Španielska siesta je povestná a dodržiavajú ju aj na univerzitách. Na obed a následnú siestu odchádzali domov. Tak som zostával sám s vlastnoručne pripraveným sendvičom, zjedenie ktorého mi naozaj nezabralo veľa času. V duchu som pri tom odprosoval našu domácu dotovanú univerzitnú jedáleň za všetky moje vtipy a ironické poznámky o masovom výdaji objemového krmiva.
Každý večer ma doma čakalo to isté – prášková polievka. Vysvetlenie je prosté. Neviem variť a jediné, čo ako tak zvládnem, sú práškové polievky. Tie som, bez ohľadu na druh práškovej polievky, vylepšoval vždy tým istým – varenými zemiakmi a nadrobno nakrájanými párkami, aj cibuľou. Na reštauráciu som nemal. Jednak pre malé štipendium, ale tiež kvôli mizernej zdravotnej poistke, ktorá napríklad nepočítala s možnými problémami so zubami. A tiež som si odkladal bokom peniaze na plánovaný výlet po Andalúzii. No a aj na darčeky domov. Z takejto diéty som nielen poriadne schudol, ale časom sa mi o jedle začalo snívať. Najmä o mäse.
S hladovaním počas vedeckých stáží som už mal svoje skúsenosti. Keď som bol krátko po skončení vysokej školy na stáži v Prahe, občas mi prišlo štipendium neskoro, a tak som si musel požičiavať od starších vedeckých kolegov. Mojou núdzovou večerou bývala najmenšia možná pečená klobása s horčicou v stánku na Václavskom námestí a čím viac chleba. Raz ma pred hladovaním zachránil dokonca osobne sovietsky politický vodca Konstantin Černenko. Zomrel akurát v deň, keď som bol opäť finančne na dne, ale mal som už dávnejšie kúpený lístok do divadla. Kvôli štátnemu pohrebu divadlo nehralo, vstupné mi vrátili a ja som – namiesto na kultúru – šiel zasa na Václavák na klobásu. Problém môjho španielskeho pobytu bol ale v tom, že som sa tam živil skutočne monotónne. Tie tri mesiace som prežil na nie menej ako tridsiatich šiestich práškových polievkach.
Ku koncu pobytu sa našiel voľný týždeň aj na vytúžený výlet po slávnych turistických atrakciách Andalúzie. Chcel som vidieť všetko a keďže som mal málo peňazí, býval som v najlacnejších hoteloch, cestoval po krajine miestnymi autobusovými spojmi a po mestách chodil zásadne peši. Tak som prekráčal Cádizom, Algecíras, odskočil si do Ceuty na africkom pobreží, navštívil britský Gibraltár, prekráčal Malagou a rovnako nadšene zdolával aj jednotlivé pamiatky Granady. S mapkou mesta v ruke som šiel neúnavne po všetkých vyznačených turistických atrakciách, až som s údivom zastal pred jedným z kostolov, ktorý nebol na mape. Mätúce bolo to, že aj môj stručný turistický bedeker túto pamiatku ignoroval. Zaváhal som na okamih. Zlákal ma totiž podivuhodný mlčanlivý zástup, ktorý sa pred budovou zhromaždil a práve sa pohol dnu. Nasledoval som zo zvedavosti tie mlčanlivé postavy. Navzájom sa nezdravili, ani nerozprávali. Ocitol som sa spolu s nimi v akejsi veľkej predsieni, kde opäť všetci tí neznámi automaticky zaujali trpezlivý, vyčkávací postoj. Skôr, než som si stihol uvedomiť, že do tejto uzavretej spoločnosti zjavne ako cudzinec nepatrím, otvorili sa dvere, vošiel mních a pozval všetkých dnu. Dal si záležať, aby ma ubezpečil, že pozvanie platí aj pre mňa, a tak som vstúpil.
Až vo veľkej miestnosti, kde som sa spolu s ostatnými ocitol, mi doplo, o čo vlastne ide. Boli sme druhou smenou vo veľkej čistej jedálni, kde podávali obed pre bezdomovcov. Bol som hladný a bol som aj zvedavý. A tak som ostal. Keďže neviem po španielsky, rozhodol som sa radšej na nič sa nepýtať, len nasledovať všetko, čo robia moji spoločníci. Nebolo to ťažké, v tomto spoločenstve mlčanlivých si nikto nevšímal druhých. Sústredili sa plne na jedlo.
Už hustá rybacia polievka na úvod spolu s bielym pečivom dala môjmu pustovníckemu žalúdku poriadne zabrať. Bolo jej takmer kopcom a na požiadanie vám pridali, koľko ste len chceli. Moji spoločníci pri stole si automaticky pýtali repete. Po očku som ich pozoroval.
Nevyzerali ani veľmi zle, ani odpudivo. Dvaja pri našom stole mali na sebe dokonca aj čosi ako oblek, hoci starý a ošúchaný.
Potom prišlo hlavné jedlo – tiež ryba, tentoraz so šalátom a zemiakmi. Porcia bola opäť kopcovitá, ale mojim mlčanlivým spoločníkom nerobilo žiadne problémy vypýtať si ešte raz. Rýchlo zjedli aj to a vytiahli prázdne obedáre z domu. Tam si dali tretiu porciu na doma.
Ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli. Mlčky. Pri odchode sme ešte dostali každý veľkú igelitovú tašku s takou porciou krájaného chleba, ktorá mi pri mojom laboratórnom živorení vystačila obvykle na týždeň. K tomu sme fasovali ešte aj nejaké čokolády a pomaranče. Ak som dobre pochopil, pre miestnych to mala byť denná dávka.
Už o dve ulice ďalej som zistil, že je zle. Nevládal som chodiť. Ledva som došiel do najbližšieho kostola, tam som sa celkom svetsky zložil na lavicu a sedel bez pohybu najmenej hodinu. Nevládal som sa hýbať, ledva som dýchal. Po dva a pol mesačnej diéte bol obed pre bezdomovcov nad moje sily. Bol som plný na prasknutie. A kým som ako tak nabral silu opäť vstať a ísť, spomenul som si na výrok istého slávneho vedca, ktorý vyhlásil: „Veda ponúka chlieb a maslo. Ale bez džemu.“ Ten pán zjavne nezažil obed s bezdomovcami v Granade. A nikdy nepočul o práškových polievkach…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
