V krajine ako Albánsko putujete späť v čase, ani sa o to nijako nemusíte snažiť. Zato môžete byť odmenení inde nevídanými kúskami histórie. Nadšenci militárií si tu prídu na svoje. Albánsko bolo povestné nadmierou vojenských bunkrov, ktoré paranoja komunistického režimu rozosiala po krajine ako kiahne. Malo ich byť viac ako 700 tisíc. Ten prvý postavil ako prefabrikát nejaký architekt v roku 1958 a predstavil ho komunistickému diktátorovi Hodžovi. Ten sa opýtal: „Ako veľmi veríte v jeho odolnosť?“ Architekt tvrdil, že verí. Tak ho diktátor nechal zaliezť do toho prototypu a potom ostreľovať tankami. Architekt to prežil a bunkre sa začali množiť ako huby. Veď ich tak aj dnes volajú.
Mali by byť všade, ale zväčša už zmizli. V Tirane ukazujú jeden vzorový a je to typická komunistická potemkiniáda. Je dobrý len ako prefabrikovaný hrob pre vojakov.
Kolaps diktatúry a nedostatok verejných prostriedkov však môže pripraviť naozaj nevšedný zážitok pre nadšenca vojenskej techniky – tajný vojenský prístav. Jeden zahliadnete na severnom konci zátoky letoviska Shengjin. Kedysi ostro strážený a chránený aj batériou protilietadlových rakiet, stojí dnes opustený. A v ňom klenoty starej námornej techniky inde nevídané – torpédové člny a mínolovky v rôznom stave rozkladu. Demontované veže protilietadlových diel ležia povedľa. A keď premôžete strach a prídete bližšie, objavíte skutočný unikát. Do kamenného svahu vytesané dva betónové úkryty pre tieto lode s obrovskými oceľovými vrátami.
Takéto pozostatky Studenej vojny nájdete aj inde na Jadrane. Napríklad na chorvátskom ostrovčeku Mrčara v súostroví Lastovo. Ibaže bez lodí a oceľových vrát.
Tento výlet chce istú mieru adrenalínu. Keď prekročíte na zemi ledabolo položený dvojitý ostnatý drôt, musí vám byť jasné, že tu nie ste práve vítaní. Takže ma chytili. V plavkách, s fotoaparátom v ruke a bez dokladov. Našťastie v Albánsku takmer nič nie je dokonalé a dôsledné. Takže som sa v podstate zrazil s osamelým dôstojníkom, ktorý ten cintorín zašlej námornej slávy zrejme spravuje.
Primerane rozčúlene sa ma niečo albánsky opýtal. Odpoveď bola jasná: „Turist.“
Ukázal na fotoaparát a povedal: „No foto.“
Zopakoval som s ústretovým, chápavým úsmevom: „No foto.“
Dodal ešte: „No problem.“
Zopakoval som „No problem“ a šiel si svojou cestou.
Kým som došiel na našu pláž, mal som už v hlave kompletný biznis-plán. Veď táto krajina by mohla výnosne predávať svoju nedokonalosť! Chvalabohu, že nemajú prostriedky na zošrotovanie tej bývalej techniky. Stačilo by k symbolickému ostnatému drôtu postaviť pokladňu a tomu dôstojníkovi dať funkciu sprievodcu. Určite by vedel povedať veľa zaujímavého. A otvorenie tých oceľových vrát – to by bol trhák!
Ale kto to urobí?
Pôvodná reportáž G. Murína publikovaná v ON Luxury Magazine č.21/2016.
