojmu „informátorovi“. Lenže ten medzičasom zistil, že žiadne takéto dohováranie na príslušných papalášov nezabralo. Len mierne cúvli, keď vyhlásili, že namiesto tých tisícov náhrobkov aj veľmi zaslúžilých osobností mesta, ponechajú ukážkových deväť?! Môj dobrovoľný informátor sa rozhodol skontaktovať ma s tými, čo o celom tom prípade vedeli najviac. Vďaka tomu som sa po prvý krát stretol vo vtedy kultovej kaviarni Krym s Maňom Hubom a Janom Budajom. Hovorili mi neuveriteľný príbeh, ktorý sa mi neskôr potvrdil. Bolo to naozaj bizarné. Podrobnosti sú v knihe.
Na stope
Pre článok som potreboval vyspovedať okrem námestníka-šialenca aj jeho riaditeľa a všetkých zainteresovaných vrátane šéfky odboru Pamiatkového ústavu, ktorá proti takejto „rekonštrukcii“ vystupovala odborne. Medzičasom sa témy chytil aj Slovenský rozhlas a odvysielali odbornú diskusiu na túto tému. Vyznievalo to opäť optimisticky. Posledným, koho názor som chcel do výsledného článku dať, mal byť názor primátora. Tu som ale narazil na jeho hovorcu, ktorý už po telefóne nejavil obvyklú ochotu spolupracovať s takým rešpektovaným týždenníkom, ako bolo Nové slovo. Bolo mi to čudné, ale aspoň súhlasil, aby som ho navštívil, že spolu preberieme, ako teda ďalej. Nakoniec sa ukázalo, že práve tento „súdruh“ ma udal ako „špióna zelených“, pričom ja som ani nevedel, kto sú tí „zelení“.
Komunistickým oteckom mesta totiž došla trpezlivosť a rozhodli sa vyriešiť ochranárske i občianske protesty po svojom – Jana Budaja a jeho najbližších si zobrala „do parády“ Štátna bezpečnosť, mňa rovno Krajská prokuratúra. Podrobne o tom píšem v knihe, ale ukážka je aj TU.
Nakoniec som vyviazol, aj vďaka podpore šéfredaktora Leopolda Podstupku, bez úhony. Ale ostala vo mne myšlienka, že tento zápas o našu históriu s komunistickými obmedzencami by nemal zapadnúť. Keďže som nemohol publikovať článok, rozhodol som sa tento príbeh zvečniť v novele.
Písanie s pauzou
Bola to moja prvá skúsenosť s dlhším textom a naozaj som si nevedel predstaviť, ako v ňom udržať tempo a napätie, ako v poviedke. Ale písanie mi išlo od ruky. Do toho však prišiel povolávací rozkaz na ročnú vojenskú službu. A stal sa zázrak. Po roku som sa vrátil k rukopisu a akoby som prácu prerušil len včera, opäť sa spustil prúd slov a viet. Len som si pre zmenu nevedel predstaviť ten vrcholný okamih, kedy by som mal v plynulom toku deja odrazu prísť k záverečnej pointe. To za mňa vyriešila spisovateľská dielňa v mojej hlave, ktorá ani v noci zrejme nespí. A tak mi ten strhujúci záver napadol cestou do laboratória. Rukopis bol na svete. Z neuverejneného článku, ktorý mal 4-5 strán, som napísal 120 stranový príbeh a na svete bola moja prvá novela!
Ale neradoval som sa dlho. Rukopis odmietli ako „protisocialistický“ vo vydavateľstve Smena aj vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Bolo to beznádejné. Tak mi kamarátka pomohla „vydať“ rukopis ako „samizdat“ – tri kópie „na tajňáša“ nechala zviazať v červených doskách ako scenár vo filmových ateliéroch na Kolibe. Dva „výtlačky“ som venoval ochranárom a jeden vraj zablúdil po spriatelenej linke až k vtedajšiemu komunistickému prezidentovi Husákovi. Ale ani to nepomohlo.
Až prišiel rok 1986 a Gorbačovova „glasnosť“ spôsobila, že sa najvyšší zväzácki funkcionári, ako perspektívni nástupcovia prestarnutého vedenia strany a štátu, rozhodli zorganizovať okázalú súťaž pre mladých umelcov všetkých kategórií pod názvom „Pozdrav mládí“. Výhoda bola v tom, že v literárnej súťaži išlo o novely a prihlásiť sa dalo anonymne. Takže bratislavskí súdruhovia nemohli zasiahnuť a v Čechách nevedeli nič o tom, že samotná téma je zakázaná. S pomocou mojej vtedajšej lásky som sa do tejto federálnej súťaže prihlásil a vyhral! Súčasťou ceny bola aj povinnosť rukopis vydať.
Len čo som sa vrátil z Prahy domov, už som sa po druhý krát vybral z rukopisom pod pazuchou do vydavateľstva Smena. Vedeli, že majú povinnosť rukopis vydať, ale zbabelí redaktori pôvodnej prózy, na čele so sovietsky školeným Križkom, aj tak knihu vydať odmietli! Akože kamarátsky mi poradili: „Gusto, zober si to domov a netráp nás! Nerob problémy!“ Bolo po radosti, šťastie sa ukázalo len ako chvíľkové. Ale, rukopis ďalej koloval, až sa v Prahe dostal do rúk dobrých ľudí, ako bol napríklad Ondřej Neff z Mladej fronty, a tak to predsa vyšlo! Opäť totiž zasiahla zhoda okolností, že práve začínali s novou edíciou Ladění pre začínajúcich autorov. V rámci minimálnych nákladov knižka nemala dokonca ani obálku a skladala sa z voľných listov, ale stihla vyjsť pred letom 1989 – v českom preklade! Bol to teda zároveň literárny unikát, pretože Šikula, aj Sloboda tiež debutovali v českých vydavateľstvách, ale po slovensky (TU je rozprávanie o tejto debutovej eskapáde). Na jeseň roku 1989 mi Spolok pražských kníhkupcov udelil cenu (rovnakú ako Havlovi) a knižná distribúcia objednala náklad rekordných 1 111 výtlačkov. Tie čo prišli do Bratislavy sa hneď rozchytali. A potom padla vláda komunistov, aj zákazy…
Čakanie na vydanie
Po Nežnej revolúcii a krachu VPN si Martin Šimečka založil vlastné vydavateľstvo a tak som považoval za samozrejmé, že tam vyjde kniha s takýmto svedectvom boja proti komunistickým obludnostiam (v tomto prípade to bol plán splanírovať celý historický Ondrejský cintorín aj s jeho 13 000 náhrobkami??!). Navyše, keď v tej knižke boli citované príbehy osobností, ktoré tam boli pochované a ktoré sa práve ochranárom podarilo aspoň sčasti zachrániť. Lenže tento Šimečka mal už iné „priority“ a rukopis neprijal.
Prešlo tridsať rokov, hektika dvojitej práce v laboratóriu a v spisovateľskej pracovni skončila mojim odchodom do dôchodku. Mal som odrazu čas obzrieť sa späť a nevydanie aspoň výberu úžasných príbehov osobností pochovaných na Ondrejskom cintoríne mi pripadalo ako dlh, ktorý treba napraviť. Vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia som sa teda k téme vrátil práve pre zverejnenie tých príbehov, ale aj dopovedanie osudov tých, ktorí sa dali dokopy pri záchrane Ondrejského cintorína, v súboji s komunistickou mocou sa napokon stali vodcami Nežnej revolúcie. A ako ich tá revolúcia zomlela…
Tentoraz kniha naozaj vyšla a opäť zapracovala náhoda, či zhoda okolností. V tej dobe sa udiala skutočná nepredvídateľnosť – na akejsi vernisáži som svoju prvú lásku stretol po desiatkach rokov. Bolo to príjemné zvítanie a bonusom bol kontakt na jej brata, ktorý ma ako celoživotný národovec v tom roku 1983 upozornil, čo našej histórii pod otvoreným nebom hrozí. Medzičasom sa dal na podnikanie a práve on (aj ako jeden z hrdinov nanovo spísaného príbehu) vydanie knihy veľkoryso finančne podporil. Stojí za prečítanie…
