profesor Pavol Jozef Šafárik (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha) bol slovenský básnik, historik, etnograf, ktorý založil vedeckú slavistiku.
Narodil sa ako syn evanjelického farára v Kobeliarove na východnom Slovensku. Prvé vzdelanie získal u svojho otca. V roku 1805 odišiel na gymnázium do Rožňavy a neskor do Dobšinej.
Už počas štúdií na nemeckom evanjelickom lýceu v Kežmarku písal básne v duchu jungmanovskej generácie. V roku 1814 vydal zbierku básní Tatranská múza s lýrou slovanskou.
V roku 1815 odišiel na teologické štúdium do Jeny. Venoval sa však najviace jazykozpytu, dejepisu, filozofii a estetike. Po dvoch rokoch sa vrátil do Bratislavy, kde se stal vychovávateľom v šľachtickej rodine, s ktorou pobýval i v Pešti.
V Bratislave vzniklo priateľstvo P. J. Šafárika s Františkom Palackým, v tej dobe tiež vychovávateľom. Prvým výsledkom ich spolupráce bol spis z roku 1818 „Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie“.
Neprijal ponúkané miesto profesora na evanjelických školách „v severných Uhrách“, ale rozhodol sa pre Nový Sad, kde nezjednotená pravoslávna cirkev už skôr vytvorila gymnázium a na jar 1819 vypísala konkurz na miesto riaditeľa a prvého profesora. Výber na miesto riaditeľa nakoniec padol na najmladšieho z prihlásených, na P. J. Šafárika, kde zastával funkciu riaditeľa päť rokov. Ako riaditeľ mal ambiciózne plány vytvoriť gymnázium podľa gréckeho vzoru. Dňa 22. decembra 1832 dal P. J. Šafárik patronátu gymnázia výpoveď s tým, že tu ostane do konca zimného semestra. Dňa 6. apríla 1833 opustil Nový Sad a odchádza na pozvanie a záruku priateľov pôsobiť do Prahy vďaka zbierke usporiadanej Františkom Palackým, aby sa Šafárik mohol vedeckej práci. Existenčné zabezpečenie mu poskytlo miesto redaktora Světozoru a v rokoch 1837–47 posobil ako cenzor beletrie. Súčasne bol v rokoch 1838–43 redaktorom časopisu Českého musea a zároveň kustódom v Univerzitnej knižnici.
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národno-obrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov.
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu „Tatranská múza s lyrou slovanskou“, odborné spisy „Počátkové českého básnictví“, tiež prozódie: „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“, „Slovanské starožitnosti“, „Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů“ a „Památky hlaholského písemnictví“.
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete. Šafárik bol spolu s Františkom Palackým predsedom Slovanského zjazdu a stúpencom austroslavistického programu.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik pokúsil o samovraždu. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok 26. júna 1861 v Prahe.
Zdroje:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_%C5%A0af%C3%A1rik
https://www.databazeknih.cz/zivotopis/pavol-jozef-safarik-1063
https://www.teraz.sk/magazin/osobnosti-slovenskeho-jazyka-pavol/724303-clanok.html
Spracoval: Gustáv Murín
