Výraz „sám na sám“ som počul po prvý krát od priateľov z Broumova, ktorí pri svojom podnikaní prišli na to, že sa na nikoho (najmä nie na zamestnancov) nemôžu spoľahnúť. Ale až v známom turistickom centre Virginia Beach na brehu Atlantického oceánu som stretol pri práci takéhoto osamelého bežca za šťastím. Yaşar Kilić je Turek z Kappadokie, ktorý sa vo Virginia Beach živil tým, že namaľoval vaše meno na zrnko ryže. Na druhú stranu meno vašej ženy, frajerky, detí, verného psa, no čo len chcete. To všetko zatavené do malého skleneného náhrdelníka (alebo náramku), kam nasypal trochu jemnučkého piesku a šnúrku k tomu výtvoru korálikmi ozdobil podľa vášho výberu. Originálne a lacné. Ale, ak by ste si mysleli, že to je všetko, čo by ste sa o Yaşarovi mohli dozvedieť, tak sa mýlite. Veď len počúvajte:
„Prišiel som do Ameriky v roku 1993. Doma som robil všeličo, dokonca aj v politike som bol. Ale už sa to nedalo vydržať. Najskôr som bol v Bostone. Maľovať na zrnká ryže ma naučil priateľ. No áno, mám veľké ruky a hrubé prsty, ale zato mám dobré oči a trpezlivosť. Dá sa to, keď som prišiel sem, mal som dokonca niekoľko iných, čo pre mňa robili. Ale to viete, keď nad nimi nestojíte, strkajú si doláre do vrecka. A ešte chcú, aby ste im platil. Tak to nie, teraz už robím len sám. Mám dve dcéry, obidve na vysokej, jedna študuje právo, druhá medicínu. Tu, v Spojených štátoch! Chlapec je doma s manželkou, dal sa na ekonómiu. Žena bola za mnou pred pár rokmi na návšteve. Chcel som, aby ostala, že postavím dom. Mám na to, podnikám aj v turistike, dohadzujem turistické výpravy do Kapadokie – príďte, je tam krásne… Nechcela zostať, nepáčilo sa jej tu. Tak som tu sám. Ešte pár rokov vydržím, potom uvidím. Či sa mi tu páči? Robota ako robota.“
Yaşarov „bohovský kšeft“ vo Virginia Beach, na Atlantic Avenue, to nebola len turistická atrakcia s popísanými zrnkami ryže, to bol aj jeden nie celkom naplnený americký sen.
Až o osem rokov neskôr ma novinárska cesta zaviedla aj do Kappadokie. Osem rokov som o Yaşarovi nepočul, ale celý ten čas som si zachoval na papieriku napísanú jeho adresu a telefónne číslo. Turistický sprievodca Bora, ktorý ma na dvojtýždňovej ceste sprevádzal, bol ochotný na to číslo Yaşara Kiliça zavolať. Bol to fax, ale vzápätí sa ozvali Yaşarovi známi, že mu odkaz odovzdali a zakrátko som počul už aj jeho hlas po telefóne. Vrátil sa už totiž z Ameriky a začal úplne nové podnikanie v rodnom mestečku Ürgüp. Stretnutie pri večeri v reštaurácii na terase s výhľadom na centrum Ürgüpu bolo plné spomienok, na druhý deň zasa o tom, čo teraz Yaşar robí a jeho plánoch. Jeho dcéra má lekáreň a o dva mesiace sa bude vydávať za kolegu, čakajú do tisíc hostí. Spolu so synom vedú stavebnú firmu, ktorá stavia apartmány pre tých Turkov, ktorí si v zahraničí zarobili na pekné bývanie. V tejto oblasti sa totiž dodržuje originálny stavebný materiál, kvádre z vápenca, ktorý tu v krajine formuje úžasné prírodné výtvory. Mimochodom, Yaşar tými istými rukami, ktoré boli schopné písať na zrnká ryže, vytesal do kameňa znak, ktorý visí nad vchodom do ich firmy. Keď už sme si povedali to základné, zaviedol ma Yaşar k svojmu priateľovi, starostovi mesta Ürgüp, pánovi Fahrimu Yildizovi. Je to bývalý riaditeľ miestneho gymnázia, na ktoré dovidí z okna svojej pracovne. Do jeho úradu sa ide hore schodmi po červenom, hoci umelom, koberci. Bola to pocta…
Na záver ma Yaşar priviedol k ďalšiemu priateľovi, ktorý vlastní malú galériu unikátnych malieb, Sú to totiž „maľby na vodu“. Videl som už všeličo, ale toto ešte nie. Takýto maliar má pred sebou plytkú kovovú hranatú misku rozmerov pripravovaného obrazu naplnenú vodou, kde je na vrchu vrstva zvláštneho živočíšneho tuku. Na túto hladinu potom nanáša kvapky rôznych farieb, ktoré sa rozprestrú po hladine a on ich štetcom formuje do rôznych obrazcov. Na záver položí na farebnú hladinu plátno, do ktorého sa celá kresba vpije. Nevídané, neslýchané, ale funkčné. V osmanskej ríši takto vraj pripravovali „hlavičkové papiere“ na dôležité listiny, ktoré sa potom nedali falšovať.
S Yaşarom sme sa rozlúčili s nádejou, že na ďalšie stretnutie nebudeme musieť čakať ďalších osem rokov.
Gustáv Murín