- Víme, že Václav Havel je vaše dlouholeté debatní nebo diskuzní téma. Na Slovensku vyšla Vaše jiná kniha s částí o Havlovi, proč zrovna Havel?
Dlhé roky bolo dominantnou témou mojich kníh vyčíňanie slovenskej mafie. Celkom prirodzene som tak narazil na vplyv amnestie prezidenta Václava Havla na nebývalý nárast organizovanej kriminality, ktorá svojou brutalitou ohrozovala samotné základy štátu. A v jedinej celosvetovej spisovateľskej organizácii PEN International, som nečakane som narazil na princíp jeho účelového osobného financovania. Zaujalo ma to a tak som o ňom 30 rokov zbieral materiály, aké spolu ešte neboli nikdy publikované.
- Proč jste tento přehled zdrojovaných sdělení publikoval právě teď?
Pravdupovediac, ja by som o ňom samostatnú knihu nenapísal nikdy. Bohato mi osobne stačilo, že som ten základ o ňom spísal v úvodnej kapitole veľmi úspešnej knihy „Demolácia našej demokracie – Od Havla po Šimečku“. Ale ako riaditeľ Slovenského literárneho centra som sa na pražskom knižnom veľtrhu „Svět knihy“ stal obeťou nevídaného mediálneho atentátu, kde redaktorka časopisu Respekt porušila nielen novinársku etiku, ale aj elementárnu ľudskú slušnosť. A vzápätí som sa dozvedel, že za tým stál šéfredaktor toho časopisu, nejaký Tabery. To on nahuckal vlastnú redaktorku, aby sa ma verejne opýtala, či bol Havel bábka cudzích záujmov. A tak som si povedal, že pánovi Taberymu vyhoviem, keď ho to tak zaujíma. Výsledkom je kniha, ktorá stojí na citáciách a svedectve samotných Havlových spolupracovníkov, chartistov, ďalších súčasníkov, historikov, komentátorov aj iných autorov z 35 kníh a 340 článkov a štúdií. Rovnaké udalosti aj ich hodnotenie sú tak potvrdené z rôznych, nezávislých zdrojov. Som rád, že napriek tomu ide o svižne a hutne prerozprávaný príbeh, ktorému nechýbajú aj nové fakty a z nich vyplývajúce paradoxy.
- Celý váš tvůrčí literární život se klene nad českou i slovenskou krajinou. Jak velký je rozdíl vnímání Havla mezi Slováky a Čechy?
S českou kultúrou, ale najmä literárnou scénou som mimoriadne úzko previazaný, veď mi v nakladelství Mladá Fronta vošla v polovici roku 1989 moja prvotina s asi najčeskejším názvom „Případ pohřbeného hřbitova“. Mimochodom, dostal som za ňu vtedy Cenu pražských knihkupců rovnako ako Havel.
Je istým spôsobom symptomatické, že kniha „Od Havla po Pavla – život ve lži“ sa výborne predáva aj na Slovensku, hoci je celá v češtine. Rovnaký efekt malo české vydanie knihy „Slovenská mafie v Praze“. Na Slovensku čítame česky tak plynulo a samozrejme, že keď som na svojom slovenskom blogu publikoval ukážku z knihy „Od Havla po Pavla – život ve lži“, bol som jednou diskutujúcou upozornený, že by som si mal dať väčší pozor na slovenčinu a vynechať bratislavský slang. Vôbec si nevšimla, že ukážka je v češtine…
- A Pavla?
Pre slovenských občanov je Pavel neviditeľný, pretože nám jeho kolaborantstvo s akýmkoľvek prevládajúcim režimom toľko neškodí, ako u vás.
- Češi se rádi skrývají za symboly. Čeho je symbol Pavel?
Česi na to majú aj vlastný, vo svete unikátny výraz „vlezpredlkovství“. A nie je
problém si domyslieť, kam všade tento manekýn v uniforme pre vlastný prospech už vliezol…
- Prvně jste adoraci Havla odmítl už v samizdatovém časopise Hlas kotolne, a pokračoval v kritice během raných devadesátek. Stal jste se vlastně jakýmsi „antidisidentem“, ve smyslu paradoxu. Vyhovuje vám tahle pozice?
Vyznávam povinnosť vzdelaných ľudí zastávať sa pravdy, aj keby to bolo nepopulárne. Pozíciu si tým pádom nevyberám, je mi daná ako každému hľadačovi pravdy. A že je tento svet oficiálne v Bruseli stavaný na hlavu, pozná snáď už aj školopovinné dieťa. Čo sa týka nového pražského disentu voči „fialovej politike“, každé leto jeho významní predstavitelia nachádzajú v lete azyl na Slovensku na podujatí „Zuberecké chodníčky“. Sú tu vítaní a ja sa medzi nimi cítim skvelo vďaka súzvuku duší…
- Zastával jste hodně vedoucích funkcí s mezinárodním dopadem, ať už to byl slovenský PEN klub nebo Slovenské literárne centrum. Máte tedy přehled o literatuře v celém světě. Kde jsou rozdíly nejvýraznější a v čem? Je Slovensko světovější než Česko?
„Všeho do času“, ako sa hovorí v Čechách. Za môjho rekordne dlhého predsedníctva Slovenského centra PEN sme hýrili aktivitami a určite tým predčili nielen českých kolegov s rovnakým dlhoročným predsedníctvom Jirky Stránskeho. Ale tejto prestížnej organizácii už celosvetovo vypršala záručná lehota, ako konzerve, ktorá nebola včas plne zužitkovaná. Mám vážne podozrenie, že do roku 1989 bola užitočná (a tým pádom aj cez nastrčené nadácie hojne podporovaná), ako nástroj proklamujúci obranu slobody prejavu proti komunistickému „táboru“. To zadanie skončilo, keď sa PEN ohradil voči podobnému obmedzovaniu slobody slova v USA „kladivom na čarodejnice“ menom „korektnosť“. PEN je dnes mocnými záujmovými skupinami už odložený do zabudnutia, pretože samotnou existenciou ich usvedčuje z farizejstva a dvojakého metra…
- Máte pověst řekněme konfliktního tvůrce, nekompromisního opinion makera, zdá se, že na kritiku reagujete často ostře a s lidmi nebo projekty se rozcházíte. Jak vidíte sám sebe?
Neviem o ľuďoch a projektoch, kde by sme rozišli pre názorové rozdiely. Ja totiž do tvorivých projektoch zásadne vchádzam s ľuďmi, s ktorými si rozumiem, čo je obvyklé. A seba samého vidím ako „slobodného pána z Krasňan“ (čo je bratislavská štvrť, kde od narodenia žijem) s tromi zásadami v erbe: slušný, spravodlivý a statočný. Verte, že to všetko bytostne potrebujete, ak chcete hovoriť pravdu, čo sa dnešným svetapánom nehodí…
- Celý život jste vědec-biolog s tituly RNDr. i PhD., co vám to pro literaturu dalo? Nebo vzalo.
Z vedy mám prísny návyk publikovať len to, čo je spoľahlivo zazdrojované. Pomáha mi k tomu bohatý archív, čo znervózňuje novodobých kolaborantov zla, pretože si vďaka tomu veľa pamätám aj na nich. Taký kolaborant totiž kolaboruje s každým momentálne vládnucim režimom, u nás je príkladom „básnik všetkých režimov“ s prezývkou Boris Páleničiar.
- Jako „umělec-spisovatel na volné noze“ byste psal jinak?
Ja som vždy bol tak trochu „na volné noze“. Veď som bol pozvaný a mohol slobodne písať počas štyroch spisovateľských pobytov v USA, ale aj v spisovateľských zariadeniach v Grécku, Srbsku, Španielsku a Švajčiarsku. Bol som tiež účastníkom bohato financovaný šesťmesačný projekt „Creative Reporting Facing the Challenge of the 21st Century“ pod vedením svetoznámeho autora literárnych reportáží a môjho osobného majstra Ryszarda Kapuścińského. A už roky mám vždy na jar a na jeseň čas len na písanie vďaka podobným zariadeniam Literárneho fondu na Slovensku, ktorý sme si chvalabohu zachovali na rozdiel od Česka.
- Nedávno vás dokonce fyzicky napadli na knižním veletrhu v Praze, kdo jsou vaši nepřátelé?
Nemyslím si, že by som mal osobných nepriateľov. Naopak, nás všetkých ohrozuje nová generácia kulturtrégrov, tentoraz boľševicky nenávistného typu. Ako píšem vo svojom najnovšom románe „Sami proti noci“: „Sú zvlášť zákerní, pretože ich svojou existenciou usvedčujete, že slúžia zlu. Dávate ostatným príklad, že novinár nemusí byť sluha cudzích záujmov, ale že môže používať vlastný rozum a hlavne pamäť. My, hľadači pravdy, si totiž pamätáme, čo mocní tohto sveta hlásali a nielenže nesplnili, ale konali opak. Pre niektorých tiež-novinárov je priam neznesiteľné, že im takto nastavujeme zrkadlo. Preto sú takí zákerní a agresívni. Svojou existenciou ich zosmiešňujeme, nepriamo ich usvedčujeme, že sa zapredali…“
- Aktivně proti vám vystupují redaktoři týdeníku RESPEKT. Kde má původ tato antipatie?
To nemajú z vlastnej hlavy. Pôvod bol práve v tom mojom vedení Slovenského literárneho centra, kde si niektorí „progresívni“ zamestnanci (za podpory predošlého „progresívneho riaditeľa“, čo sa vulgárne vyjadroval o vybraných obetiach odmietajúcich ich nenávistnú ideológiu) za roky založili svoje pašalíky a celú organizáciu prakticky sprivatizovali pre seba a vybraných „kamoškov“. Bol som poverený toto Centrum vrátiť všetkým literárnym tvorcom na prospech všetkých občanov Slovenska. Ale to riešenie si v štátnej správe vyžaduje postupné kroky a oni tak rýchlo zistili, že tie vedú k ich nevyhnutnému odchodu. Tak sa utekali posťažovať absolventovi pomocnej základnej školy Miškovi Šimečkovi, ten zavolal tatkovi Martinovi (ktorého poznám z PEN a hrali sme spolu tenis, ten mu naozaj ide, ale len ten), no a tatko Šimečka bol predsa šéfredaktorom Respektu, hoci neúspešným. A tak spiklili ten mediálny atentát. Dalo sa mu, samozrejme, vyhnúť, ale podľa môjho presvedčenia, dobre sa stalo, pretože dlhodobý pobyt v toxickom prostredí zamorenom „progresívnymi“ kšeftíkmi by mi na vyčistenie tohto „Augiášovho chlieva“ zobral čas nevyhnutný napísať naozaj dôkladne zazdrojovaný opus vo forme knihy „Od Havla po Pavla – život ve lži“.
- Vraťme se k Havlovi. Není jeho éra literarizovaná, mýtizovaná, ale hlavně ukončená?
Jeho éra je varovaním na čo všetko sa ambiciózny intelektuál dokáže prepožičať. Najmä, keď má toľko masla na hlave ako Havel – nacistická minulosť rodiny, notorické klamstvo, pózerstvo, farizejstvo, slávybažnosť, chamtivosť, alkoholizmus, děvkařství bezohľadné k jeho prvej aj druhej žene, keďže to vôbec neskrýval, naopak… Mimochodom, má to aj presah na Slovensko. Veď ak sa cudzím záujmovým skupinám podarilo cez tajné služby a nimi inštruované médiá vyfabrikovať mýtus z tak morálne skorumpovaného klamára, akú ľahkú prácu mali pri prostoduchej Čaputovej tak zbožňovanej už spomínaným Taberym?!
- Odvážil byste se jít diskutovat s čtenáři do knihoven, na veřejná čtení, nebo do Knihovny Václava Havla?
V pre mňa nepredstaviteľnom termíne 20. 12. 2025 sa uskutočnila prezentácia knihy „Od Havla po Pavla – život ve lži“ v preplnenom Klube Lávka v samom centre Prahy, čo ma veľmi milo prekvapilo. Nielen z Prahy, ale aj okolitých miest a dokonca až z Moravy prišli nadšení čitatelia, kupovali ďalšie výtlačky aj pre svojich známych a spoločných fotiek i podpisovania nebolo kanca-kraja. Desaťročia chodím tam kam ma čitatelia pozvú. Prídem opäť rád…
