- Sándor Petőfi, rodený Alexander Petrovič (* 1. január 1823, Malý Kereš (maď. Kiskőrös), Uhorsko, Rakúske cisárstvo – † 31. júl 1849, Segesvár, Sedmohradsko, Rakúske cisárstvo, dnes Sighişoara, Rumunsko) bol maďarský básnik slovenského pôvodu.
Jeho otec bol mäsiarsky majster, ktorý ako živnostník prevádzkoval aj krčmu a obchod. Vďaka tomu rodina netrpela núdzou a rodičia kládli dôraz na vzdelávanie svojich detí.
Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy.
Alexandra Petroviča v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ako 10-ročného po slovensky konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina. Bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v Asóde (Aszód), neskôr bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, kde prejavoval záujem o literatúru a divadlo. Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od svojich dvadsiatich rokov, čiže len posledných šesť rokov svojho života. Vo svojich veršoch vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.” Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.
Navštevoval viacero škôl (1833-34 piaristické gymnázium v Pešti, 1835-38 slovenské evanjelické gymnázium v Aszóde, 1838-39 lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu (podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov). Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Peši bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľ a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841-1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim. O rok neskôr, v roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom „A borozó“, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom „Petőfi“.
Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína do Budapešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom „Versek“. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom „János vitéz“. V rokoch 1845-46 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.
V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou. V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho.
Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu.
Z núdze ho vytrhol Imre Vahot, redaktor časopisu Pesti Divatlap (Peštianska móda), keď ho zamestnal ako pomocného redaktora.
V Uhorsku sa stal neskôr prvým básnikom v slobodnom povolaní, vykonávajúcim umeleckú činnosť ako profesiu.
Dňa 15. marec 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej „marcová mládež“ bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal „Pieseň národa“, ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov, ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent.
Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála Bema.
Posledný raz ho videli pri Segesvári, 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Podľa tradičného maďarského názoru Petőfi padol v segesvárskom oddieli, no iní oponujú a podľa nich ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde ešte dlhú dobu (do roku 1856) žil na Sibíri, kde ho neskôr popravili alebo zomrel prirodzenou smrťou.
Zdroje:
http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1ndor_Pet%C5%91fi
https://historickarevue.sme.sk/c/23163596/sandor-petofi-alebo-alexander-petrovic.html
https://historickarevue.sme.sk/c/23163596/sandor-petofi-alebo-alexander-petrovic.html
Spracoval: Gustáv Murín
