V septembri 2021 som bol pozvaný na literárny festival v Belehrade, Srbsko. Z Bratislavy nie je priamy spoj, tak som šiel diaľkovým autobusom na trase Bratislava – Belehrad. Žiaľ, s prestupom vo Viedni. Podľa inštrukcií som si dal urobiť PCR test s negatívnym výsledkom a promptne vystaveným EU-Covid-certifikátom. Prechod rakúskymi hranicami bol po kontrole bez problému, ako aj prestup vo Viedni. Na maďarských hraniciach nikoho NIČ covidové nezaujímalo. Na srbských detto.
Dni festivalu ubehli rýchlo v spoločnosti srbských kolegov ako aj delegátov z Azerbajdžanu, Bulharska, Grécka, Ruska, Rumunska a srbských enkláv v Bosne a Hercegovine a aj Čiernej Hore.
O pár dní po ceste diaľkovým autobusom späť ten istý covid-nezáujem na srbskej aj maďarskej hranici až po hraničný prechod s Rakúskom. Na tomto diaľničnom prechode som po prvý krát videl ako sa rakúski pasováci s colníkmi KLAŇAJÚ šnúre takmer bez zastavenia plynúcich áut. Čiže, auto príde, rakúsky pasovák sa predkloní, „akože“ nahliadne do auta a mávne rukou. Za tú sekundu nemal čas ani len spočítať osadenstvo auta. Nekontrolovali pasy, ani sa nezajímali o covid-dokumenty. Takto prechádzali týmto rakúskym hraničným prechodom tisícky áut. Až prišiel o 6:00 ráno náš autobus zo Srbska. A na tom si naopak sgustli. Do autobusu vošli hneď štyria rakúski pasováci. Prišli ku mne a ich veliteľ sa ma spýtal, kam cestujem. Povedal som po pravde, že do Bratislavy s prestupom vo Viedni. Na to vyhlásil, že to už najnovšie nie je „transit“, pretože budem prestupovať vo Viedni z autobusu do autobusu. Tak som sa ho pýtal, či prestúpiť s lietadla do lietadla cez halu plnú ľudí je vo Viedni bezpečný tranzit. Neochotne prikývol, ale trval na tom, že ak mienim pokračovať týmto autobusom, budem musieť absolvovať v Rakúsku 10-dňovú karanténu. Takže kvôli prestupu medzi dvomi autobusmi mám ísť do rakúskeho covid-väzenia a ešte si aj za takúto „pohostinnosť“ platiť? Absurdné, ale rakúske. Môj už starý PCR-test ho nezaujímal, rovnako ako potvrdenie, že rovno po príchode do Bratislavy mám už rezervovaný ďalší test. Riešenie? Keďže som karanténu odmietol, navrhol mi, že ma tajne prevedú späť na maďarskú stranu hranice. Opýtal som sa: „A čo tam budem robiť, veď ani neviem, kde som?“
Na to mi na jeho mobile ukázal nejakú maďarskú obec Hegyeshalom, kde vraj je železničná stanica a spoj do Bratislavy. Teda vedel, že susediace Maďarsko žiadny test nevyžaduje?!!
Na maďarskú stranu nás doslova prepašovali poza parkujúce kamióny. Odrazu sme však uvideli nejakú okresnú cestu. Tou prechádzali stovky áut z Maďarska bez zastavenia, pretože tam nebola žiadna hraničná kontrola. Jednému z tých, čo ma aj s kufrom viedli ako zločinca, som sa opýtal: „A keby som sedel v jednom z tých áut, bolo by to v poriadku?“
Prikývol, tak som sa ho ešte opýtal: „A nepripadá vám to všetko bizarné.“
Mlčky prikývol a vyšupol ma na maďarskú stranu hraníc.
Tá stanica v maďarskej obci je vzdialená takmer 8 kilometrov (?!) a nebola to žiadna polahoda trepať pešo sa tam s kufrom skoro ráno po noci strávenej v autobuse. Tak som šiel som proti prúdu áut do Rakúska, takmer dve hodiny?! Vyzeralo to vážne beznádejne, pretože okolo nebolo nič, iba polia. A ani nikto, koho by sa dalo opýtať, či je to správna cesta. Prvým dobrým znamením bola reštaurácia s univerzálnym názvom Paprika Csárda. Nakoniec, dokonalo vyčerpaný, som našiel tú miestnu železničnú stanicu.
Na stanici bola len pokladníčka a dve upratovačky.
Po maďarsky neviem, ale mená miest by tu snáď mohli poznať.
Hovorím: „Bratislava?“
Pokladníčka krúti záporne hlavou: „Nem.“
Tak to skúsim inak, starým názvom môjho rodného mesta ešte spred I. svetovej vojny: „Pozson?“
Pokladníčka horlivo prikyvuje: „Pozson, igen…“
To sú tí naši Maďarskí susedia. Nemôžu nám už viac ako 100 rokov zabudnúť, že nás už neokupujú.
Ibaže vlaky do Bratislavy-Pozsonu išli až poobede. A bolo 7: 45 ráno!
Skúšam to inak: „Rajka?“
Rajka je maďarská obec tesne pred slovenskými hranicami a len 4 kilometre od najbližšej slovenskej obce a len 15 kilometrov od Bratislavy.
Vlak do Rajky šiel o hodinu. Lístok som si kúpil vďaka platobnej karte (Maďari majú stále len svoje forinty). O hodinu prišla na nástupište zbrusunová vlaková súprava. V celej súprave sme boli traja: rušňovodič, sprievodca a ja. V Rajke som bol za 12 minút.
Z Rajky ma zviezla doproprajná pani, Slovenka, ktorú som stopol, lebo jej auto malo bratislavskú poznávaciu značku. Pretože sa hlavné mesto Slovenska rozrastá, už takmer polovica obyvateľov obce Rajka sú Slováci. To ma zachránilo.
V Bratislave som ešte s kufrom šiel rovno na test. Bol negatívny.
Takýmito „najprísnejšími“ opatreniami bojujú Rakúšania proti pandémii covidu…
Gustáv Murín
