Ukážky z publikácií projektu „Pamäti a spomienky“

Senior spomína: Chute domova

 

Maminka varila šmorn. Minule som čítal takú jednu knihu, Hrncochári. To boli tu takí, kedysi tu bývali, takí hrncochári a oni varili ten šmorn. To bola krupica s vajcami, hrozienkami a cukrom. Výsledkom bola žltá mrvenička, ktorú sme si ešte poliali sirupom. Sladké to bolo. No a ešte sa jedli knedlíky. Knedlíky a fašírka. To bolo najbežnejšie jedlo. Mäso bolo len v nedeľu. V utorok boli rezance a v piatok boli knedlíky. Ako decká sme ich volali – delobuchy. A vo štvrtok bol takzvaný čušpajz. To boli rôzne prívarky. Napríklad omáčka fazuľová, alebo také voľačo. No a keď sme boli hladní, vybehaní z futbalu, pravda, tak sme zňuchávali, že čo je jesť. Hovorím: „Maminka, neni voľačo jesť?“

Ona vraví „Tam je chleba, odkroj si, namaž si a daj si cibuľu.“

Večere boli také… Ten život nebol taký jak teraz. Samý hamburger, či jak sa to volá. A jak to neni zdravé.

Ťažko povedať, aké jedlo som mal najradšej. Všetky jedlá, lebo to nebol nejaký veľký výber. To boli také jedlá, jak sa varili na dedine. Napríklad zemiaky s kyslým mliekom. Alebo rezance s makom. Polievky, tie boli normálne. Zemiaková, alebo hrachová… Ale chleba nikdy nechýbal. To bolo prvoradé. Takže sme mali chleba vždycky dosť.

Na Vianoce sme mali rybu. To si pamätám. A pupáky. Makové, sparené pupáky sme tomu hovorili. Rohlíky sparené s mliečkom a makom. A koláče. Orechové a makové. To bolo najviac, to sme mali najradšej. A rybu so šalátom, alebo s čímsi. No a pôst. Rodičia boli dosť nábožne založení, takže, museli sme sa tomu podriadiť, že teda nesmie sa v piatok jesť mäso, ani salám. Takže sme jedávali také bežné jedlá, ja už si to podrobne nepamätám. Veď ja už mám deväťdesiat, to bolo v osemnástich rokoch. Ale hladní sme nikdy neboli.

Za to sme tu.

 

Seniorka spomína: Chute domova

 

Na dedinách si dopestovali ľudia na poli zbožie, ktoré sa potom vymlátilo a dávalo sa mlieť do mlynov. Vtedy fungovalo veľa mlynov. A mlela sa hladká a hrubá múka. Neskôr prešli aj na polohrubú. Na dedine sa piekol chlieb doma. Mama, aj otecko ho vedeli upiecť. V mestách zarobili cesto na dva, tri chlebíky a dali ho upiecť do pekárne. Na dedinách mali murované pece na chlieb skoro v každom dome. Aj my sme takú mali. Zvláštne na tej peci bolo to, že bola dlhá. Cez hrubé múry domu prechádzala z vonkajšej chodby do kuchyne. Vlastne taká dvojitá pec. Prikladalo sa aj z vonkajšej chodby, aj z kuchyne. Z chodby sa piekol iba chleba a ešte koláče. To nebolo každý deň. Každý deň sa však varilo a prikladalo v kuchyni. Na nej sa dalo v jednom mieste aj sedieť. Väčšinou vtedy žili aj tri generácie v jednej domácnosti, niekde aj v jednej izbe. Na peci väčšinou posedávali dedkovia a babičky. Dalo sa na nej aj spať. Hlavne deti tam uložili, lebo tam bolo vždy teplo. Keď sa koláče piekli, tak sa ich pieklo viac, takých päť, šesť veľkých kusov, aby  vydržali aspoň dva týždne. To pečenie malo úžasnú atmosféru. Fascinovalo ma pozorovať prípravy a samotné pečenie chleba a koláčov. Pec  bola dosť hlboko vmurovaná. Nevideli sme na koniec tajomného otvoru, kade sa vkladali pokrmy na upečenie. Pred tým, než sa do otvoru drevenou lopatou vsádzal  chlieb a iné dobroty, mamička vždy husacím krídlom na dlhej palici vyskúšala či je  v celej  peci tá správna teplota. Keď to pierko zožltlo, mohlo sa s pečením  začať.

Žiaľ, v  kraji odkiaľ  pochádzam, nerástlo veľa druhov  ovocia. Boli jabĺčka, hrušky, čerešne.  Na zimu sa odkladali jabĺčka.  Hrušky, tie nevydržali až tak dlho. No a čerešne sa museli rýchlo pojesť, čo nám deťom nerobilo vôbec žiadny problém. V lese sme zbierali maliny, brusnice, čučoriedky a v zime sme si pochutnávali na lekvároch a  sirupoch z nich. Pridávali sme si ich do vody, čaju a aj na lyžičke čistý extrakt priamo do úst, ak bol niekto chorý.

Počas vojnového obdobia boli aj prídelové lístky na potraviny. Aj na cukríky dávali prídelové lístky iba do rodín, kde boli deti. Takže až tak tých sladkostí, cukríkov, nebolo. Bol kockový cukor. To bola taká sladkosť, ktorú sme vždy hľadali, kde je odložený. A z toho sa bralo. „Výborným cukríkom“ bol pre nás chlieb z maslom.

Domáce maslo, mlieko a tvaroh, k nám chodili kupovať z okolitých dedín. Také boli svojou kvalitou vychýrené. Naše kravy mali možnosť vyberať si trávu a preto mliečko od nich chutilo. Takže keď už bolo v hrncoch, kým sa išlo maslo mútiť, tak smotana bola niekedy aj dvoj, trojcentimetrová. To sme mali radi.

Jeden čas naši chovali ovce. Mali dve alebo tri.  Cez leto ich pásol  pastier, spolu s ostatnými ovcami z dediny. Urobil aj syr na odkladanie  na zimu. Takže sme mali základ na bryndzu. Tá sa robila namiesto sladkostí. Iné sladkosti, ani zákusky, počas môjho  detstva ešte neboli. Zákusky sa piekli v mestách.  Na dedinách až neskôr. Až po vojne. U nás doma s takou novotou začala sestra, keď už bola slečnou, čo chodila do školy v Kežmarku. Dovtedy boli vždy, aj na Vianoce, len kysnuté koláče. Tvarohové, lekvárové, makové. Aj na svadbách boli koláče. Bolo to tak. Sladkostí a hračiek, sme veľa nemali.

 

 

Podobné články