OSUDY V KAMENI – ako to začalo

Ondrejský cintorín, Pieta

Retro-román o tom, ako sa z mladých ochrancov Prírody a našej histórie zachovanej na historických cintorínoch stali v súboji s komunistickou mocou nakoniec vodcovia Nežnej revolúcie v roku 1989.

A ako ich tá revolúcia zomlela…

 

(ukážka z rukopisu)

 

Cintorín

   Daxa sa neochotne zmieruje s tým, že je momentálnym rukojemníkom svojho „šlahnutého“ kamaráta. S povzdychom prehodí: „Aké je tu ticho, skoro ako v labáku.“

„Už tu dlho ticho nebude. Chystajú sa to tu zlikvidovať. Normálna buldozérová metóda.“

„Hm, no a prečo?“

„Vraj tu má byť park…“

„Tak fajn, nie? Vyzerá to tu hrozne spustnuto.“

„No práve, nechali to tu spustnúť a teraz to má zachrániť hurá akcia komunistického typu. Rozumieš? Odrazu na tento historický cintorín vymýšľajú nejakú švédsku metódu?“

„A to je aká…“

„Robia okolo toho veľké tajnosti, ale pokiaľ viem, tam sa to robí tak, že hroby sa nechajú a náhrobné kamene sa z veľkej časti vyhádžu. Lenže toto nie je obyčajný cintorín, tu leží celá história tohto mesta, pätnásťtisíc náhrobných kameňov a keď sem vrazia títo mestskí úderníci… to bude hrozné… vieš ako dopadlo Podhradie…“

Podhradie prevalcoval výjazd z takzvaného Nového mostu diaľničného typu. Ospravedlnením malo byť, že sa tak odhalia mestské hradby a fakt, že mesto a hrad nad ním boli dve rôzne entity, niekedy dokonca v nepriateľskom postavení. A tak Podhradie vzniklo historicky spontánne z náhodných stavieb remeselníkov slúžiacich hradu aj mestu.

„História v náhrobných kameňoch? No tak, keď si ma sem už dotiahol, čujme.“

„No, konečne si sa chytil. Tak sa poď pozrieť, nech sa páči. Vieš o tom, že toto mesto má svojho vlastného Robinsona?“

Daxa netušil, že toto mesto má svojho Robinsona, ale samozrejme vie, že tak sa volá hrdina vtedy ešte celosvetovo slávneho románu spisovateľa Daniela Defoa, ktorý tak opísal unikátny prípad námorníka Selkirka. Ten po stroskotaní lode, na ktorej slúžil, dokázal prežiť sám na pustom ostrove, kým ho náhodne neobjavila okoloidúca obchodná loď.

Šlahor neváha a vlečie Daxu pred mimoriadne vysoký náhrobný kameň so znázornením veľkej plachetnicovej lode.

 

Osudy v kameni

Ondrejský cintorín, Jetting
Ondrejský cintorín, Jetting

   Jetting Karol – Jeho život je fascinujúcim toboganom vzostupov a pádov. Z chudého rodáka z Bratislavy sa dostal do služieb bohatého anglického bankára. Prvá veľká úloha plavbou loďou do Senegalu skončila stroskotaním a upadnutím do otroctva. Z toho sa zázračne dostal a jeho dobrodružstvo zaujalo aj anglického kráľa, ktorý ho menoval konzulom vo francúzskom Marseille. Tam však nedorazil, lebo loď v búrke zablúdila a stala sa korisťou pirátov. Opäť upadol do otroctva a po ďalších prepadoch a stroskotaniach sa ocitol sám na malom neobývanom ostrove. Tu prežil deväť mesiacov, až ho zachránila náhodou okolo plávajúca loď. Aj naďalej cestoval, ale až dedičstvo mu doprialo, aby sa opäť usadil v rodnom meste. Bol jedným z prvých, kto bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Jeho výrazný náhrobok s plachetnicou a erbom mesta nechala postaviť bratislavská mestská rada…

Kolmár József – Spisovateľ a básnik, titulárny gymnaziálny riaditeľ, profesor, osobný priateľ a spolupracovník Alexandra „Šándora“ Petöfiho, počas jeho bratislavského pobytu. Bol epigramatistom a medzi inými napísal aj dokument o tajomstve dlhého života.

   Constantise Fille Moestus Pater Schönbauer – Význačný ornitológ a známy lekár. Mal osobitý patent na balzamovanie, čo vyskúšal na vlastnej mŕtvej dcére. Po desaťročiach exhumovaná dcéra bola v stave, ako keby bola práve pochovaná.

   Brunswick Ludvik – Bol mladším bratom Terézie Brunswickovej, pre ktorú Beethowen skomponoval známu Mesačnú sonátu.

 

„A to je len zlomok klenotov tohto cintorína. Navyše na týchto starých obvodných múroch sú zavesené štíty s erbmi vážených rodov, ktoré v tomto meste žili a ktoré ho fakticky postavili a nielen to, dostali ho aj na úroveň kráľovského mesta. Ale nejaký ten súčasný zabudnuteľný šialenec, na ktorého meno nemá zmysel si ani len spomenúť, sa chce ako najnovší námestník národného podniku Záhradníctvo ukázať. A práve tento historický cintorín chce ´otvoriť´ tak, že tie múry zbúra. S nimi aj tieto vzácne štíty. Chápeš ten zločin?“

„Povedzme, že chápem. A čo ja s tým?“

„Ty musíš zistiť, čo je za tým a napísať o tom.“

„Ja nemám čas… ani tomu nerozumiem… čo ja viem o nejakých náhrobných kameňoch. Ja ani na pohreby nechodím!“

„Ale vieš si zistiť fakty. Si dopisovateľom vážených novín!“

„Nemám čas… To by som najskôr musel zájsť do redakcie.“

„Toto je strašne vážna vec, Maťko, pozri… Len sa kúsok prejdime…“

 

Osudy v kameni

Ondrejský cintorín, náhrobky
Ondrejský cintorín, náhrobky

   Familie Namer – Anton Namer bol mešťanostom mesta Bratislavy, teda dnes by sme ho oslovovali ako primátora. Zaoberal sa botanikou, bol zakladateľom petržalského parku, ktorý bol dlhé desaťročia na úrovni botanickej záhrady.

   Wachtler mauzóleum – Zakladateľ rodu pochádzal zo Štajerska, kde ako bohatý obchodník získal šľachtický titul. Založili textilné manufaktúry v Bratislave (hodváb) a Bernolákove (kartún). Wachtler bol veliteľom mestských gárd a ako taký úspešný. Nechal si postaviť palác na Ventúrskej ulici, v ktorom vystupoval ako 6-ročný Wolfgang A. Mozart… Do tejto famílie sa priženil Vojtech Šuhajda, bývalý slovenský zápasník voľného štýlu v USA, neskoršie ako zbohatlík sa stal majiteľom väčších pohostinských zariadení.

   Stampfel Andreas, Aloisia, Karl, August – Kníhkupecká a vydavateľská rodina, ktorá prispievala k rozvoju vydavateľskej činnosti v Bratislave.

 

Daxa rezignovane prisľúbi, že na chvíľu odloží službu ľudstvu vo vedeckých otázkach základov života, a pôjde sa aspoň opýtať…

 

Riaditeľstvo Záhradníctva

   …Daxu víta klepot písacieho stroja z vedľajšej kancelárie. Daxa už stojí pred rozložitým stolom riaditeľa Záhradníctva. Za ním na stene ako ochranný štít visí portrét prezidenta Gustáva Husáka. Riaditeľ je z tých, čo vedia, že najmä za vlády komunistického prezidenta sú noviny veľmoc, ktorú si netreba pohnevať. Preto Daxu, po nevyhnutnom ohlásení u jeho sekretárky, tak preochotne okamžite privítal.

„My redaktorov vždy ochotne informujeme. Dáte si kávu?“

Daxa si sadá opatrne na ponúknutú stoličku. Je v rozpakoch: „Ale ja…“

Riaditeľ nečaká na odpoveď a hneď hlási do riaditeľského interkomu sekretárke: „Vierka, doneste nám dve kávy. A zavolajte námestníka Reššáka. Súrne.“

Vzápätí nasadzuje výraz hodný súcitu. Daxa mu prišiel akurátne do rany: „Viete ten článok vo vašich novinách – to bol podraz…“

Daxa sa ešte nespamätal z povinnosti vypiť si s riaditeľom kávu, ktorú zo zásady nepije. Vraj si tento posledný hriech necháva na dôchodok.

„A-áno?“

Riaditeľ pokračuje v tóne, ktorý má zaručene vyvolať súcit inak tak bezcitných redaktorov: „My sa snažíme, rozumiete, budujeme pre budúce pokolenia… Tu si pozrite, dostali sme plaketu k nášmu výročiu… A viete ako sme začínali..?“

Daxa nechce strácať čas, tak ide rovno k veci: „Vraj z toho cintorína má byť nejaký švédsky park…“

Slovo „švédsky“ na riaditeľa pôsobí ako slovná podnožka. Švédsko je kapitalistická krajina a on je riaditeľ organizácie, ktorá prispieva k budovaniu vytúženej budúcnosti ľudstva – komunizmu. To „švédske“ sa k tomu tým pádom naozaj nehodí. Najmä nie v debate s redaktorom (pre neho je v tejto chvíli aj Daxa redaktor) vážených novín.  Riaditeľ to zachraňuje žoviálnym smiechom:

„To sa tak nedá povedať, ale uplatňujeme tu zahraničné skúsenosti. Môj námestník teraz dosť cestoval, viete chcel si pozrieť ako to robia v tej Škandinávii, že… potom vo Veľkej Británii…  aj do Grécka sa služobne pozrel… no a teraz chce ísť do Egypta… a aj tam ho pošlem! Je to skvelý odborník, fakt šikovný. Pôvodne síce robil redaktora, ako vy, ale to už bolo dávno… A vidíte, vypracoval sa…“

Zaklopenie, otváranie dverí.

Sekretárka úslužne hlási: „Nesiem vám tú kávu. Súdruh riaditeľ, námestník Reššák už je tu… môže ísť ďalej?“

Daxa sa napruží. Kamarát Šlahor mu podstrčil zoznam najvýznamnejších osobností pochovaných na Ondrejskom cintoríne. Teraz má čeliť zoči-voči tomu, kto chce zničiť takúto históriu, ako múzeum pod otvoreným nebom?

 

Osudy v kameni

Ondrejský cintorín
Ondrejský cintorín

   Batka Johan Nepomuk (starší) – Potomok starej českej hudobníckej rodiny. Ako 19-ročný účinkoval vo Viedni, kde sa spriatelil s Ludvikom van Beethowenom, potom pôsobil v Budapešti. V spolupráci s výrobcom hudobných nástrojov Dutschmannom zostrojil nástroj, ktorý bol predchodcom harmónia. Ako virtuóz na tomto nástroji precestoval mnohé európske krajiny a zoznámil sa aj s Mendelsshonom-Bartholdym.

   Batka Johan Nepomuk (mladší) – Mestský archivár, ktorý sa spolu s bratislavským archeológom F. Rómerom zaslúžil o vybudovanie Mestského múzea, ktorému venoval bohatú zbierku umeleckých predmetov. Archívu mesta Bratislavy venoval okolo 10 000 listov zo svojej bohatej korešpondencie aj s takými velikánmi hudby, ako bol F. Liszt, či A. G. Rubinstein. Vďaka nemu sa hudobný život Bratislavy vyrovnal mnohým európskym veľkomestám.

   Le-Bel Karol – Narodil sa v Amiens. Bol francúzskym utečencom, neskoršie popredným činovníkom bratislavských slobodomurárov.

   Majsch Eduard – Bol vynikajúci portrétista a karikaturista. Ako člen slobodomurárskej lóže portrétoval všetkých lóžových bratov. Od mája 1988 sa stáva trvalým hosťom izby č. 88 v hoteli „U zeleného stromu“. Bol rovesníkom Jozefa a Františka Palugayovcov a na ich objednávku namaľoval viacero obrazov.

   Familie Hubert Johann – Táto rodina založila v roku1825 výrobu šampanského vína zn. J. E. Hubert. Podľa legendy bola firma založená mladým francúzskym vojakom Johannom Evangelistom Hubertom, pôvodom zo Champagne. Johann bol zranený počas neúspešnej napoleonskej výpravy v Rusku a pred návratom domov sa liečil vo vojenskom lazarete v Prešporku. Tu sa o neho starala krásna ošetrovateľka Paulína, do ktorej sa zamiloval a oženil sa s ňou. Mladému Johannovi učarovali okrem krásnej Paulíny aj kvalitné miestne vína a rozhodol sa založiť v roku 1825 firmu na výrobu šumivého vína. Firma prekvitala a získavala množstvo ocenení na medzinárodných výstavách a súťažiach. V roku 1896 na výstave v Budapešti navštívil pavilón firmy Hubert J.E. aj cisár František Jozef I., ktorý ocenil kvalitu produktu Gentry Club slovami: „Toto šampanské je vynikajúce.“ Následne nato získala firma aj jedno z najvýznamnejších ocenení – francúzsky kríž za úspechy na medzinárodnej výstave vín v Bordeaux.

   Familie Linzboth, Johann, Michael, Ignaz – Posledne menovaný bol ministerským radcom a mal zásluhu na vybudovaní prístavu v Rjeke. Meno prezrádza, že kedysi boli pltníkmi a lodiarmi, ktorí udržiavali spojenie po Dunaji medzi Linzom a Bratislavou.

 

(koniec ukážky z rukopisu Gustáva Murína knihy „Osudy v kameni“)

 

FPU, logo

Dokončenie rukopisu podporil Fond na podporu umenia.

Autor ďakuje Literárnemu fondu za možnosť pracovať

na tomto rukopise v DSS Timrava.

 

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on email

Podobné články

Repka IV

Piešťanské túlačky poľom

Minulý rok ma pri prechádzke s miestnym znalcom kultúry i spoločnosti, Martinom Valom, na našej prechádzke od Červenej veže (vyhliadky-reštaurácie v ruinách) po veľkoúspešnú reštauráciu

Mohyla

Piešťanský literárny okruh

Začiatkom mája 2022 som bol na už tradičnom tvorivom pobyte v zariadení Literárneho fondu, Domove Ivana Stodolu, a voľný čas medzi písaním som využil na obnovenie kontaktov

N. Zámky 4

O dlhovekosti v Nových Zámkoch

Do knižnice v Nových Zámkoch som sa vrátil po piatich rokoch (a našiel tam čitateľky, čo si moju predošlú návštevu pamätajú a prišli opäť!), aby