V knihe „Trojhlas“ zostavenej z rozhovorov s tromi komikmi (Štepka, Suchý, Lasica) som sa pána Štepku pýtal aj toto.
Je piaty rok po Nežnej revolúcii, čo obrátila ten náš svet celkom hore nohami. Nemožné sa stalo možným a naopak. Máme rok samostatnú Slovenskú republiku. To sú veľké impulzy a mnohí v sebe objavili vlohy pre vstup do vecí verejných. A čo Vy?
Je len niekoľko geniálnych autorov, čo to dokážu skĺbiť. Vnímam aktuálne problémy, ale v mojich hrách hľadám skôr to univerzálne. Tie každodenné aktuality by mohli byť o pár dní iba akýmsi P.S. k mojej všeobecnej správe.
Václav Havel od začiatku vyzýval, že všetci musíme byť politici…
Minulý týždeň sme tu polemizovali v kruhu ľudí, ktorých si vážim a ktorí práve chceli politizovať, akoby sme naozaj už všetci mali byť politikmi. Tá Nežná revolúcia na nás všetkých zanechala obrovské stopy. Akoby sme sa lúčili s niečím a nevieme s čím. A ani nevieme, ako sme sa k tomu vlastne dostali. Zaskočilo nás to…
Nebol ohlásený termín pravidelného straníckeho zjazdu, kde nám oznámia novú etapu budovania spoločnosti…
No práve, nebol čas sa pripraviť na zmeny. Sme vlastne uprostred zmien. Pripomína mi to bývalé slávne výstavy v Bruseli a Montreale, kde sme dokázali na oko ohúriť svet. Ale doma sa ten náš bežný život tomu výstavnému vôbec nepodobal… Teraz tu máme niečo ako iné Expo, v ktorom sme všetci exponovaní. Herci, spisovatelia, aj študenti zohrali počas novembra pozoruhodnú úlohu. Návrat do bežného života by aj pre nich mal byť v prvom rade snahou urobiť revolučný čin vo svojom tvorivom prostredí. Zisťujem, že urobiť takýto osobný revolučný čin je omnoho ťažšie, ako urobiť revolúciu. Abstraktných, veľkých slov sme už vyslovili dosť a teraz by sa zišlo ukázať tú premenu aj konkrétne, aby sa, povedzme, herci vrátili z tribún a premenili tú svoju domácu scénu tak, aby okolitý svet žasol; naplniť skutkom, čo sme nasľubovali.
Rozumiem dobre, že tí ľudia, ktorých si vážite, Vás prišli prehovárať na tú abstraktnú havlovskú nepolitickú politiku?
Áno, prehovárali nás, aby sme sa zapojili do rôznych kampaní, do volieb. Lenže pre mňa je stále tým najangažovanejším odkazom robiť poriadne divadlo, také, čo reflektuje túto dobu. A nerobiť tie premeny horúcou ihlou, skôr horúcim srdcom.
Takže nie nový realizmus, tentoraz kapitalistický?
To by bolo veľmi jednoduché teraz to tým „starým štruktúram“ spočítať, vykričať ich hlúposť. A velebiť nové časy, hoci ešte ani nevieme, čo nám prinesú. V našom divadle si to chceme sťažiť. Otázka znie – akú nádej máme priniesť divákovi, aby mal chuť do tých nových časov vykročiť? Chceme otvoriť okno, možno aj nechtiac, to len autor drgol lakťom a odrazu je tu niečo nové, čo toho diváka nadchne, vzpruží.
To politikum je teda v návrate k poctivému remeslu, práci s divákom?
Hádam áno. My, čo nie sme a nechceme byť politikmi, k tej novej dobe najlepšie prispejeme a prospejeme tým, čo vieme.
Napríklad ukázať, ako sa teraz Slovač teší na podnikanie, ale nie preto, aby slúžili iným, to teda nie, oni chcú šéfovať. A už zajtra byť milionármi. Chcú mať viac za to málo, čo boli doteraz ochotní dávať. Podpultový tovar bude nadpultový a my ostatní pobežíme, aby sme im urobili radosť, ako utešene bohatnú.
Namiesto obchodu sa vracia kšeftárstvo. A výsledkom revolúcie majú byť limuzíny pred domami zbohatlíkov? Nech nás Boh pred tým chráni.
Len aby sme nedopadli tak, že budeme pozerať na hodinky a hovoriť priateľom: „Mám na teba už len päť minút. Musím robiť biznis.“
Veď my Slováci sa za svoje zvyky nemusíme hanbiť. Vieme si sadnúť, poplatiť si, vyrozprávať sa a aj pohádať a to všetko prirodzene, nie podľa biznis plánu.
Keď sa takto revolučne zvíri hladina v tom našom rybníku, nutne vypláva na povrch bahno…
Bojím sa rozdeľovania trafík. Masarykovské legionárstvo a tatíčkovstvo sa nám vracia. A pritom naši dedovia si dobre pamätali, že Slováci za Prvej republiky nemali veľkú šancu. Akurát na námedznú prácu.
Netreba sa nechať očarúvať masarykovským demokratizmom, veď on bol veľmi nepraktický politik.
Ani Havel sa nezdá byť veľmi praktickým politikom…
No veď práve. Verím, že pragmatický politik si vie vypočuť dramatika. A ide na jeho predstavenie, aby videl aj iný pohľad na veci. Ale opačne je to veľmi zriedkavé.
Do politiky by sme nemali vnášať poetizmus, nech je to akokoľvek lákavé.
Ak si zoberieme školu, ako model spoločnosti, tak tu vidím symptómy odmeňovania tých učiteľov, čo boli kverulanti a neradi učili, ale dnes sú to hrdinovia, lebo zhodou okolnosti mali problémy s riaditeľom, čo bol komunista.
Povinnosťou divadla, ako je naše, je tieto inak a inde nepomenované pokrytectvá doby zobrazovať, upozorňovať na ne.
Ale veľa takých divadiel, čo by sa na súčasnosť dívali s humorom, nie je. V porovnaní s Českom je naša humoristická scéna podstatne chudobnejšia. Chýba nám zmysel pre humor?
Toľko humoru sa urodilo, koľko sa mohlo a koľko sa dalo. A žiadne manažérske kypriace prášky tomu nepomôžu. Na prehliadkach malých divadielok po Slovensku som videl veľa talentovaných mladých ľudí so zmyslom pre humor. Viete, nápadov by bolo dosť, horšie je to s realizáciou. Chce to sústredenie, vytrvalosť, prácu pri skúšaní a aj organizáciu divadla. Lebo na javisku nie všetko, čo nám len tak zíde na um, naozaj obstojí. A táto trpezlivosť a tvrdohlavosť mnohým chýba.
Boli to zvláštne časy za komunistického režimu, pretože stačilo málo, aby sa ľudia z plného hrdla tomu režimu vysmiali. Nepriateľ bol jasný a divák hladný aj po náznakoch jeho zosmiešnenia. Teraz, keď už tie zákazy nie sú, aj nepriateľ nie je taký jasný a ten veľký terč koncentrovanej hlúposti zmizol, je menej priestoru na humor?
Ani nie, teraz je doba vhodná na vlastné zákazy vyplývajúce z morálky. Ak by sme si prebrali, ako dnes ľudia žijú, ako sa už opäť prispôsobujú dobe, asi by sme našli dosť toho, čo by sme si mali sami zakázať. A to si má každý zakázať sám. Od toho je naše divadlo, aby sme sami seba videli aj inak.
Sloboda začína tam, kde si ľudia sami zakazujú neprávosť?
Asi tak, súhlasím.
O tom okolo nás a o tom, čo je v nás
Divadelná tradícia je na Slovensku pomerne nový fenomén. Je možné, že aj to ovplyvňuje našu divadelnú kultúru?
My sme sa do miest dostali pomerne neskoro, a preto sme poznačení či zababraní dedinou. Typickým príkladom je Bratislava, ktorá akoby nemala Bratislavčanov, iba prechodných obyvateľov, týždňovkárov. Tá naša generácia je doma tam – v dedinke v údolí. Tu v Bratislave sa cítime nesvojsky, akoby sme tu museli byť za trest. Tešíme sa na dedinu, hoci ani tá už nie je, aká bývala.
Ja som naopak v Bratislave už dlho a cítim sa tu dobre. Do Radošiny sa teším, ale vydržím tam pomerne krátko, a už sa ošívam. A to aj kvôli deťom, ktoré sa narodili v Bratislave a do Radošiny už chodia iba na výlet. Je to paradox: v mestách sa až tak necítime dobre a chodíme sa z toho liečiť cez víkendy a sviatky na dedinu, hoci už ani tí dedinčania nie sú s vlastnou dedinou priveľmi zrastení. Veď väčšinou pracujú v mestách a v tej svojej dedine hlavne prespávajú…
Je RND výrazom dedinskej, alebo už mestskej kultúry?
Je to pohľad človeka zdola, v lepšom prípade z bicykla. Niekedy aj tá zemitá filozofia môže milo prekvapiť.
Omnoho viac nájdete v samotnej knihe.
Ale aj doplnenej a aktualizovanej e-knihe.
