ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY (Americký príbeh)

SVETOBEŽKY-obálka
SVETOBEŽKY-obálka

 

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne…

Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil mecenáš celého programu, multimilionár Francis Greenburger. Stretol som ho na samom začiatku z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou nášho dočasného spisovateľského domova, Ledig Housu, zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal  majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:

„Vitajte doma, Francis.“

Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob. A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Jednu takú večeru sme už v jeho spoločnosti absolvovali a bol to naozajstný zážitok. Veď sme hovorili s niekým, kto pozná knižný priemysel v Spojených štátoch do detailu. A považoval za potrebné sa s nami takto rozlúčiť. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteloch Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. A to 150 kilometrov od jeho pracovne v New Yorku, uprostred lesov a hôr. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.

V ten večer sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.

Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.

„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“

Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“

Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

Gustáv Murín

 

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.

FPU logo
FPU logo
Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Titulka

KEĎ ČOSI NEFUNGUJE (Americký príbeh)

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická,