Pani Anna Würflová je v mestskej časti Rača vychýrená pečením lokší, pagáčov a koláčov. Hovorí, že si tak privyrába na prevádzku veľkého domu, ktorý obýva sama, ale už na prvý pohľad je jasné, že ju to pečenie mimoriadne baví. Je súčasťou jej života. Ako sama hovorí: „No, tak ja sa v tom vyžívam. To je pravda, ak by ma to nebavilo, tak to robiť nebudem. Lenže mňa to baví! Tak, chvála pánu Bohu, mám 85 rokú, ale keď mi povedia, že 300 pagáčkú, ja ráno o štyrech vstávam a mne to nevadí. Já mám ráda ludzí a to si zapamatajte – kto má rád kvetiny, má rád aj ľudí a ja mám ráda takého človeka.“
Pre projekt „Pamäti a spomienky“ sa pred študentami SOŠ masmediálnych a informačných štúdií (Kadnárova ul. č.7, Bratislava) rozhovorila o svojom plodnom a pracovitom živote.
Opísala svoje neľahké detstvo i mladosť, život v starej Rači, prežívanie strachu z II. svetovej vojny i školácke zážitky.
Popri zamestnaní pracovala a dodnes pracuje vo vinohradníckom družstve.
Vydala sa a v manželstve vychovali dvoch synov a dcéru.
Študentom, okrem iného, opísala aj svoje čerstvé skúsenosti s podvodníkmi:
Už mám len jedny plynové hodiny, teda plynomer. Pretože som mala dvoje. Hore, ale však tam sa nič nedeje, už tam nikto nebýva, tak tam nekúrim. Radiátor mám dobre zaškrtený, aj vypnutý – tak na čo budem za tie hodiny platiť? Tak som ich dala preč. Raz sem došli takí, ešte tu bola tá učiteľka oproti, a hovorí: „Anička, veď ešte nemôžu tak skoro odpisovať plyn!“ A došli takí dvaja mladí do tridsiatky. A ten jeden išiel do pivnice k strýcovi Alovi Polakovičovi. A strýc Alo im museli ukázať, ktoré sú jeho, pretože aj strýc Vilo tam mali hodiny, tak aby sa nepomýlili, to boli dvaja bratia. Než ten strýc Alo išli jednému ukázat ten plynomer, tak zatiaľ ten druhý ukradol celú penziu zo stolu, čo si doniesol. Všetko mu ukradol. Potom keď ten druhý došiel sem hned sem mu povedala: „Ná počúvaj! Basorkáňoš!“ Tuto mám dve metle za dverami, tak som ju chytila: „A jak to, že nemáš aj na druhé hodiny papier? A mazaj!“ Ale štyri schody preskákal a ja s tou metlou naňho. To boli švindleri!“
Hoci prežila ťažký život, neoddychuje a pomáha aj iným:
Ja tu mám stále nejakých ľudí. Aj kamarátky dôjdu. Dneska som bola jednu chorú navštíviť, no ale než dojdem domú, tak je hodina, lebo mám deset zastávek. Ten ma pristaví, ten ma pristaví.
No a starám sa o susedov, tu v našom dvore. Oni sú obaja nevládni, nenavaria si. Tak ja, keď už niečo upečiem, tak im to na tie vonkajšie dvere zavesím, do sáčku položím a už on si to nájde večer.
Včera volal: „Ďakujeme za pagáčky!“
Reku: „Dobré?“
Alebo uvarím, zavolám mu: „Dones si randlíčky a ti naložím.“
A hlavne, že keď fizuly (fazuľová polievka s hrubými rezancami) navarím a to majú potom aj na dva dni. Má on dcéru aj syna, tá dcéra mu aj podonáša, ale nie vždycky sa trafia. Ale vždy keď si viacej navarím, tak ich potom aj vždycky ponúknem. Však oni majú 82 rokov tiež, tiež už sú starí.
V tejto už siedmej publikácii OZ Pamäri a spomienky sa dozviete viac a aj kuriozity zo starej Rače.
Publikácia bola vydaná vďaka finančnej dotácii MČ Rača a OZ sv. Jozefa.
