Správa tohto mesta sa odjakživa pokúšala zohnať mestu nejakú príťažlivú nálepku. Chceli, aby sa volalo Mesto ruží a kvôli záhonom vyrúbali aleje košatých stromov, až kým ničím nechránené, spaľované ostrým slnkom nezačali vysychať a ich udržiavanie sa stalo nepríjemnou príťažou. Potom sa rozhodli pre Mesto fontán a spáchali zopár neforemných, nefungujúcich betónových ejakulátorov. Po fontánach prišli na nápad…
A kým sa takto trápili, po celý ten čas rástlo toto mesto na Mesto krásnych žien. Nalievali sa mu prsia, vyzývavo dvíhali bradavky, zaguľacovali boky, lono sa napínalo tušením budúcich tlakov a náporov, opojná vôňa voňaviek a dráždivý pach čistého ženského tela sprevádzali rozmarný klopot podpätkov na nohách tisícich pružných nôh. Mesto žilo rytmom každého zhúpnutia pevných, provokujúcich zadočkov. Do tejto fantastickej hry oblých a priamych liniek, kam v náporoch márnomyseľnej štedrosti primiešali chladný a neprístupný sever i dráždivý a živočíšny juh svoje najkrajšie plody, do tohto chaosu krásy a zmätku pôvabov nemuseli starší tohto mesta vložiť nič zo svojho rozpočtu peňazí, času a energie. Ibaže by sa aj na ich účet pripísala účasť v tejto zázračnej hre génov.
Gustáv Murín
