Turecko – štyridsať rokov po…
2. diel
Deň plný stretnutí. Najskôr som sa stretol z históriou. Prehliadka bitevných polí z I. svetovej vojny pri Galipoli je mimoriadne pôsobivá. U Turkov je to história nesmierne živá, lebo tu pri všetkej biede svojej zastaralej výzbroje odolali náporu najsilnejších armád Spojencov – Angličanov, Francúzov, Australanov, Novozélanďanov a aj Indov. Bola to krvavá bitva, ktorá trvala deväť mesiacov od januára do septembra 1915 a stála obe strany dokopy takmer pol milióna obetí – zabitých, ranených a nezvestných. To všetko zbytočne, ako dôkaz, že nie každý Churchillov nápad bol vydarený. Akoby to aj sama Príroda chcela pripomenúť, dnešného návštevníka tu vítajú „krvavé polia“ vlčích makov. Paľba pri vzájomných útokoch bola taká silná, že si niektorí vojaci držali pred tvárou poľné lopatky, aby sa aspoň takto uchránili. V miestnom múzeu som uvidel niečo neuveriteľné – guľky z pušiek lietali tak husto, že sa vo vzduchu zrážali! Takže tu naozaj uvidíte celú zbierku dvoch do seba zakliesnených nepriateľských guliek. Pre Turkov je to ešte aj po takmer sto rokoch priam pútnické miesto. Prichádzajú sem po tisícoch, vodia sem celé školské výpravy. Miestny laický sprievodca Gurkan sem priviedol návštevníkov z Ankary a hneď na nám aj prihovoril. Na pláži ANZAC sme totiž našťastie boli sami. Takže sme mohli vychutnať tú neuveriteľne krásnu scenériu cintorína pri pláži, kde sa vylodili Australania a Novozélanďania, ktorí sem pôvodne išli, ako na výlet. Úžasný pokoj, more bez vĺn, slnečný deň a chládok košatých stromov, ešte aj teraz čerstvé kvety na hroboch a vôňa kríkov, ktoré cintorín ohraničujú. Len tí mŕtvi to už neocenia.Verte mi, videl som viaceré historické bitevné polia. Napríklad v Spojených štátoch, alebo u nás na Dukle, čo je o desiatky rokov a stovky kilometrov nám bližšia história. Ale jej prevedenie v porovnaní s pamätníkmi na Galipoli je taká úbohosť, že sa môžeme len hanbiť.
Taká pohoda, že škoda umierať
Zrážka s detstvom
Tie serpentíny od Efezu k Bergamu si pamätám ako decko. Aj tie obchodíky na kúsku plochej pôdy vo svahu, kde to zákruty dovoľujú. Aj tie pramene, čo tam vyvierali a zastavovali pri nich autá, aby si ich posádky nabrali čerstvú vodu. Pred mestečkom Kučukuje sme zastavili, aby mi sprıevodca Bora doprial trochu spomienok. Podporených orieškami v sladkej kruste, pistáciami, sušenými marhuľami a čerstvým korením. To všetko a viac (najmä z olív, ktoré tu rastú naozaj všade) ponúka obchodník Savaš z vlastnej produkcie. Tie pistácie rastú rovno nad jeho obchodíkom.
Savaš predáva, čo dopestuje
Kšeft za plotom
Pri ruinách antického liečiteľského centra Aesklepion som našiel niečo neuveriteľné. Armáda sa so svojou základňou natlačila tak blízko pamiatkam, že museli zavrieť hlavný vchod a chodí sa naokolo. Pri tom pôvodnom hlavnom vchode stáli stánky 22 rokov. S novým oplotením tu ostal jediný predavač – Fikret Gündüz, Albánec z bývalej Juhoslávie, vytrval, ale jeho podnikanie je odsúdené na zánik. Predáva semiačka borovíc, ktoré vylupuje rovno pred vami so suchých šıšıek, ale takmer nikto ich nekupuje. Pre autobusy je nová cesta komplikovaná a individuálnych návštevníkov je málo. Ale nevzdáva to. Na budúci týždeň vraj má prísť inšpekcia z ministerstva národnej obrany a on verí, že ten plot, čo ho oddeľuje od hŕstky zákazníkov, prekoná…
Sprievodca Bora počúva sťažnosti
Muž, ktorý sadí stromy
Dostáva sa mi tej cti, že po ceste do Izmiru zastavujeme v dedinke Sakran, kde má Borova rodina letný dom. Momentálne ho obýva len Borov otec. Kým Borova matka ešte stále robí, tak ako jej syn, sprievodkyňu turistov v Istanbule, otec sa rozhodol odísť do dôchodku už ako 55 ročný! Dvanásť rokov sa teda venuje len záhrade, ktorá má pri všetkej úcte veľmi ďaleko nielen k dokonalosti, ale aj k úplnosti. Borov otec je totiž vyštudovaný agronóm (časť štúdií absolvoval v Belgicku a niektoré experimenty robil s fínskymi kolegami) a neustále experimentuje. Nech agronomický Boh žehná jeho experimentom!
Borov otec, dobrovoľný dôchodca
Som špeciálny hosť
Do päťhviezdičkového hotela KoruMar v meste Kušadasi sme prišli až okolo jedenástej večer. Koľko rokov som u nás počúval to známe zaklínadlo „Kuchyňa je zatvorená“ a k tomu tisíc dôvodov až po ten, že kuchárka mala defekt na bicykli a tak išla domov skôr a pešo (to už nadsazujem, ale viete iste, o čom hovorím). Tu nás troch čakalo uprostred potemnelej, prázdnej jedálne v pozore päť čašníkov. A žiadne podmračené tváre. Už slečna na recepcii ma vítala s oslovením „Ste náš špeciálny hosť“ – mám podozrenie, že je to práca môjho sprievodcu Bora, ktorý každý deň aspoň desaťkrát oznamuje každému, kto je tú správu ochotný vypočuť, že Tureckom prechádza slovenský spisovateľ. Mimochodom, práve je tu na návšteve náš minister zahraničných vecí Lajčák, takže to berieme kliešťovým obchvatom. A len čo som vstúpil do tej veľko-reštaurácie už som to pocítil. Osobne ma privítal vrchný čašník Vahap Aktaša, oslovil ma plným menom a ponúkol, že ak by som si zaželal čokoľvek extra k tomu, čo nám nachystali, bude mu potešením mi to naservírovať. Sotva som si sadol, už sa zjavil s plným šalátovým tanierom, ktorý pripravil len pre mňa. K tomu mi v družnej debate naservíroval aj úžasný životný príbeh. Vahap-bej sem prišiel pred štyridsiatimi rokmi z Anatólye, mesta Medrin, aby študoval jazyky v Izmire. Lenže prišla jedna zo štyroch etáp tureckej riadenej demokracie, kedy prebrala moc armáda. Namiesto štúdií, šiel Vahap-bej na vojenčinu. Po nej sa oženil a zamestnal ako čašník. A po 28 rokoch dostal správu z Univerzity, že konečne môže dokončiť svoje štúdiá. „Už to nepotrebujem. Mám univerzitu života. Ovládam čašnícku angličtinu, nemčinu, trochu španielsky, taliansky, rusky…“ Vahap-bej má dvoch synov a dcéru. Chce, aby všetky jeho deti mali vzdelanie a lepšie podmienky pre život, ako on. A tak sme sa v otcovských víziách o našich deťoch predebatovali až k polnoci…
Šalát od Vahapa-beja
(pokračovanie)
Viac informácií o Turecku nájdete na http://www.walkers.sk/turecko.php.
