Lekári v Povstaní

Málo sa pripomína významná účasť lekárov za II. svetovej vojny v boji slovenského národa proti nacistom. Viacerí z nich nadviazali na tu nadobudnuté praktické skúsenosti, aby sa po vojne stali osobnosťami slovenskej medicíny. Aj o tom sú príbehy z Povstania v trilógii „Povstanie – 60 dní národa, ktorej druhý diel práve vychádza. Tu je výber príbehov statočných záchrancov a záchrankýň zdravia i životov povstalcov a obyvateľov povstaleckého územia:

 

Ako prvá z  miestnych nemocníc začala ranených vojakov počas bojov v  priestore Kežmarok ošetrovať Štátna nemocnica v Spišskej Sobote. Zaslúžil sa o to najmä riaditeľ nemocnice a  primár chirurgie  MUDr. Viliam Solárik. Ranených vojakov a partizánov sám operoval a ukrýval ich v priestoroch nemocnice, najmä v pivniciach. Aj napriek neustálym kontrolám Gestapa sa mu to počas celej doby darilo. Aj vďaka personálu nemocnice, ktorý nič nevyzradil, Nemci nikdy nič nezistili.

Druhou nemocnicou, v ktorej začali ošetrovať ranených povstaleckých vojakov a partizánov, bola Štátna nemocnica v Kežmarku (dnes Nemocnica Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku n. o.). Primárom nemocnice bol veľmi skúsený chirurg MUDr. Pavel Stenczel.

Prvé boje pri Strečne a Vrútkach priviedli ranených povstalcov do rúk MUDr. Ladislava Bárdoša, vedúceho chirurgického oddelenia v martinskej nemocnici. Známy lekár martinskej nemocnice MUDr. Teodor Kustra opúšťal nemocnicu až potom, keď bol posledný ranený evakuovaný do bezpečia. Potom sa vydal cez Krížnu do Banskej Bystrice, aby tam pomohol vo vojenskej nemocnici.

Stúpajúci počet ranených, no aj chorých v dôsledku vojnových udalostí, si vyžiadal založenie 1. poľnej povstaleckej nemocnice v Starých Horách, neskôr Poľnej nemocnice na Donovaloch, do ktorej čela sa postavil MUDr. Karol Šiška. Bol to budúci zakladateľ slovenskej kardiochirurgie a prednosta II. chirurgickej kliniky LF UK v Bratislave (1951 – 1978, dokopy 27 rokov); spoluzakladateľ Spolku slovenských lekárov Jana Evangelistu Purkyně; predseda SAV (1970); zakladateľ Ústavu pre výskum srdca SAV a člen vedeckej rady LF UK v Bratislave. MUDr. Karola Šišku roku 1953 vymenovali za profesora, v roku 1965 sa stal akademikom. Svoje prvé kroky zodpovedného vedúceho lekára urobil úspešne v Povstaní.

Veliteľom povstaleckej nemocnice bol aj rodák zo Zvolena, kde od roku 1940 pôsobil na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Prof. MUDr. Ernest Dlhoš, DrSc., patril po vojne k výrazným osobnostiam našej medicíny, ku ktorej prispel aj svojou rozsiahlou vedeckou prácou.

Prílet 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku na povstalecké územie bol veľkou vzpruhou. Problém bol však v tom, že tieto stíhačky boli postavené na vzdušné súboje v tak veľkom počte, že boli doslova z preglejky. V povstaleckých podmienkach však museli zohrávať úlohu opancierovaných bitevníkov pri napádaní pozemných cieľov. Čoskoro sa to odrazilo na ich technickom stave a prišlo aj k ohrozeniu života pilota. Pilot Loucký sa dostal do dobre mierenej protilietadlovej paľby, ktorá ho zasiahla minimálne šiestimi strelami, z ktorých jedna po odraze zasiahla stehennú kosť pilota. Ten napriek vážnej strate krvi dokázal otočiť späť k materskému letisku, nájsť ho uprostred hôr a bezpečne pristáť. Po pristátí ho priatelia museli z kabíny vyniesť, na druhý deň ho vo zvolenskej nemocnici operoval MUDr. Mráz a na doliečenie bol prevezený cez Ľvov do Moskvy.

Bojové operácie priniesli aj nepriame obete. Niektoré obce na povstaleckom území boli preplnené utečencami. Hygiena u partizánov v horách bola minimálna. Ani v povstaleckých zákopoch to nebolo ideálne. Tak v Rimavskej doline prepukla dyzentéria. V postihnutých obciach vyhlásili karanténu. Klenovčanov liečil židovský lekár MUDr. Szantó, v každej rodine boli chorí. Ťažké prípady odvážali do nemocnice v Likieri.

Veľký kus záslužnej práce vykonala MUDr. Manicová, v sprievode viacerých sestier Červeného kríža, v nemocnici v Podbrezovej.

Nemálo lekárov sa pridalo k partizánom. Príkladom je MUDr. Anton Kamenický, ktorý prešiel na Záhorí do partizánskeho tábora aj s celou zásobou liekov a obväzov.

Budúca známa herečka Eva Kristínová ostala s partizánmi a ako ošetrovateľka asistovala pri improvizovaných operáciách ich lekárovi, MUDr. B. Placákovi.

Židovský lekár MUDr. Zoltán Brüll vstúpil do partizánskeho oddielu Vysoké Tatry, kde pôsobila aj jeho manželka Viola ako ošetrovateľka.

To je výpočet len tých najznámejších, ktorých mená sa ocitli v literárnych prameňoch, z ktorých čerpá II. diel trilógie „Povstanie – 60 dní národa“ autora Gustáva Murín. Dielo je zamerané hlavne na povstalecké príbehy, ktoré historiografia obvykle obchádza. A ako by v tých najdramatickejších mohli chýbať lekári? Napríklad:

 

O ťažkých stratách povstalcov asi najlepšie vedia lekári. Podľa MUDr. Ladislava Bárdoša, vedúceho chirurgického oddelenia v martinskej nemocnici, vraj („Spomienky na SNP v Turci“) „… operovali a ošetrovali asi 1 500 ranených vojakov a partizánov zo strečnianskeho a vrútockého frontu“.

Tu je svedectvo návštevníka nemocnice vo Zvolene („Tri Duby“): „Videli sme už všeličo, ale to, čo nachádzame tu, otriaslo aj nami. Umelecké dielo najväčšieho žijúceho sadistu! Súsošie biedy a utrpenia, zvuková kulisa z Offenbachovho Odysea, strašná predsieň Danteho pekla… Celý štáb lekárov, ošetrovateľov a ošetrovateliek si, jednoducho, nevie rady… ledva vláčia vyčerpané nohy po chodbách a apaticky zhľadúvajú nasledujúce číslo poradia… Izby sú plné. Nie, napchaté! Schodiská sú plné! Na chodbe nemáš ani kam stupiť! A sanitky, nákladné autá označené červeným krížom dovážajú stále nových a nových. Chirurgovia už dávno nestačia operovať ani najnutnejšie prípady. Operujú internisti, praktickí lekári z okolia, skalpely im takmer prirástli do dlane… Operujú vo dne, v noci. Padajú od únavy a smrteľného vyčerpania. Ale pracujú bez slova. Pomáhajú, koľko im sily stačia… Je ich však, žiaľ, príliš málo! Kráčame neurčito po chodbe a snažíme sa dostať ku schodisku. Opatrne, aby sme nestupili na zakrvavené údy nešťastníkov, čo ležia po schodoch, vystupujeme pomaly na prvé poschodie. Všade nárek, tiché stonanie… Na nosidlách položených tesne pri stene, na zemi, všade, všade, kam sa pozrieš, ležia ľudia, zmrzačení v boji za slobodu… Tu leží vojak bez nôh, kýpte omotané akýmisi handrami z vojenskej blúzy, ktorú roztrhal niektorý kamarát. Handry sú nasiaknuté krvou z hrozných rán… Dvaja vojaci opretí o stenu vedľa nosidiel si už zvykli na jeho strašnú perspektívu, fajčia, zarastení, apatickí, len občas sa jeden z nich nahne nad nosidlá, pozrie sa skúmavo do bezkrvnej tváre zomierajúceho kamaráta… Medzi bielymi stenami nemocničnej budovy je nazhromaždeného toľko utrpenia, že človek nevedomky zatína päste, škrípe zubami… Toto Dante nevidel, o tom sa nijakému básnikovi nesnívalo!“

 

Osobný príbeh poručíka Jána Vala, ktorého kapitán Ján Stanek určil ako veliteľa čaty („Osudy jednej pohľadnice“): „Rozkaz znel: presun smerom Červená skala. V Banskej Bystrici kúpil pohľadnicu. Napísal na ňu adresu brata Jozefa, ktorý býval vo Zvolene, a odkaz: „Odchádzame smerom Červená skala. Všetko v poriadku.“ Kartu si strčil do vrecka. Keď došli na miesto, rozmiestnil jednotku do obrannej pozície. Informovali ho, že druhú stranu údolia majú brániť partizáni. Vtom pribehol vojak, že práve odtiaľ sa valia Nemci. Partizáni sa vyparili. Začala sa prestrelka. Naši mali guľomet Schwarzlose, ktorý sa zasekol. Poručík Valo si nasadil prilbu a zaľahol k porúchanému guľometu. Vtedy dostal guľku do prilby. Vytrhla kus plechu, ktorý mu vletel do čela. Paradoxne, práve to mu zachránilo život. Hrot strely mu síce prerazil lebku, ale jej podstatná časť uviazla v úlomku a neprenikla hlbšie do mozgu. Zakrvavený odišiel po svojich na ošetrovňu, odovzdal pištoľ a odpočítaval náboje… pri piatom upadol do bezvedomia. Keď ho do podbrezovskej nemocnice priniesli v bezvedomí, nik nevedel, kto to je. Lekár mu vytiahol z vrecka pohľadnicu s adresou. Dopísal na ňu: „Leží v nemocnici v Podbrezovej“ a dal ju odniesť na poštu. So 70-halierovou známkou s podobizňou prezidenta Tisa ju odoslali 9. 9. 1944. Napriek vojnovej vrave pohľadnica došla. Ťažko zranený poručík bol tri dni v bezvedomí. Brat prišiel po neho a odviezol ho na faru do Tekovských Nemiec.“

 

Židovský lekár MUDr. Zoltán Brüll v partizánskom tábore Grúnik zachraňoval v improvizovaných podmienkach zdravie a životy desiatkam slovenských a ruských partizánov. Raz, proti vôli velenia, z bojiska doniesol aj jedného mladého nemeckého vojaka. Obetoval aj to málo, čo ostalo zo zdravotníckeho materiálu a zručným chirurgickým zákrokom zachránil Nemcovi život. Ten sa naoko pridal k partizánom, aby v nestráženej chvíli ušiel. Následne doviedol do tábora jednotku SS a v nastalej masakre boli postrieľaní všetci ranení a aj ich židovský lekár Zoltán Brüll, ktorý práve tomuto nemeckému vojakovi zachránil život…

 

(viac v knihe)

 

 

Podobné články

Príkladná sídlisková iniciatíva

Okrajové bratislavské sídlisko Krasňany je vlastne satelitným mestečkom. Vybudované bolo koncom 50-tych rokov ako Záhradné mestečko. Tu sa po prvýkrát použili vnútroblokové oddychové zóny –