Nedá sa povedať, že by Sovietsky zväz trpel nedostatkom spotrebného tovaru. Práve naopak. V niektorých odvetviach, napríklad v produkcii galoší, dosiahol sebestačnosť. Zažil som to na vlastné oči. Veď v ktorej inej krajine by ste mohli vidieť obchod, ktorý sa v júli špecializuje na predaj tejto užitočnej, ale predsa len zimnej obuvi?
Pravda, zásobovanie trochu viazlo v potravinárskej oblasti. Ale, ako som si všimol, konzerv s Baltickými sleďmi vo vlastnej šťave, bolo všade dosť! Osobne môžem odprisahať, že v jednom mäsiarstve som dokonca zazrel tri mrazené kurčatá! Aj keď dodnes presne neviem, či náhodou nešlo o vrany, zastrelené počas hniezdenia…
Našťastie, Sovietsky zväz práve prežíval veľký elektronický rozmach, o čom písali všetky noviny. Na trh uviedli prvú socialistickú naparovaciu žehličku, a dostupné boli aj zažigalky, čiže elektrické zapaľovače plynového sporáka. Totálnym šlágrom sa však stali sovietske mechanické hračky. Obrovské chodiace bábiky, ktoré plakali a pýtali si po rusky jesť, čo bolo, vzhľadom k tomu v akej krajine ich vyrobili, logické.
Keď som sprievodcovi Inturistu, Michailovi, prezradil môj zámer, zakúpiť v ZSSR naparovaciu žehličku, zatváril sa veľmi zodpovedne.
– Je to vynikajúci, špičkový výrobok, – uistil ma. – Ale v Saratove, kde žehličky vyrábajú, momentálne vrcholí žatva, a trh asi nebude dostatočne zásobený.
Opýtal som sa, čo majú žehličky spoločné so zberom obilia? Míša však iba pokrčil plecami a považoval vec za vybavenú.
Vyrazil som na nákup, ale po naparovacích žehličkách akoby sa zľahla zem. Všade, kde som predniesol svoju žiadosť, ma vypočuli s otvorenými ústami. V jednom obchode, ktorý sa špecializoval na domáce elektrospotrebiče, som dokonca rozosmial vedúceho.
– Odkiaľ si spadol, súdruh? Z mesiaca? – chytal sa dotyčný za brucho.
– Z Československa.
– Žehličky sme tohto roku ešte nemali. Momentálne máme holiace strojčeky a kulmy na vlasy. Kúp, lebo o mesiac nebudú!
Počas večere som si vymieňal skúsenosti s kolegami. A hoci sa jednému z nich podarilo zohnať elektrický strojček na strihanie pudlov, ostatní boli veľmi skeptickí.
– Potrebujem predný blatník na Ladu 1300, – sťažoval sa starší bankový úradník. – V obchode mi povedali, že ho dostanem iba v meste Togliatti, kde tieto automobily vyrábajú. Neviete náhodou, či máme v pláne zájazdu návštevu Togliatti?
– Ja potrebujem naparovaciu žehličku, – posťažoval som sa
– To nemôže byť problém. Dnes som ich videl plné regály, – povedal Ten čo zháňa blatník, sŕkajúc polievku.
– Sľúbil som žene pod stromček kulmu na vlasy, – bedákal čerstvý novomanžel. – Žiaľ, nikde mi nevedeli poradiť.
– Kulmy som videl v jednom obchode s domácimi potrebami. Kulmy a holiace strojčeky. Mali ich tony! – tíšil som nešťastníka.
– Holiace strojčeky? Kto videl holiace strojčeky? Potrebujem tri!..- kričal od vedľajšieho stola vychudnutý dlháň.
Jedáleň sa v tej chvíli premenila na informačnú banku. Ľudia si vymieňali adresy obchodov a ulíc, kde sa vyskytol tovar, ktorý hľadali. Pochopili sme systém sovietskeho zásobovania, ktorý si vyžaduje špeciálnu stratégiu nákupu.
Na druhý deň som taxíkom uháňal do obchodu, kde Ten čo zháňa blatník, videl obrovské množstvo naparovacích žehličiek.
– Áno, mali sme ich tri mesiace, vyše dvetisíc kusov. Ale nebol o ne záujem, – povedala mi ochotná predavačka. – Dnes ráno ich odviezli do Saratova.
– Do Saratova?! – nechápal som. – Tam ich predsa vyrábajú?!
– Áno. Lenže v Saratovskej oblasti práve vrcholí žatva. A boj o úrodu, to je prvoradá úloha spoločnosti. Fabrika je zatvorená, všetci sú na poliach. A v saratovských obchodoch už dva mesiace nevideli žehličku!
– Naozaj nemáte ani jednu ? – zaúpel som zúfalo.
– Ľutujem, súdruh… Ale ak počkáte do večera, určite privezú holiace strojčeky Charkiv. Nemali sme ich už dva mesiace!
Zúfalý som sa vrátil do hotela. V jedálni večeral psychicky zdeptaný zvyšok našej výpravy.
Nikto nenašiel to, čo hľadal. Systém sovietskeho obchodu fungoval na princípoch, ktoré sme nedokázali pochopiť.
Tam, kde ešte včera ponúkali fotoaparáty značky Zenit, mali dnes čerstvú zásielku hvezdárskych ďalekohľadov. Obchod, ktorý sa pol roka pýšil nevyčerpateľnou zásobou kukučkových hodín, zíval prázdnotou. Jeho sklady očakávali dva vagóny digitálnych budíkov. Náklad liečivej hadej masti v tubách, sa premiestnil do neznámej lekárne, asi dvesto kilometrov od Moskvy. Kormidlá na motorové člny, ktoré sa povaľovali na Arbate, náhle zmizli! Začala sa šíriť fáma, že ich odviezli do Vladivostoku. Odtiaľ, vraj, smeruje do Moskvy celá vlaková súprava matriošiek…
Situácia si vyžadovala operatívne riešenie, lebo čas nášho pobytu v sovietskej metropole, sa krátil. Ale ako vždy, zachránil nás kolektívny pud sebazáchovy.
V posledný večer, som sa vrátil do hotela obťažkaný dvoma vianočnými stromčekmi, vyrobenými z ropy. Cez plece som mal prevesenú vzduchovku. V ruksaku súpravu maliarskych valčekov a vinohradnícke nožnice. Na krku mi viseli tri klinové remene do automobilu značky Žiguli. Postupne prichádzali aj ostatní. V jedálni začali rozkladať tovar, ktorý sa im podarilo na poslednú chvíľu kúpiť…
V nasledujúcich okamihoch sme do detailov potvrdili teóriu o tom, že prvotnopospolná spoločnosť existovala. Výmena tovaru prebiehala do neskorých nočných hodín, ale nakoniec boli všetci spokojní. Naparovaciu žehličku som vyčachroval za jeden vianočný stromček, klinové remene a maliarske valčeky. Za kanister originálnej sovietskej destilovanej vody, som pridal vinohradnícke nožnice. Je síce pravda, že ako bonus mi zostal jeden vianočný stromček a vzduchovka, ale to bolo v súlade s mojimi plánmi.
Na Štedrý večer som v obývačke postavil umelý stromček, pod ktorým sa vynímala naparovacia žehlička. Sadol som si obďaleč, a do rúk uchopil nabitú vzduchovku. To pre prípad, že by sa ma niekto opýtal, kde a ako som tú žehličku zohnal!
Rasťo Piško, jún 1986
(s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky o cestovaní, viac nájdete TU)
