Je obecne známe, že Česi patria k najkatastrofickejším turistom. V našich Tatrách tvoria suverénne najpočetnejšie obete na životoch. Ťažko sa čudovať, keď si na túry berú mapu pražského metra a úmerne tomu očakávajú, že zdolajú najkrkolomnejšie štíty „jakoby nic“. Pohŕdajú varovaniami miestnych nielen u nás. Tak sa jedna partia našich českých známych vybrala na jachtu na Jadran a v okamihu, keď sa blížila búrka, nadšene vyrazili na more („dyť je to prča“), kým všetci ostatní smerovali do bezpečia prístavu. K tomu by navyše ešte radi obišli Zemeguľu spoly zadarmo, ale najradšej naozaj len „za pár pětek“, o čom s obľubou niektorí z nich vypisujú celé knihy. To ich spoľahlivo zaraďuje medzi najmenej obľúbených turistov sveta. A do tretice majú pocit, že sú svetobežníkmi od narodenia a to niektorí aj bez znalosti zvykov a jazykov. To všetko nájdeme v tomto príbehu mojej spisovateľskej kolegyne Anny. Problémy sa po česky nazývajú aj „potíže“ a osoba fabrikujúca problémy je tým pádom „potížista“. Anna kráča svetom a za sebou zanecháva hlbokú brázdu z „potíží“ bez toho, aby to naozaj chcela. Je proste „talent na potíže“, po našom „komplikátorka“. Bola by skvelou postavičkou do komédie, kde roztržitá babička (áno, má ten vek) kráča svetom a očami údivom vyvalenými sleduje, akú spúšť za sebou nechtiac zanecháva. Veď, presvedčte sa sami…
S Annou sme spolupracovali na agende väznených spisovateľov jedinej celosvetovej organizácie spisovateľov PEN International a to nás oboch zaviedlo na konferenciu do Nepálu. Najviac prípadov spisovateľov a básnikov väznených za ich tvorbu je totiž tradične v Ázii. Pred tým sme si ale sľúbili, že pobudneme zopár dní v Indii, kde som sa ja mohol spoľahnúť na zázemie nášho Veľvyslanectva. To isté som odporučil aj Anne.
Práve tam sme sa v určený deň mali stretnúť. Anna síce prišla, ale s očami navrch hlavy a hrôzostrašnou historkou, ako sa stala obeťou miestnej hotelovej mafie?!
„Unesená“
Začalo to tým, že Anna priletela do hlavného mesta Indie o pár dní predo mnou a to napriek tomu, že som jej sľúbil, ako sa o ňu postarám. Ona sa však neomylne vydala napospas svetu s presvedčením, že „čipernej babičke“ predsa nikto neublíži. A urobila všetko preto, aby ublížil…
Hoci všetky solídne cestovateľské príručky varujú, aby ste si nikdy nedojednávali ubytovanie v pokútnych kanceláriách okolo hlavnej železničnej stanice v Nai Dillí, Anna tam neomylne zamierila rovno z letiska. Tam svojou lámanou angličtinou vysvetlila, aké chce ubytovanie (samozrejme spoly zadarmo a v centre mesta) a po dohode sa zverila do rúk rikšu, ktorý ju doviezol naozaj kamsi do stredu starého Dillí a do izbietky, ktorá nevzbudzovala veľkú dôveru, ale Anna bola odhodlaná sa uskromniť. Zároveň vo svojej sivovlasej hlavičke akousi nelogickou skratkou dospela k záveru, že ona odteraz už „patrí“ tomu rikšovi, čo ju doviezol, a to preto, že na ňu odvtedy vždy číhal pred východom z budovy. Takže nakoniec program dňa jej určoval on?! A ona platila. Ani to by nebolo také zlé, keby na tretí deň do jej izbičky nevtrhlo komando nasrdených Indov, ktorých výkrikom pochopiteľne nerozumela, ale zato jej začalo aspoň mierne svitať, keď títo rozhorčení muži privliekli so sebou aj jačiaceho rikšu a na mieste ho nakopali, kam len začiahli. Potom „čipernú babičku“ odviezli do pôvodnej kancelárie pri hlavnej železničnej stanici, kde pokračovalo jačanie, ktoré nemalo konca, kým nezaznelo čarovné slovo „embasy“ (teda „veľvyslanectvo“). Tí chlapi si totiž s ňou naozaj nevedeli rady – aj dobrému angličtinárovi rozumela tak spoly a indickej angličtine takmer vôbec. Ale pri tomto slove sa konečne rozsvietilo aj v hlávke Anny a prikývla, aby tam zavolali. Našťastie na českom Veľvyslanectve mali vtedy skvelú staršiu pani, ktorá už roky žila v Indii, ovládala miestny jazyk a veľmi ochotne sa do tej kancelárie dostavila. Konečne teda vyšlo najavo, že katastrofistku Annu „neuniesli“ títo rozhorčení muži, ale ten rikša, ktorý ju svojvoľne zaviezol nie do nimi dohodnutého hotelu, ale do nejakej pokútnej cimry, za čo dostal od majiteľa primeraný bakšiš. To, že „svetobežníčka“ nerozpoznala hotelovú izbu, od nejakej polo-ilegálnej kuťury, hovorí samo za seba. Ale aspoň konečne ustal krik, všetko sa vysvetlilo a pani Suverénka sa dostala do spoľahlivých rúk. V tých mohla byť od začiatku, keby počúvala moje rady a Veľvyslanectvu sa sama dopredu ozvala. Tým to ale neskončilo.
Konečne v Nepále
Pod mojím dohľadom sme v Indii absolvovali bez problémov ešte zopár výletov a konečne odleteli do Nepálu. Na letisku v Káthmandu sme všetci ostatní zaplatili za víza symbolických desať dolárov, len Anna z neznámeho dôvodu dvojnásobok. Asi tušili, kto prichádza.
Hneď na úvod konferencie sa, spomedzi pestrej zmesi delegátov PEN z celého sveta, črevná chrípka chytila akurát jedinej bytosti a snáď ju ani nemusím menovať. Nepochybujem o tom, že odignorovala všetky dobré rady, ako sa takej pohrome vyhnúť, a tak strávila prvé hodiny konferencie v azyle tej miestnôstky, ktorá nemá okná. Koniec-koncov bolo to zajedno, keďže jej chabá angličtina by sa aj tak v diskusiách na konferenčné témy veľmi neuplatnila.
„Čipernú babičku“ všetci ľutovali a naopak jej gratulovali, keď sa na tretí deň ráno konečne ako-tak zmátožila a dostavila na naše zasadanie. A to len preto, aby ju tam zastihol telegram, ktorý v Indii snáď ešte udržiavajú v chode dodnes. Tak som sa ja, ako jej nechcený dôverník, dozvedel, že Anna je hrdou milenkou (v Prahe sa tomu hovorí decentne „přítelkyní“) akéhosi českého spisovateľského potentáta a ten vraj na potvoru akurát v tejto chvíli umiera. Bolo to rovnako neuveriteľné, ako predstava, že táto babička je až tak čiperná, že dokáže byť aj milenkou. Ale konala okamžite. Organizátorom oznámila dve slová „tragedy“ a „family“ a tí s mnohými vyjadreniami účasti zorganizovali jej promptný odvoz na letisko.
Cesta okolo sveta
Neviem, či vás prekvapí, že zronená Anna zmeškala odlet toho správneho lietadla. Snáď cez slzy nevidela na tabuľu odletov, alebo ju zase chytila črevná chrípka, ale ten odlet naozaj pre… To už ale bola v rukách civilizácie, kde sú „čiperné babičky“ zvlášť chráneným druhom. A slová „tragedy“ a „family“ fungovali spoľahlivo, takže všetky letecké spoločnosti spojili sily, aby túto malú, krehkú, sivovlasú osôbku dostali čím skôr k lôžku umierajúceho. Tak ju posadili do najbližšieho lietadla, ktoré ale letelo na východ, miesto na západ. Z jej neskoršieho rozprávania som pochopil, že sa akýmsi čudným spojením ocitla v Austrálii (?!) a je možné, že chvíľu aj pádlovala okolo brehov Antarktídy, kto-vie či na tej okružnej jazde nezbehla aj do Juhoafrickej republiky a reťazou leteckej solidarity ju na kus cesty nebralo aj práškovacie lietadlo nad Mauríciom. Podstatné je, že vytrvalo uslzenú babičku dopravili všetci ľudia tej leteckej dobrej vôle do Prahy.
A teraz to príde – osôbku „unesenú“ indickou „hotelovou mafiou“, dvojnásobne skasírovanú na hraniciach Nepálu, paralyzovanú posedom v intímnej miestnôstke a utrmácanú neplánovanou cestou asi dva krát okolo sveta čakal na letisku v Prahe – jej „umierajúci“ milenec! Vysvitlo, že sa mu po nej „stejskalo“, chvíľu si fakt myslel, že bez nej zahynie, ale keď sa súrnou depešou z českého Veľvyslanectva dozvedel, že sa mu promptne vráti, zázračne pookrial, vyskočil zo „smrteľnej postele“ a po ceste na letisko ešte stihol kúpiť kyticu „na přivítanou“. A ona mu, ako inak, so slzami v očiach odpustila.
Ponaučenie nečakajte, ja k tomu nemám viac slov. Snáď ani netreba…
Gustáv Murín
Ukážka z rukopisu cestovných príbehov dokončeného vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
