Jedným z klasických cestovateľských mýtov je, že výlet na Bali je luxus. V skutočnosti je to jedna z najlacnejších destinácií pre nás, z ktorej najdrahšou položkou je letenka. Je to logické – svetovú slávu priniesli tomuto ostrovu hippies a tí mali vždy hlboko do vrecka. Presunuli sa sem z Indie, keďže na Bali našli ešte silnejšiu spiritualitu, príjemnejšie podnebie a žiadne otrasné pohľady na biedu i špinu indických ulíc.
Mal som príležitosť navštíviť Bali dva krát s odstupom dvadsiatich rokov, takže je čo porovnávať.
Ostrov tisícich chrámov
Letisko Gusti Ngourah Rai pri Denpasare, hlavnom meste ostrova, si pamätám, ako jedno z najfrekventovanejších z dovolenkových destinácií v sezóne. Dnes vás privíta nádherne rekonštruovaný letiskový komplex, kde moderné služby skĺbili s architektúrou rešpektujúcou tradíciu. Pozoruhodné však na tom je, že takmer nikto z predavačov v množstve nových stánkov nevie anglicky. Zato toalety majú nielen čisté, ale aj voňavé vďaka čerstvo naaranžovaným kvetinovým košom. Tak ako v Las Vegas vás na letisku víta cinkanie hracích automatov, tu vás víta tichá krása kvetín. Tie nájdete aj v každom hoteli. V tých je vždy dôraz na pestrú, bohatú zeleň a rozkvitnuté stromy.
Mesto sa obrovsky rozrástlo, ale zjavne kontinuálne, bez drastických premien, takže takmer nevidieť opustené budovy. Architektúra je tu príkladne veľmi pekná, funkčná a zároveň štýlová. Užijete si to najmä v hoteloch, ktoré sú vzdušné (vestibuly nemajú vstupné dvere) a nápadito kombinujú účelnosť s pohodlím. Ku každému patrí bazén, či celý komplex bazénov, čo oceníte, keď zistíte, že na pláži je väčšinu dňa až neznesiteľná páľava a chladivý tieň pri bazéne dopĺňa aj pohotová obsluha.
Kuta bola pôvodne rybárska osada vzdialená niekoľko kilometrov od Denpasaru, ktorý si pamätám ešte ako ospalé mestečko. Dnes je to živá metropola, ktorá pohltila Kutu ako svoju exkluzívnu zábavnú štvrť. Tu sú sústredné hotely s plážami vhodným kvôli vlnám na surfovanie. Ďalej na východ po pobreží, v oblasti zvanej Sanur je more pokojnejšie a vhodnejšie na potápanie. Za desaťročia budovania turizmu je pôvodných hotelov pri plážach toľko, že nové sa už k plážam nedostali a tak to nahrádzajú práve bazénmi. Sú umiestnené zväčša na periférii, uprostred ryžových políčok. Aj preto vás v ktoromkoľvek z nich ráno zobudí kikiríkanie kohútov. Zo živých tvorov tu však takmer neuvidíte žiadne psy, ani mačky. Poteší aj minimum hmyzu na rozdiel od iných tropických destinácií.
V dnešnom Denpasare vás nutne zaskočí hektická miestna doprava, kde dominujú skútre a naopak tu neuvidíte takmer žiadny bicykel. To bol pred dvadsiatimi rokmi ideálny dopravný prostriedok na výlety do okolia Kuty. Dnes by to bola adrenalínová jazda. Jazdia totiž vľavo a štýlom „ako šarkan“. Mimochodom, skoro všetky autá a motorky sú japonskej produkcie. O prosperite miestnych vďaka turizmu hovorí aj to, že v rodine je obvykle toľko skútrov a motoriek, koľko je jej dospelých členov. To aj kvôli poruchám, lebo na opravy si nepotrpia, preto tu takmer nevidíte auto-opravovne. Kvôli dopravným zápcham odporúčam začať výlety po ostrove skoro ráno a vracať sa naopak skoro poobede, keď ešte nevrcholí dopravná špička.
Výlety po ostrove
Nech vás neprekvapí, že Denpasar sa rozrástol tak, že sa zlieva s okolitými dedinami. Sú to kilometre zástavby popri ceste, takže krajinu uvidíte snáď až po hodine jazdy. Všetky príjazdové cesty do hlavného mesta sú lemované obchodíkmi. Prekvapí najmä množstvo tých so sochami z čiernej lávy. Ich prosperitu pochopíte, keď sa dostanete do dedín. Nikde na svete nie je toľko chrámov, ako na Bali. Je to priam neuveriteľné, ale sú doslova na každom kroku. Miestny hinduizmus totiž vyžaduje stavbu chrámov pre každú rodinu s domom a sú pozoruhodne rozľahlé. Tvoria dokonca väčšiu časť dedinskej usadlosti. Každú rodinnú svätyňu zdobia sochy zväčša z čiernej lávy, ktoré sa dajú kúpiť v už spomínaných stovkách obchodov popri ceste. Niektoré rodinné klany stavajú ďalšie, klanové chrámy a každá dedina má ešte minimálne tri – pre Brahmu, Šivu a Višnu. Do toho budujú navyše špeciálne chrámy pre farmárov, obchodníkov a iné profesie. Preto sa Bali volá Ostrov tisíca chrámov. V skutočnosti sú ich tisíce, veď toto je asi najzbožnejší národ na svete. Názorný príklad pre turistov nájdete v dedine Penglipuvan, ktorá funguje ako živý skanzen. Rozdiel oproti iným dedinám je hlavne v tom, že stojí mimo hlavnej cesty a ich centrálna ulica vedie k chrámu. V každej dedine majú kňaza, ale nie v našom ponímaní. Je to len nimi vyvolený člen dedinskej komunity. Ten má laických pomocníkov, čo sa starajú o obety denne, či príležitostne. On sám funguje len raz za lunárny rok, teda každých 210 dní. Na Bali je preto relatívne ľahko byť storočný…
Takmer na každom kroku, v mestách pred obchodíkmi i reštauráciami a na chodníčkoch v hotelových komplexoch, zakopávate o obetné misky z bambusových listov, ktoré napĺňajú ryžou, koláčikmi a kvetmi, ale najnovšie si to zľahčujú a vkladajú aj čokoládové tyčinky z obchodu, či džúsiky v tetra-obale. Ak sú položené na zemi, patria zlým duchom. Na oltári sú pre tých dobrých. Je priam neuveriteľné, že napriek tlaku prílivu miliónov turistov ročne si miestni zachovali tieto každodenné rituály vrátane nosenia pôvodného oblečenia. V nich vyniknú ich obecne štíhle postavy, celkovo sú to pekní, príjemní a usmievaví ľudia. V niektorých dedinách zažijete ich slávnosti s obetovaním práve, keď idete okolo. Je to tým, že lunárny rok tu rátajú vždy zvlášť pre každý chrám odo dňa jeho dokončenia. Takže celý ostrov je prakticky v permanentných náboženských oslavách. Indonézia akceptuje šesť náboženstiev – prevažujú vyznávači islamu, nasledujú hinduisti, katolíci, budhisti, protestanti a konfuciáni. Nový rok je štátnym sviatkom na tri krát: ten čínsky, kresťanský a moslimský.
Aby zachovali pamiatku na najstaršiu dedinskú architektúru, postavili na Bali nádherný skanzen. Moderne a veľkoryso riešený, so všetkými službami vrátane reštaurácie (len pivo si tu nedávajte, je najdrahšie na ostrove). Sú tu domy aj z iných častí Indonézie. Niektoré majú autentických obyvateľov, čo predvádzajú a hlavne predávajú ručné práce.
Tanah Lot – tento chrám na morskom ostrohu (prílivom sa stáva ostrovčekom a s odlivom sa spája s pevninou ako francúzsky St. Michael) je symbolom Bali. Nájdete ho v každom prospekte. Ja si ho pamätám ako povznášajúco spirituálne miesto, dnes premenené na chrám konzumu. Útes oproti chrámu je obsypaný reštauráciami, ktoré ponúkajú výhľad na západ slnka kombinovaný so siluetou chrámu. Čas do tohto každodenného spektakulárneho javu trávi veľa ľudí brodením sa v plytkej morskej vode pred chrámom a robia si selfie. Zo spirituality je tu teda selfie-kultúra. Medzi nimi vyniká miestna nevesta v bielom s dlhým závojom, ktorá neúnavne pózuje viac ako dvom objednaným fotografom (pridávajú sa aj turisti), kým mladoženích rezignovane asistuje. Nové poltopánky má od morskej vody už celkom premočené, ale to zjavne nie je to najhoršie, čo ho v tomto manželstve s ráznou polovičkou čaká. Samozrejme, výnimočné miesto priťahuje aj romantikov. Stretli sme tu pozoruhodný pan-európsky pár Bielorusky s Holanďanom, ktorí prišli z tej diaľky len na sedemdňový výlet. Aj ich zaujal jediný originálny miestny bufetík s ochočenými cibetkami (šelmičky veľkosti domácich mačiek) a dvomi veľkými netopiermi pospávajúcimi na konároch nad stolíkmi a stoličkami s turistami. Západ slnka je tu oznamovaný megafónom. A oproti chrámu ďalej na útese je golfové ihrisko…
Taman Ayun – do predošlého chrámu na ostrohu vás pochopiteľne nepustia. Dostanú sa tam len miestni v národných krojoch s obetami. Na návštevu veľkochrámu obklopeného vodnou sa teda vydajte na okraj Denpasaru vo štvrti Mengwi. Má tri časti – prvé nádvorie patrí kohútim zápasom. Na tie sa pochopiteľne nevsádza. Vidieť môžete len tie inde mimo chrámov, kde sa vsádza, ale tento zážitok si môžete odpustiť – kohútie poskakovanie našinec neocení, lebo trvá krátko a je to z nášho pohľad číri chaos. No a v tom chaose ľahko prídete o peňaženku, ako sa to stalo kolegovi. Druhé nádvorie slúži na oddych a prípravu na obetovanie. Na tretie sa dostanú len domorodci, aby odovzdali obety.
Uluwatu – je na rovnakom útese 70 metrov nad oceánom, oproti ktorému stojí Tanah Lot. Má to byť posledné vrcholné dielo ich budovateľa zo šiestich hlavných chrámov. Ale nie je to až taký zážitok, lebo stavba je maličká a cez zatvorenú bráničku sa nedostanete až k nej. To sú už zaujímavejšie pohľady z útesu. A miestne opice! To je totiž zlodejský gang dobre zohraný s milou domorodkou. Opice kradnú turistom hlavne čapice a okuliare. A sú v tom mimoriadne šikovné. Tá žena sa živí „dohodou“ s nimi, keďže im za ukradnuté veci ponúka ovocie. Opice potom ochotne zahodia svoju korisť a turisti vďačne zaplatia žene za sprostredkovanie tohto „čestného obchodu“. Niekedy sa ale žena omešká a opice potom zo zlosti okuliare rozhryzú a čapice roztrhajú. Tak zvážte, či sa chcete účastniť tejto turistickej rulety. Riešenie je prosté – neberte si okuliare (takže vlastne neuvidíte), ani čiapky či klobúky (takže vám bude pražiť slnko na hlavu). Mňa tam už druhý krát nedostanú. A to som o nič vecné neprišiel…
Sopka s jazerom – je ďalšia obvyklá ponuka na výlet. Pri ceste, kompletne zastavanej obchodíkmi, sú vyhliadkové terasy, z ktorých nič poriadne neuvidíte. Sopka je nevýrazná a jazero ďaleko, takže ťažko ohúrite našich domasedov zaujímavými zábermi. Jeden pokrok tu ale je. Pred dvadsiatimi rokmi ste z mikrobusu ledva vystúpili a už na vás bolo navesené mračno agresívnych pouličných predavačov. S tým skoncovala vládna legislatíva, ktorá povoľuje len tých s licenciou a aj tých usmernili na perifériu nielen turistických trás, ale aj pláží. Na to druhé dohliadajú bdelé ochranky hotelov. Ale pri výhľade na sopku licencovaní predavači stále ponúkajú šachovnice vyrezávané z dreva, to sa nezmenilo.
Výhľady na ryžové polia sú ďalšou samozrejmosťou. Väčším zážitkom je jazda v land-rovery s otvorenou strechou a bohato stačí, keď vás prevezie bočnými cestami medzi dedinami. Prejazd džungľou je ako jazda na dedinskom tobogane, akurát, že tu netušíte kedy a ako to skončí. V našom prípade skolaboval jeden z troch džípov. Na džungľu sa odvtedy najradšej pozerám z terasy dobrej reštaurácie. A takú nájdete pod menom Indus Restaurant napríklad v povestnom mestečku menom Ubud, ktoré priťahuje zahraničných výtvarných umelcov, ale aj hudobníkov a literátov (tí tu majú hneď dva medzinárodné festivaly v máji a októbri) i gurmánov (ich festival za účasti vyhlásených svetových šéfkuchárov je v júni).
Gustáv Murín
Reálie:
+ Na Bali aj Florese sa ľahko dohovoríte po anglicky. Aj väčšina reklám je v angličtine.
+ Klasickým turistickým programom je tanec Barong, ktorý len v Denpasare hrajú pre turistov na šiestich pódiách súčasne. Je preto zjednodušený aj s vulgárnymi prvkami na pobavenie cudzincov. Pravým opakom je autentický Čači tanec, ktorý predstavuje súboj mužov. Ženy robia muziku a obsluhujú návštevníkov. Za týmto kultúrnym zážitkom ale musíte ísť na Flores. Ak vás zaujíma etno-muzika, určite si kúpte CD s nádherným balijským jazzom, odporúčam „Return to Jogja“.
+ Obecne v reštauráciách dostanete len lyžičku a vidličku. Lyžičkou si naberáte z väčšej misy, vidličkou sa je.
Málokto z našincov vie, že kokosové mlieko je len mdlej chuti. Preto vám v lepších reštauráciách ponúknu, aby ste si ho ochutili štamperlíkom so sladko-slaným nálevom.
Naozaj chutná je tuniaková pasta na špachtli, sýta polievka, pražené rybičky s arašidmi. Klasické miestne jedlá sú miešané misy: Nasi goreng a Nasi lemak (v kokosovom mlieku).
Saté je jedlo, ktoré putuje deväťtisíc kilometrov. Hoci nemení svoju podstatu, podstatne mení svoju chuť. V Nemecku a Čechách je to špíz, na Slovensku živánska, v Grécku souvlaki, v Chorvátsku ražniči, v Bulharsku šišče, v Gruzínsku šašlik, v Indii tandoori seekh a na Bali (ale aj v Malajzii) saté. To posledné je najlepšie. Na ražni sú totiž nie kúsky mäsa, ale pomleté mäsové guľky poliate arašidovou omáčkou. Mňam.
Jedlo je obecne lacné. Lepšia večera vyjde na 120 000 rupií (8 eur).
Za Nasi Campur (čo je kôpka bielej ryže obklopená najrôznejšími dobrotami) v porcii Special zaplatíte 68 000 rupií (4,76 eur). A za parkovanie v tej istej reštaurácii chcú 50 000 rupií (3,50 eur)!
V reštaurácii v skanzene je najdrahšie veľké pivo na ostrove = 70 000 rupií + 10% daň + 15% za obsluhu = 84 300 rupií (5,90 eur), inak stojí 55 000 rupií (3,85 eur), ale aj 35 000 rupií (2,45 eur). Tretinka Heinekenu v bare s muzikou vás vyjde na 30 000 rupií (2,10 eur).
V malom obchodíku tretinka miestneho piva Bintang vo fľaši stojí 16 500 rupií (1,15 eur).
Ceny v supermarkete: 1 liter mlieka = 1 euro, plechovka piva = 1 euro, Coca-cola = 40 centov, fľaša vody = 35 centov.
Za koštovku stojí miestne ovocie – malé banány, mangostin, rambutan.
Príjemným zážitkom je aj ochutnávka rôznych druhov čaju = bylinkový, citrónový, zázvorový, citrónová tráva, rosella. Môžete tu okoštovať aj kávy z Papuy, z Toradya, z Floresu, Ginsen, kokosovú, Maindaling arabica, Bandowoso, Gayo aceh, kintamani robusta a arabica, nechýba ani cibetková (luwak). Zaujme aj balijská čierna čokoláda.
Neodporúčam rôzne „dielne na strieborné šperky“, či „galérie miestneho umenia“. Podstatou je prilákať turistov do obchodov s týmto tovarom. Žiadne dielne, ani umenie nečakajte.
+ Ak chcete byť nezávislí a mobilní, prenajmite si skúter. Stojí len 80 000 rupií (7,20 eur) na deň.
+ Priemerný mesačný príjem je tu 3,5 milióna rupií = cca 350 USD.
+ Kurz: 1 euro = 14 300 rupií.
+ Na suveníry odporúčam unikátny super-market menom Krišna Oleh-Oleh Kasi. Je v centre Denpasaru a nájdete tu záľahu originálnych produktov za skvelé ceny. Poteší aj pohľad na zástupy mladých predavačiek, ktoré ale nevedia anglicky.
Pôvodná reportáž publikovaná v časopise Goldman, 2017.
