SNPovstalecké príbehy – ukážka I.

Obálka SNP I.

K výročiu Slovenského národného povstania vychádza prvý diel trilógie známeho spisovateľa Gustáva Murína, ktorá mapuje toto najvýznamnejšie spoločné vystúpenie slovenského národa v histórii cez osobné príbehy. Tie poľudšťujú historické udalosti a dodávajú im rozmer autenticity osobného zážitku. Pri práci na tomto diele som objavil celý rad paradoxov a bizarností, ktoré tento dejinný zápas Slovákov a Sloveniek sprevádzali.

 

V knihe sa píše, ako to bolo s komunistickým odbojom a Husákom zvlášť (viď ukážka).

Tiež o tom, že prípravy Povstania nebolo až také utajené, ako sa traduje. Niektorí vysokí predstavitelia Slovenského štátu dokonca prípravám nielen nebránili, ale aj pomáhali (viď ukážka).

O obetavosti sovietskych partizánov i vojakov a podpore obyvateľstva Povstaniu (viď ukážka).

A aj o tom ako táto historická udalosť poznačila osudy jej aktérov, aj tých, čo si mysleli, že sa vojenskej konfrontácii na území Slovenska vyhnú (viď ukážka).

A tu sú ďalšie, až neuveriteľné, príbehy účastníkov Povstania:

Knihy po vydaní
Knihy po vydaní

Antonín Vazač, prezývaný Antek je príkladom zvlášť nebezpečného a krutého nemeckého vyzvedača medzi partizánmi, zároveň osud plný zvratov. Je až na neuverenie, čím všetkým prešiel medzi partizánmi, aj obyvateľmi Klenovca a okolia, inak obecne obľúbený Antek. Rodený Moravák, ktorý sa odmala ocitol v Rakúsku, kam jeho rodičia odišli za prácou, sa v 19-tich rokoch prihlásil do rakúskej armády a po nacistickom obsadení Rakúska prešiel s nemeckou armádou až na Ukrajinu a Krym. Tam mu za krádeže z armádnych zásob hrozil trest smrti, ktorému unikol len absolvovaním polročného kurzu armádnych vyzvedačov pre najnebezpečnejšie úlohy. Na to bol vysadený na území obsadenom západnými Spojencami, kde sa osvedčil aj za cenu postrelenia v akcii. Vtedy jeho nadriadení rozhodli o naozaj dobrodružnej misii za líniou sovietskej fronty. Tu sa prihlásil, ako zbeh, a po dlhom preverovaní absolvoval pre zmenu sovietsky kurz špionáže a sabotáží. Tak bol 12. októbra 1944 vysadený, ako parašutista, na povstaleckom území, kde sa skontaktoval najskôr s veliteľom osobitého partizánskeho oddielu majorom Vladimírovom, čím sa dostal do úspešného partizánskeho zväzku N. S. Chruščova, ktorý viedol povestný Sadilenko. Antek si rád vypil a bol príjemný spoločník. Ľahko sa zoznamoval a tak zakrátko ovládal celú podpornú sieť partizánov medzi miestnym obyvateľstvom. Našli sa však takí, ktorým sa jeho reči zdali nafúknuté a nepravdepodobné. Upozorňovali Vladimírova, ale ten sa ho vždy zastal. Rástli aj podozrenia, že okrádal partizánov. Na Fabovej holi okradol s kumpánom šiestich Revúčanov z rozpustenej jednotky. Až dostal Antek úlohu vyzdvihnúť peniaze v už medzičasom okupovanej Bratislave. Na cestu si zobral fľašu a udivoval spolucestujúcich vo vlaku na partizána nepochopiteľnou rozšafnosťou a neopatrnosťou. Z Bratislavy sa však vrátil bez splnenia úlohy, keď zverené peniaze minul, a vtedy konečne došla jeho priamemu veliteľovi Vladimírovovi trpezlivosť. Vyslal hliadku, ktorá mala Anteka priviezť. Tí ho našli v spoločnosti nemeckých dôstojníkov v krčme Robotníckeho domu v Hnúšti. Lenže odmietol na rozkaz veliteľa odísť s hliadkou, tak Vladimírov vyslal už rovno zatýkacie komando. Zadržali ho večer v ilegálnom byte a viedli v snehovej metelici do hôr, kde bol partizánsky štáb. Ako sa borili snehovými závejmi, Antek si všimol svetlo v blízkej chalupe a navrhol, aby sa tam ohriali. Tam ich privítali až tak pohostinne, že k tomu patrila aj fľaša pálenky. Na to sa Antek vypýtal von uľaviť si a keďže ho nikto nezdržiaval, vyšiel do tmy a v tej tme im aj zmizol. Najbližšie ho už potom videli až v uniforme SS-áka, ako vedie naopak on nacistické trestné komando na partizánov. On osobne viedol brutálne výsluchy. Len v Klenovci tak mal na svedomí odvlečenie 39 ľudí do koncentračného tábora v Mauthausene. Osem sa ich z lágra nevrátilo. Dvoch po vojne našli zastrelených v masovom hrobe pri Trenčíne. Nacisti išli vďaka Antekovi naisto. Tak našli na jednej samote ťažko raneného partizána, ktorý sa bránil paľbou a nakoniec sa zastrelil. Domáci síce stihli ujsť, ale ich dom aj hospodárstvo nacisti zapálili a živý statok ukradli. Z vrchov zháňali statok, brali slaninu, masť, múku, šaty a všetko, čo sa im hodilo. Antek neprezradil len mená ľudí z odboja a partizánskych pomocníkov, ale aj ukryté zakopané zbrane. Bolo ich takmer za tri vozy. Len z Klenovca odvliekli do 300 chlapov na kopanie zákopov.

NA PREDAJNI VYDAVATEĽSTVA Magnet-PRESS na ul. Šustekova č.8., Petržalka, sú k dispozícii výtlačky knihy s univerzálnym venovaním a podpisom.
NA PREDAJNI VYDAVATEĽSTVA Magnet-PRESS na ul. Šustekova č.8., Petržalka, sú k dispozícii výtlačky knihy s univerzálnym venovaním a podpisom.

Antonín Vazač sa po skončení vojny snažil zmiznúť a zmazať po sebe všetky stopy. Dokonca sa pridal k Červenej armáde, ako tlmočník a zásobovač. Nakoniec ušiel na rodnú Moravu, kam so sebou vraj násilím zobral predavačku z drogérie v Hnúšti, s ktorou sa chcel oženiť. Práve ona ho nakoniec oznámila úradom. Zatkli ho u strýka v Hrušovanoch pri Brne v júli 1945 a predviedli pred súd v Rimavskej Sobote. Tam proti nemu svedčilo 82 svedkov priamo a 13 písomne. Pripisuje sa mu smrť najmenej 13 obetí nacistických razií a desiatky deportovaných, medzi ktorých patril aj vtedy mladý Vladimír Mináč. Anteka popravili zastrelením 2. júla 1946 v Rimavskej Sobote. Do poslednej chvíle nič nepriznal, vykrúcal sa, nič neoľutoval. Pre Anteka boli príznačné posledné chvíle jeho života. Rozhrešenie od kňaza odmietol s tým, že „ako som žil, tak zomriem, ale dajte mi najesť“. A tak dozorcovia zháňali horko-ťažko na lístky, čo si želal. Jeho posledným jedlom boli rožky, saláma a pivo…

 

Pre pochopenie toho, aká revolučná zmena to bola v slovenskej spoločnosti, si uveďme zopár osobitostí (jemne povedané) na vtedajšej politickej scéne. Známy humorista tých čias Ján Kalina vo svojej tzv. autobiografománii „Usmievavé Slovensko“ ich vypočítava takto:

Talentovaný prešovský rodák Alexander Moyzes zloží pochod Sokola (telocvičná organizácia pred 2. svetovou vojnou v tzv. 1. československej republike), hneď na to pochod Hlinkovej gardy a po 2. svetovej vojne „Revolučnú symfóniu“, venovanú 50. výročiu založenia KSČ.

Istý Juriga veršuje: „Hlinka, vajda, kapsa – predal národ za psa!“

Na 1. zjazde slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach svorne vedľa seba rečnia Poničan s Urbanom, Novomeský s Gašparom, Clementis s Mečiarom – teda vždy komunista a prívrženec klérofašizmu.

Keď umrie luteránsky autonomista Rázus, Clementis (komunista) vyzdvihuje predovšetkým zásluhy tohto politika, a keď sa v kultúrnej rubrike fašistického Slováka objaví surový útok na komunistov, polemizujúci komunista Novomeský nezabudne zmierlivo poznamenať: „Aká škoda, že za túto rubriku zodpovedá taký talentovaný spisovateľ ako Milo Urban!“

Maďarónsky renegát, univerzitný profesor Dr. Béla Tuka, ktorý si za prvej republiky vyslúžil pätnásť rokov (vo väzení) za detinský pokus pripojiť Slovensko k zaniknutej uhorskej korune, ktorý sa nikdy nenaučil poriadne po slovensky a preslávil sa pozdravom: „Lovenskému štátovi No stráž!“, tak ten istý Béla Tuka sa stal predsedom prvej slovenskej vlády…

 

Pred vypuknutím II. svetovej vojny navštívi Bratislavu svetoznámy sovietsky publicista Ilja Erenburg a konštatuje: „Ja som ešte taký triedny boj, ako je v Bratislave, nikdy nevidel. Ráno si Mach s Novomeským nadajú v ľudáckej a komunistickej tlači a večer sa objímajú pod viechou.“ Beneš toto špecifikum slovenskej politiky poznal a so zjavným znechutením komentoval slovami: „Co tam politika rozděluje, to slivovice spojí.“

Na predajni
Na predajni

V penzióne v Telgárte sa v turnusoch po 130 detí rekreovali a učili deti z nacistického Reichu. V tento deň ich na aute „navštívili“ partizáni z Jasenia a zhabali všetky zásoby, ako aj finančnú hotovosť vedenia penziónu. Nebyť revolučnej rétoriky, sprostá lúpež („Nezabudnite na Telgárt“): „Onedlho nemecké deti, ich vychovávatelia a učitelia opustili penzión, aj Telgárt.“

 

Na východe Slovenska je asi všetko možné. Partizáni tu zaviedli unikátne metódy. Na sťažnosť obyvateľov obce Bogliarka, že ich príslušník HG, lesník Ján Carik, šikanuje, vyslali do obce zosilnený oddiel. Ten uzavrel prístupy do obce. Potom zvolali všetkých občanov doprostred dediny. Doviedli Carika a nariadili mu, aby si ľahol na prinesenú drevenú lavicu. Tam mu naložili zopár palicou, ale len symbolicky. Potom ho poslali domov, zhromaždenie obce rozpustili a v pochodovom tvare so spevom odpochodovali…

 

Do partizánskych oddielov vstupovali Slováci z rôznych dôvodov. Asi najkurióznejší je prípad 15-ročného Igora. Ten ušiel k partizánom potom, čo dostal v škole päťku, teda najhoršiu známku, a bál sa ísť domov. Keď to rodina zistila, vydala sa ho hľadať matka. Šťastne našla miestny partizánsky oddiel a v ňom syna. Do cesty sa jej ale postavil sovietsky politruk. Žiadala, aby jej syna vrátil. Uškrnul sa: „Vrátim, ale jedine v truhle.“ Keď neuspela matka, o pár dní sa zjavil strýko s tým, že chlapcovi priniesol opranú bielizeň. Ten už tiež zistil, že päťky v škole sú nič oproti takejto brutálnej partizánčine. Strýko mu pošepkal: „Až sa začne strieľať, šibni niekam bokom. A hlavne sa vráť domov.“ Príležitosť sa našla až v prestrelke pri Žarnovici, a tak má tento príbeh vzácne šťastný koniec.

(pokračovanie)

 

Podobné články

Festival A

BANJA LUKA – európske centrum literatúry

Tretí septembrový víkend prebehlo v hlavnom meste Republiky Srpskej (Bosna a Hercegovina) Banja Luke už 7. Medzinárodné stretnutie s účastníkmi z Bulharska, Čiernej Hory, Francúzska, Kanady,

Povstanie – 60 dní národa

Dňa 8. 9. 2022 sme slávnostne odprezentovali unikátnu knihu o Slovenskom národnom povstaní. Táto kniha s podnadpisom „August, čas príprav“ nie je ďalším historickým elaborátom

Obálka SNP I.

SNPovstalecké príbehy – ukážka II.

K výročiu Slovenského národného povstania vychádza prvý diel mojej trilógie, ktorá mapuje toto najvýznamnejšie spoločné vystúpenie slovenského národa v histórii cez osobné príbehy. Tie poľudšťujú historické udalosti