Ukážky z publikácií „Pamäti a spomienky“

I.

Detstvo

Spomína senior:

   Narodil som sa v Bratislave, 4. novembra 1929. Moji rodičia pochádzali z Moravy. Otec z Olomouca a matka od Vsetína. Tam je dedina, čo sa volá Zděchov. Tam už naozaj líšky dávali dobrú noc. Situácia, čo sa týka roboty, bola vtedy zlá. Rodičia spomínali, že to boli ťažké roky a najmä v tom dvadsiatom deviatom roku. A tri roky pred tým mali sobáš. Otec bol u dragúnov, nosil červené rajtky (nohavice na jazdu na koni). Ale to len na nedeľu. A maminka, vzhľadom k tomu že nemala rodičov, tak od sedemnástich rokov robila tu, na Trnávke, u záhradníkov. Tam teraz sú domy, to bola periféria, ako sa ide na letisko. Volali to Dornkapel. A viete ako, bližšia košeľa než kabát. Tak sa dali dohromady moji rodičia, Moraváci, no a za to som tu aj ja.

   Ako malí, 5-6 roční, sme sa hrávali guličky. Guličky na jamku. Žiadne hračkárske autíčka. My sme na to nemali. Ja som mal gumové čižmy a tam som mal guličky naskladané. A keď sme išli aj zo školy, tak sme hrali guličky, jak sa hovorí, na jamku. A to bolo všetko. No a inač, čo sme sa hrávali… tak futbal. Oproti nám bola lúka a tam sme hrávali futbal. Od školy, až do tmy. Pamätám si, nemali sme doma loptu, ako iní kamaráti. Tak mi otec časom kúpil loptu. A čo čert nechcel, po tej lúke išlo nákladné auto a iste viete, že vzadu sú dupľované kolesá, či tá lopta nešla rovno do toho? Bác, už bolo po lopte.

   A otec hovorí: „Načo ste sa tam hrali? Mali ste inde ísť hrať.“

   A kde inde? No a potom som už loptu nikdy nemal. Pritom nás bola celá futbalová jedenástka, čo sme tam bývali len chlapci. Za dorast, za Dynamitku sme hrávali. 

   My sme bývali v takom malom domčeku. To bola periféria. Neďaleko bola taká bačorina, močiar sme tomu hovorili. No a v zime to zamrzlo a lete sme sa tam člnkovali. Spravili sme si člnok z dosák, z obyčajných dosák. No a viete, jak to bolo. Aj sme to zalepili, ale to nebolo ono. Namiesto toho, aby sme sa člnkovali, sme sa okúpali v tej smradlavke. Tak to boli také zážitky.

   Na Vianoce u nás darčeky nebývali zvykom. Jedine dať čižmy do okna, na Mikuláša. A tam bolo uhlie a zemiaky, to bolo všet-ko. No a na Vianoce si len to pamätám, že otec doniesol strom-ček odkiaľsi z trhoviska, tam jak je ten Dom ROH (neskôr Istropolis). A tam bolo všetko možné na predaj. Odtiaľ doniesol stromček. Robili sme salónky z cukru zabaleného do striebor-ného, lesklého papiera a to sme vešali na stromček. Až potom neskorej už sa dávali darčeky, ale to už som mal štrnásť, pät-násť rokov, to už bolo celkom inak. Vtedy už sme aj finančne inak stáli na tom.

   No, Zlaté piesky vybagrované ešte neboli, ale vybagrované bolo jazero vo Vajnoroch, lebo začali robiť diaľnicu. A tam sme chodili. Čiže sme to mali od nás ešte bližšie. A potom, neviem kedy, začali Zlaté piesky, to vám nepoviem presne. Stavalo sa ostošesť a bol potrebný štrk, tak tam bagrovali a vzniklo veľké jazero. No a potom sme chodievali tam.

Spomína seniorka:

   Narodila som sa v lete, 26. júla 1934. Bývali sme hlboko v lese vo veľmi starej obecnej horárni. Patrila obci Ľubica, vzdialenej 2 kilometre od Kežmarku.  Rodičia mi dali dve mená Anna a Jolana. Nebolo to vtedy zvykom. Mala som mať iba jedno meno Jolana, ktoré mi vybrala mamička. Ale pán farár pridal aj meno z cirkevného kalendára – Anna. To bolo vlastne meno, ktoré mi dali pri krste. A obe mená mám zapísané v rodnom liste.

   Pri birmovke, keď som mala 9 rokov, som dostala tretie meno  Mária. Doma som bola vždy Jolana. Aj s mojim rodným priezviskom Leibitzerová to nebolo jednoduché. Často som musela vysvetľovať, ako ho majú napísať.

   Otec bol horár, bývali sme uprostred lesov. Zo starej horárne sme sa presťahovali do novšej. Bola o 2,5 kilometra bližšie k obci. Krásne lesy mala Ľubica. Po tom ako v nich urobili vojenský obvod, boli trochu zničené, ale verím, že Ľubičania si ich dajú opäť do poriadku. Ja som vlastne vyrastala na samote v lone Prírody. Hory, lesy, role, lúky, zvieratá, vtáky, včely, ryby v potoku. Otec, ako horár obecných ľubických lesov, sa denne staral, aby prosperovali ku kráse a úžitku obce. Strážil vyťažené aj nevyťažené drevo pred poškodením a veru aj odcudzením. Organizoval a dohliadal zalesňovanie ľubických lesov – napríklad vysádzanie stromkov. Najprv dovezených sadeničiek ihličnatých aj listnatých odrôd do lesnej škôlky. Keď podrástli, tak ich brigádničky sadili na voľné plochy rúbanísk. Našla som aj fotky otecka  s robotníčkami v lese.

   Ako zamestnanec obce Ľubica dostal otec do užívania role, lúky, na ktorých si mohol pestovať obilie a trávičku kosiť. Chovali sme aj dobytok. Naše kravičky mali neobvyklú voľnosť. Pri pasení sa zatúlali aj do lesa. Keď spásli divý cesnak, mlieko sa nedalo piť. Vtedy mali z toho mlieka hostinu prasce. Mali sme vždy jedného pomocníka, pretože sme chovali štyri kravy a dva voly. Vtedy sa používali na oranie rolí a zvážanie sena. V tom čase neboli stroje také, ako dnes. Robilo sa všetko ručne. Aj zemiaky sme ručne sadili do zeme. Ručne okopávali a keď dozreli, aj ručne vykopávali.

   Mamička bola celý život žena v domácnosti. Iba keď už boli obaja rodičia na dôchodku a bývali v Kežmarku, zamestnala sa na krátku dobu, ako upratovačka v dome pre seniorov, pokiaľ bola zdravá. Rodičia v Kežmarku postavili s moju sestrou dvojdom.  Pri stavbe sme im všemožne  pomáhali aj ja s bratom a našimi partnermi.

   Ako dieťa som najviac času strávila s mamičkou. Až do siedmych rokov, kým som šla do školy. Do školy ma dali o rok neskôr, pretože som vraj bola slabá. Do tých čias som bola viac-menej len doma v horárni. Iba keď išla mamička v nedeľu aj s oteckom niekde na návštevu k rodine, najčastejšie do Ľubických kúpeľov, odkiaľ obidvaja pochádzali,  vtedy ma zobrali zo sebou.

   Inak som sa celé dni motala v okolí horárne, s mamičkou na poli alebo v záhradke.  Veľa času som trávila s našimi zvieratkami. Tešila som sa hlavne, keď sa liahli mladé. Či kuriatka, kačičky alebo húsatká. Tie maličké milé drobce, mali vždy krásnu žltú farbu. Keď sa husi pásli, občas som ich musela ísť pozrieť, aby si ich niekto neprisvojil.

   Králiky sme chovali, ale ani ja, ani brat, sme králičie mäso nejedli. Brat bol šikovný., vymuroval pre králiky na  dvore malý domček. Mäso jedli všetci okrem nás dvoch. Možno preto, že sme okolo nich dosť robili, tak nám akosi nešli na chuť.

   V mojom detstve sme nemali veľa hračiek a už vôbec nie kupované. Vtedy hračiek bolo obecne veľmi málo. Obľúbenou hračkou bola, nielen pre mňa, ale aj pre ostatné dievčatá, doma vyrobená bábika z látky. Úplne taká jednoduchá. Keď som si ju našla pod stromčekom, to bola veľká radosť. Náš čas na hry nebol vyhradený. Rozdiel medzi hrou, zábavou a povinnosťami či prácou sa vtedy nerozlišoval. Nebolo nás kam zaviesť. Neboli jasle a škôlky. My sme sa vlastne hrali motajúc sa pri našich rodičoch, keď pracovali. Keď sa kosilo alebo hrabalo  na lúke seno, na roli zbožie. Zábava bola vždy, keď sme sa mohli zviezť na voze do výšky naloženým senom. Alebo sme sa tešili, keď sme mohli spať v stodole na čerstvom a voňavom sene. Veľmi dobre sa tam spalo. Bolo to pre nás veľké dobrodružstvo. Môžem povedať, že  som nepatrila medzi deti , ktoré vystrájali huncútstva.  Ako sme rástli, postupne sme sa menej hrali ,a stále viac a viac zapájali do prác, čo boli treba urobiť. Mňa bavilo pomáhať mamičke v záhradke kopať motyčkou nejakú zeleninu. Rada som chodila k potôčiku  pozorovať rybičky. Z môjho detstva si pamätám viac než hry a zábavu, skôr také praktické veci. To čo bolo treba urobiť.

   Aj s otcom som chodila často do lesa. No a záľuby som mala ešte ďalšie. Obľubovala som čas liahnutia. Morčatá, káčatá, húsatá, kurčatá. Aj teraz si spomínam, koľko času som presedela pri kŕmení malých, okrúhlych a žltučkých bambuliek. Všetky boli roztomilé. Dávala som im vajíčko uvarené na tvrdo a pokrájané na drobné kúsky a hovorila som im „nó papaj, papaj“.

Podobné články