V jedenástej publikácii OZ Pamäti a spomienky sa dozvieme viac o bratislavskej štvrti Rača

Bratislavská štvrť Rača je úzko spojená s pestovaním vína. Takto na to spomína rodený Račan, Ivan Holík:

„Keď sa začalo zakladať v Rači družstvo, kto mal v Rači vinohrady, tak ich zobrali do družstva. Moji rodičia, aj starí rodičia najmä z maminej strany boli vinohradníci. Tak všetko išlo do družstva. Babka zostala robiť v družstve, tak mohla mať aj záhumienku. Mala nejakých 10 árov, ktoré mohla obhospodarovať. Z toho sme vždy mali nejaké to víno. Odmalička som pracoval vo vinohradoch.

Vinohrady vrátili až v roku 1993. Nejaké vinohrady som dostal do prenájmu, niečo som dokúpil. Odvtedy robím vo vinohradoch a dorábam vínko. Takže dodnes sa s tým živím aj bavím. V tejto lokalite mám jeden a pol hektára, ktoré stále obrábam. Je to moja práca, vášeň a koníček.“

„Keď nám vrátili vinohrady, synovia boli už takmer dospelí. Každý mal nejakú tú školu za sebou a už nejaký ten svoj život. Takže oni už k tomu neinklinujú. Ja mám vinohrad tu neďaleko, aj hore pod lesom. Urobil som tam nejaké posedenie s grilom. Proste nejaká tá búda niečo pre deti. Syn, čo býva v Bratislave, tak občas prídu. Popozerajú sa, zahrajú sa, niečo ugrilujeme. Ale inak na prácu vo vinohrade, ani nemajú čas. Už si toho času veľa nenájdu a ak sa niekto tomu nevenuje profesionálne, alebo odmalička tak si k tomu vinohradu ťažko nájde vzťah.“

„Ja to nevnímam ako nejakú drinu. Pre mňa je to, nie že koníček, ale je to taká zaujímavá práca, ktorá sa každý rok ako opakuje. V tom vinohrade – to ste v Prírode. Celý rok v podstate vonku, človek vidí, ako všetko rastie, teší sa z toho aj z úrody. Drina to bola niekedy v minulosti.  Pamätám si ako dieťa sme chodievali do starých vinohradov, ktoré boli vysadené na koloch. Volalo sa to nízke vedenie na štekoch. Vinič bol úplne pri zemi. Bolo sa treba k tomu zohnúť, keď sa to strihalo, „vyplévalo“,  oberalo. Ručne sa kopalo vidlami.  Oškrabovalo škrabákmi. Nesmela tam byť burina. Stále bola burina, stále sa škrábalo. Striekalo sa ručne. Na chrbte bola  drevená nádoba my sme tomu hovorili „putnička“. Proste voda sa musela nanosiť, vinohrad sme mali do kopca. Takže nanosiť 400 litrov vody ešte v tej 15 litrovej putničke dolu až z potoka. Bola to otročina.“

„To sa nedá porovnať dnes. Mám výbavu, mám traktor, postrekovač. Ale viete vo vinohrade treba vedieť, kedy ktorú prácu treba urobiť. Viete, to sú agrotechnické termíny. Keď ich zmeškáte, potom sa narobíte trikrát toľko alebo vám choroby zničia úrodu. Takže nemáte z toho nič. To ľudí odradí. Však som striekal, ale neskoro. Alebo špatný postrek, špatne zvolený. Takže je to dosť náročné nielen na prácu ale hlavne na vedomosti, skúsenosti. Naše staré vinohrady, vysadené ešte družstevníkmi, majú hlavne Frankovku, Rizling rýnsky, Müller. Ja som vysadil ešte Dornfelder, Neronet, Alibernet. Tieto odrody pestujem najviac.“

 

Projekt bol realizovaný s finančnou podporou hlavného mesta Bratislavy.

Podobné články

Krst dvoch nových publikácií

Pred koncom minulého školského roka sme v Obecnej záhrade v Rači slávnostne pokrstili ďalšie publikácie spomienok našich seniorov. Svoje roky života pripomenuli známa rodáčka z