Ako mladý biológ som sa zúčastnil v Ostrave filmového festivalu o ekológii – Ekofest. Tuším sme tam s kolegom Karolom Mičietom mali aj nejaký príspevok, pretože v tej dobe sme pre Slovenskú televíziu písali scenáre náučných dokumentárnych filmov. Za nejaký sme dostali aj ocenenie. A keďže som zároveň písal do týždenníka Nové slovo, zakrátko tam vyšla moja reportáž z festivalu.
V tej dobe som mal blízko k rovesníkom študujúcim na VŠMU, vrátane viacerých nádejných filmárov. A jeden z nich na spoločnom posedení pri víne nadhodil, že keď už som taký zručný festivalový reportér (?!), prečo nejdem aj na najväčší filmový festival v Československu do Karlových Varov? Ostatní sa pridali s tým, že oni tam aj tak idú za školu, tak keď sa tam zjavím, budem zase v ich dobrej spoločnosti.
Taký výlet som už pred tým absolvoval s kamarátmi z VŠMU na mládežníckej verzii tohto festivalu – CILECT. Premietal sa tam totiž umelecký dokument „Vyrástol z prostého ľudu“, ktorého som bol scenáristom a hlavným protagonistom. A bola to naozaj divoká jazda, kedy deň plný premietaní a diskusií pravidelne končil diskotékou, ktorá bola len rozbehom na polnočné kúpenie „na holášo“ v bazéne festivalového hotela Thermal.
Vtedy nám teda zjavne nič nepripadalo nemožné. Tak som kývol, že to skúsim. A naozaj to bolo nemožné.
Napriek osobným kontaktom v rôznych reakciách, sa mi poverenie ísť pre nich napísať reportáž na MFF Karlovy Vary získať nepodarilo. Čoskoro som pochopil, že si to jednotliví redaktori a hlavne redaktorky kultúrnych rubrík strážili, ako vítanú dovolenku. V tej dobe totiž festival mierne pospával (ob-rok sa totiž namiesto neho nanútil podobný festival v Moskve), veď za deň sa odpremietali len dva či tri súťažné snímky. Dosť času aj na liečebné kúry, ktoré sa za rok uponáhľaným redaktorkám vždy zišli. Už som to vzdával, keď mi redaktorka práve Nového slova, pani Nina Hradiská, dala nádej. Článok vraj nepotrebuje, to zvládne sama, ale len nech prídem – pokúsi sa mi vybaviť aspoň vstup na festival. Viac som nepotreboval, lebo po známosti som tam už mal zabezpečené ubytovanie na priváte.
Cesta so šťastím
V deň, kedy som sa mal vydať na cestu do Karlových Varov, som zaspal. Žili sme hektické časy, všetko sme chceli stihnúť a popritom sa aj bujaro zabávali. Keď som konečne rozlepil oči, boli všetky ranné vlaky a autobusy z Bratislavy do Prahy preč. Zronene som sa motal po byte, keď mi napadla spásna myšlienka – lietadlo! Hneď som volal na letisko, kde som sa síce dozvedel, že mi letí spoj, ktorý by som mohol stihnúť, ale je plne obsadený. Dá sa ale prísť skúsiť šťastie na takzvanú „čakačku“. Už vtedy mali aerolinky neblahý zvyk prijať viac rezervácií, než bolo miest na palube. A pasažieri rovnako neblahý zvyk neprísť a nechať rezerváciu prepadnúť. Tí, čo takto lietali častejšie, preto vedeli, že stačí prísť v dostatočnom predstihu, nechať sa v letiskovej hale zapísať na „čakačku“ a potom už len veriť v šťastie, ako v lotérii. Cena jednosmerného letu bola neuveriteľných 105 korún (niečo viac ako 3, slovom tri, eurá!), tak nebol dôvod váhať.
Kým som dorazil na letisko a našiel dobre maskovanú búdku so zodpovednou zamestnankyňou aeroliniek, už bolo na zozname predo mnou zopár mien. Vyzeralo to beznádejne, ale aj tak som nemal inú možnosť, než túto lotériu. Ešte ma ktosi poučil, že nemám dúfať, že sa mená šťastlivcov, na ktorých na poslednú chvíľu predsa len vystala letenka, objavia niekde na tabuli. Treba len číhať blízko búdky, lebo asi pätnásť minút pred odletom začína tá pani vyvolávať (v skutočnosti, mrmlať si pod nos) mená od vrchu zoznamu až po posledného šťastlivca. Bol to súboj nervov. Krúžil som okolo búdky, až som započul prvé mená. Krivošík – bol tam (uf). Novotný – bol tam (ufuf). Náruživý – nič (sláva!). Voprsk – nič (sláva!). Mrkvoský – bol tam (ufufuf). Potom nič, nič, nič, až konečne zaznelo aj moje meno – a letel som!
V Prahe som ponavštevoval umeleckých kamarátov, aj rodinu, a okolo polnoci sa dostal do nejakého vláčiku-tralaláčiku do Karlových Varov. Noc som akosi prekonal – odvážnejší boli schopní sa usalašiť nad sedadlami na kovovej mriežke pre batožinu naprieč cez uličku a spať v takejto jogínskej polohe. Ja som noc predriemal a do Karlových Varov som docestoval v neradostnom stave. Pomaly som sa vliekol od stanice do hotela Thermal, lebo bolo jasné, že som tu predčasne.
V hotelovej lobby som tak predriemal ešte asi dve hodiny a o ôsmej ráno sa mi predsa len zdalo, že už sa môžem pani Nine po telefóne z recepcie prihlásiť. Chudera, zobudil som ju netušiac, aký je nočný festivalový život náročný. Ale zobrala to statočne. Že teda zíde na raňajky a zváži, čo ďalej.
Zázraky sa dejú
Osirel som opäť v hotelovej lobby v neradostných úvahách. Naivne som si totiž myslel, že pani Nina pre mňa už nejaký preukaz za tie dni, čo tu bola predo mnou, zohnala. Takto bolo vo hviezdach, čo ďalej. Pozdravila ma a odišla do hotelovej reštaurácie. Ani som sa nestihol zamyslieť nad plánom B, keď sa odrazu zjavila opäť a pri nej decentný pán v obleku. V rýchlosti nás predstavila a ja som z hrôzou zistil, že mu o mne nič nepovedala. Takže sa logicky opýtal:
„Proč jste tady, mladý muži?“
Chcelo to rýchlu a presnú odpoveď a tak mi bleslo hlavou, že všade na plagátoch v meste bol slogan toho ročníka festivalu – „To musíte vidět“! Tak som sa priznal, že som tomu sloganu uveril a som tu. Zakabonil sa:
„Ale budeme mít problém vás ubytovat.“
Hneď som ho ubezpečil, že ubytovanie mám.
„Tak co vlastně chcete?“
Nesmelo som špitol, že voľný vstup na filmové premietania. Blahosklonne sa usmial, siahol do saka, vylovil odtiaľ akýsi preukaz a podal mi ho.
„Užijte si to, mladý muži.“
A boli preč. Spásonosný preukaz som mal v ruke a hneď som začal pátrať, kedy a kde sa čo zaujímavé premieta. Cestou do hotelovej kinosály sa zjavili aj moji filmársky kamaráti a tak sme sa búrlivo zvítali. Ibaže krásne slečny z miestnej zdravotníckej školy v dlhých večerných šatách nás rozdelili. Mňa totiž nepustili na balkón, tak ako ich. Škodoradostne mi tak kamaráti zamávali a boli preč. Zdrvene som ostal s preukazom v ruke opustený vo vstupnej hale kina. Skôr ale než som sa dopátral, kde sa stala chyba, ujala sa ma šéfka tých slečien v roli uvádzačiek a ukázala smerom do sály:
„Tudy, pane…“
Vykročil som teda odhodlane, ale každá slečna, ku ktorej som sa s tým preukazom priblížil, odstúpila a odkázala ma k tej ďalšej. A tá zasa k ďalšej, až som opäť ostal sám, ale to sa ma ujala už tá posledná slečna, usmiala sa, zaviedla ma do obrovskej sály a ukázala na prestížny rad v prvej tretine sedadiel, kde som bol v inak preplnenej sále samojediný! V rozpakoch som pozrel hore na vzdialený horizont, kde bol balkón a na ňom moji filmársky kamaráti. Jedni si ťukali na čelo, druhí hrozili päsťou pod bradu, ale vcelku z toho boli rovnako zmätení ako ja. Oni, budúcnosť kinematografie, kvočia potupne na balkóne, a ja, študent biológie, sa vyvaľujem sám v rade len pre mňa uprostred sálu. Záhada! Až keď som sa konečne usadil a lepšie si pozrel ten preukaz, zistil som, že ten dobrý muž z rána bol riaditeľ celého festivalu a venoval mi ten svoj preukaz!
Tento príbeh má svoju dohru. O pár dní ma náhodou stretla pani Nina a hneď ma odtiahla bokom. Naliehavo mi šepla do ucha: „Toho riaditeľa som nevidela, kým ste neprišiel vy, a odvtedy ho márne zháňam. Ale keď ste ho potrebovali akurát vy, bol po ruke. Nestávajú sa vám takéto mimoriadne udalosti častejšie?“
Pokrčil so rozpačito ramenami. Ale dnes už by som smelo prikývol, že áno – zázraky sa dejú!
CELÚ knihu cestovných príbehov nájdete TU.
