Vašou prekvapujúcou vlastnosťou je pozoruhodný zmysel pre humor. To znamená, že musíte mať nejakú úžasnú schopnosť odstupu.
No samozrejme, ja som smiešna. Pozerám sa na seba ako na hračku Prírody. Pre srandu som ochotná urobiť čokoľvek a kedykoľvek.
Takže počas predstavenia musíte byť nebezpečný partner! Ako recesistka ste iste mnohého schopná…
Nikdy nie na divadle. Tam mám úctu k divákom, to by som nerobila. Ale keď sme mimo, napríklad na zájazde… To si napríklad odskákal kolega Láďa Trojan. On je veľmi milý, ale bojí sa svojej ženy. Hrali sme manželský pár a vždy na konci predstavenia, pri aplauze mi dal pusu. Raz tam bola jeho žena a on mi hovorí: „Teraz Ti nedám pusu, sedí tam moja žena“. To mi bolo smiešne a tak som využila to, že ho raz pred zájazdovým predstavením prišli pozrieť nejakí príbuzní. Práve sme sa spolu rozprávali a keď prišli tak som hneď začala: „Láďo, tu sú kľúče, tak po predstavení prídeš ku mne ako vždy, dobre?“ A na nich som sa otočila: „Prosím vás, nehovorte to jeho panej, my už máme milostný vzťah celé roky. Strašne ho milujem, hoci chápem, že je teraz také hlúpe o tom hovoriť, keď ste príbuzní…“ On bol celý červený, zúfalý a ja som odišla. Hovoril mi dokonca, že ešte stále tomu veria a to už je dobrých niekoľko rokov dozadu.
Počul som, že dokonca aj Kaiser s Lábusom majú pred Vami rešpekt…
Moje heslo je: čím horšie, tým lepšie. Ideme na zájazd a pokazí sa auto. Tak ideme s kolegyňou stopom a ja hneď hovorím tomu pánovi: „A nebojíte sa, že vás niekto znásilní?“ A hneď je aj ten stop zaujímavejší…
Na to, aby sa človek tak životom bavil, treba veľa energie. Kde ju beriete?
Ja absolútne nie som unavená. Môj muž je už niekedy zúfalý, že som každý deň niekde na zájazde, niekde hrám. A ešte mám aj iné aktivity, v rádiu, televízii… Je mi to skrátka dané. Ja nie som typ matky-upratovačky. Keď prídem domov, tak musím mať navarené. To áno, ale mám čas si aj čítať. Neupratujem, nedávam energiu na takéto veci.
Keď hovoríme o šetrení energiou, Vy jej nemálo aj rozdávate. Nie tak dávno ste napísala knižku.
Stále ma oslovovali nakladatelia, tak som povedala dobre… Dala som do toho myšlienky proroka Džibrána, ten ma veľa naučil… Mala som to v opise, za socializmu jeho dielo nemohlo vyjsť, až asi dva roky pred revolúciou vo vydavateľstve Vyšehrad. To je niečo medzi budhizmom a kresťanstvom. Mám k tomu vzťah, pretože so sestrou sme boli aj v kláštore, v Dobšinej, ešte za Prvej republiky. V Dobšinej bol evanjelický penzión, kam sme chodili, lebo náš veľkostatok bol ďaleko od školy. Teraz som si kúpila knihu o Aztékoch, ktorých kultúru zničili Španieli niekedy v 16-tom storočí. Stále hovorím, že ľudia by mali byť prírodní, veď pohanstvo bolo krásne, klaňali sme sa slnku, vode… Neokrádame tým Boha, ako si to vymysleli kresťania, aby potom upaľovali ľudí. Preto mám celoživotne rada strigy, lebo sú to slobodné bytosti. Ja mám rada slobodu, aby ma nikto ničím neviazal, nič mi nevnucoval.
Takže Vy by ste bola v stredoveku strigou?
Ja som aj teraz… Tie ženy pomáhali v chorobe i zaľúbení. Ale prišli kresťania, že liečiť musí pán Boh a upálili ich. Pritom uctievali niečo, čo Boh stvoril. Kresťanský dogmatizmus mi veľmi vadí.
Vráťme sa k divadlu: Vy ste robili v divadle u Wericha?
Áno, k Werichovi som prešla v 1958-om z Martina.
Ako sa dá prejsť k Werichovi z Martina? Werich bol predsa vtedy niečo ako divadelný Parnas.
Do Martina som išla z osobných dôvodov. Nechcela som už bývať s určitým človekom a bytová núdza ma v Kolíne, kde som bola v angažmán, doviedla až k márnici… bývala som tam. Bol to už starý, nefunkčný cintorín a ja som tam mala svoje súkromie. Priniesla som si váľandu, knihy, šaty…
Ale bolo to na cintoríne. A to vám nevadilo?
Lepšie ako bývať s chlapom, s ktorým nechcete žiť… No a do Martina ma zavolal už nežijúci režisér Hollý. Točila som však v Prahe nejaký film a začala som chodiť so svojim terajším manželom. A jednej noci sa mi snívalo o pánu Werichovi a Voskovcovi, ktorý tu už nebol. Ale obaja boli v tom sne voči mne veľmi priateľskí. To bola sobota a ja som povedala svojmu budúcemu manželovi Pavlovi, aby sme išli za Werichom, lebo ja snom verím. Tak sme sa stretli s pánom Werichom a ja som sa ho spýtala, či nepotrebuje nejakú herečku. Povedal mi, aby som prišla na druhý deň. Zobral ma na javisko, kde bol už môj spolužiak z brnenského konzervatória. Povedal mi, aby som urobila dedka, Kostelka hral babičku. Werichovi sa to páčilo a tak som behom troch dní dala v Martine výpoveď a nastúpila u Wericha. Bola to šťastná náhoda, pretože v tom čase hľadali herečku, lebo pani Adamová a pani Vránová boli tehotné. Ja som o týchto okolnostiach nevedela, to iba ten sen. A hneď som aj hrala za Jarku Adamovú v „Cézarovi“ Kleopatru, v „Balade z hadrů“ Katarínu, v hre Jezinky bezinky som hrala tú mladú, teraz hrám starú babku…
V „Balade z hadrů“ hral aj Oto Lackovič.
To bol môj miláčik, poznám ho ešte z Prešova, kde bývala moja sestra.
Lackovič vtedy prišiel vlastne z provinčného divadla, ako aj Vy. Zdá sa, že vtedy bol ten herecký chlebík akýsi kočovnejší…
Áno. Najskôr som bola v Těšíne, v 46-om, po vojne, potom som išla na brnenské konzervatórium, skončila som ho v 1950-om. Bola som v Opave, v Budějoviciach, v Kolíne a v Martine.
Mne sa zdá, že ten Váš herecký oblúk sa začína uzatvárať opäť tým kočovaním…
Ale my sme chodili na zájazdy vždy… Bolo to príjemné, ja strašne rada cestujem. Mám rada divákov a divadlá. Mám z toho radosť.
Môže si človek po toľkých rokoch zachovať ešte to správne napätie pred hraním a počas predstavenia? V predstaveniach má často herec aj dlhšie pauzy, čo niektorí vypĺňajú celkom civilne. Napríklad hrajú šachy, karty, ženy háčkujú…
To ja by som nemohla, ja nemôžem ani čítať. Môžem sa s niekým rozprávať, ale o tej situácii a s tými hercami, s ktorými hrám. Ani by som nezniesla, aby tam sedel niekto iný, cudzí.
Ak človek robí niečo tak dlho, môže nastúpiť isté rutinérstvo. Ako sa tomu bránite?
Ja nemám tento problém. Vždy mám na divadle pocit, že je to po prvý raz. A vždy sa trochu bojím, aby som správne povedala ten text a zahrala akciu. Ale to ostatné, či sa to bude páčiť alebo nie, už je v božích rukách. Na javisko idem vždy s pokorou.
Ako do chrámu, k modlitbe?
Áno, vždy.
Rozhovor viedol Gustáv Murín
