Každé mesto vzniklo ako križovatka obchodných a vojenských ciest, ale v Lisabone si to uvedomíte naplno. Je to jedna z križovatiek sveta s najväčšími suchými dokmi na európskom kontinente. Ale tým to len začína! Na mesto Lisabon sa díva socha Krista, ktorá je presnou replikou tej slávnejšej v Rio de Janeiru. Od tejto sochy, postavenej v roku 1959, je nádherný výhľad na most pomenovaný dátumom 25.4., kedy začala v Portugalsku „karafiátová revolúcia“ za demokraciu, podobná tej našej „sametovej“. Tento most nad riekou Tejo v dĺžke 2278 metrov farbou i konštrukciou pripomína slávny most v San Franciscu. Veď ho aj stavala tá istá firma!
San Francisco pripomínajú aj strmé uličky najstaršej časti mesta prepojené tromi lanovými dráhami. Električky sú žlté ako v Damašku a úzkokoľajné ako v Bratislave. Sedem miestnych pahorkov pripomína Rím. Okrem toho aj stanica metra Roma a bizarné benzínové mikro-pumpy s jediným stojanom na chodníku priamo v úzkych uliciach centra mesta.
Moderné mešity (dokonca s hranatou napodobeninou slávnej špirálovitej veže v irackej Samare) akoby vyrástli v starobylom Bagdade a staré kresťanské kostoly zasa v strede Európy.
Ulice lemujú pomarančovníky obsypané žiarivými, ale nejedlými plodmi ako v Seville a promenáda tu pripomína španielsku metropolu Madrid.
Okolo medzinárodného letiska je pustá pláň ako v indickom Dillí.
A na sídlisku Olaias vstúpite náhle a bez varovania do bratislavskej Petržalky. Ibaže toto sídlisko nemá byť symbolom socialistickej výstavby, ale monumentom nového Portugalska – Portugalska ako člena Európskej Únie.
Katastrofa ako šanca na zmenu
Čínske príslovie, že každá tragédia a každý koniec je šancou pre niečo nové a iné sa v Lisabone plne naplnila. Lisabon je príkladom ako sa nešťastie môže na dobré obrátiť. Keď v roku 1775 katastrofálne zemetrasenie zničilo takmer 9000 domov a pochovalo 30 000 obyvateľov, zúfalému kráľovi Joaovi III. jeho dôverník markíz de Pombal povedal: „Mŕtvych pochováme a živým dáme prácu“. Z tejto rady povstal výstavný stred mesta s názvom Baixa Pombalina. Okrem kaviarničiek, starožitníctiev a divadiel tu nájdete celý rad pozoruhodností: V časti Rossio stojí neoklasické Národné divadlo, ale aj slávny (viac ako storočný) výťah Elevador de Santa Justa zo železa tepaného v neogotickom štýle. V románsko-gotickej katedrále Sé de Lisboa sú vystavené archeologické nálezy z čias Rimanov a Vizigótov. Hrad Castelo de Sao Jorge ponúka výhľad na mesto a na jeho nádvoriach môžete obdivovať príležitostné kúsky kúzelníkov. Úzkymi uličkami a schodiskami zídete z hradu do najstaršej štvrte Alfama, založenej Féničanmi. Tu sa remeselnícka zručnosť snúbi z drinou rybárskej práce. V celom Portugalsku je registrovaných až 18 tisíc rybárskych lodí loviacich až pri pobreží Nórska a severnej Ameriky. Na ďalšie pamätihodnosti si už musíte nájsť dopravný prostriedok. Metro má len dve linky – modrú a žltú. Najobľúbenejšie sú električky od tých malých, historických až po supermoderné. V slávnej okrajovej štvrti Belém vás zaujme historická veža Torre de Belém slúžiaca pôvodne ako maják. Ona bola symbolom návratu pre moreplavcov-objaviteľov, ktorí otvárali cesty do Indie a dokonca dokázali aj oboplávať svet. Na ich počesť stojí dnes neďaleko aj moderný Pamätník objaviteľov, ktorý stavali dvadsať rokov. Nie je medzi nimi Krištof Kolumbus, ktorý v tejto najzápadnejšej metropole Európe so svojím nápadom hľadať Indiu plavbou na západ neuspel. Kým však tieto pamiatky si môžete prezrieť len s odstupom, omnoho viac času si treba rezervovať na monumentálny komplex kláštora Mosteiro dos Jerónimos, blízke Planetárium Gulbenkian a Námorné múzeum. Z mnohých ďalších múzeí jednoznačne kraľuje Calouste Gulbenkian Museum s jeho stále obmieňanými expozíciami. Pred niekoľkými rokmi tu zažiarila výstava Alfonza Muchu, ktorá ponúkla celú škálu užitého umenia od ním navrhovaných náhrobných kameňov, šperkov, lustrov, fontán, ilustrácií kníh až po kalendáre. Inde nevídaným je aj akvadukt Aqueduto das Agua Livres vo štvrti Campolide. Jeho zachované žiarivo biele oblúky sa týčia niekoľko metrov nad poslednými poschodiami blízkych obytných domov. Spod týchto oblúkov sa priamo po Avenide Calouste Gulbenkian dostaneme k výstavnej budove býčej arény Praca de Touros na Campo Pequeno. Býčie zápasy, zvané „touradas“, sú tu zásadne iné, než ďaleko slávnejšie španielske, či celkom neznáme mexické súboje matadorov s býkmi. V španielskej korride všetko smeruje k príprave býka na vrcholný duel, kedy sa rozhodne o jeho živote a smrti. Na to matadorovi pomáha pikador, ktorý z koňa chráneného pred býčími rohmi bočnými tuhými dekami zabodáva kopiju do mohutných býčích svalov na šiji. Keď býk bolesťou skloní hlavu, dielo dokoná banderillero, ktorý zabodne pestrofarebné šípy s obrátenými hrotom na to isté miesto. V portugalskej tourade sedí na nechránenom koni namiesto pikadora portugalský banderillero a musí priam akrobaticky namiesto bodania kopijou z výšky zabodávať banderilly, tu nazývané „farpa“, presne za býčí krk. Býk je teda v portugalskej verzii menej „trestaný“ (ochrancovia zvierat by povedali „týraný“) a napriek všetkým zraneniam prežije. Zápas sa teda zásadne nekončí smrťou zvieraťa. Deti do šiestich rokov nemajú na zápasy prístup a celý ceremoniál je omnoho skromnejší, než v Španielsku. Býčie zápasy sa konajú v tejto nádhernej historickej aréne dva dni v týždni (vo štvrtok a nedeľu) od Veľkej noci až do konca októbra, kým mimo hlavného mesta je to len v nedeľu. Okrem toho je však centrum Lisabonu aj v turistickej sezóne božsky pokojné a až provinčne domácke. Žiadny zhon. Vlastne pardon – práve sa pred nami pustila jedna netrpezlivá pani cez ulicu na červenú rovno za chrbtom príslušníka „Polície verejnej bezpečnosti“! Prichádzajúce auto brzdí tak prudko, že pani od ľaku padá na zadok priamo uprostred hlučnej Avenidy. Zopár ľudí sa obzrie, dokonca aj ten policajt, a zase sa vrátia k svojim cieľom. Veď sa nič nestalo, v Lisabone sú dni aj noci pokojné.
Žijeme tri dni
Tak začína portugalské porekadlo. A známy portugalský básnik a bankár Casimiro de Brito (básne i bankové operácie robí s rovnakým talentom) dodáva: „A dnešný deň je ten druhý…“ Sedíme v slávnej literárnej kaviarni A Brasileira na Rua Garret a popíjame miestny unikát – 70-ročné brandy s názvom Agvardente velha Ramos Pinto. Znie to ako meno portugalského šľachtica a je naozaj ušľachtilé. Pravda, má aj svoje tajomstvo. Päť percent tvorí skutočne 70-ročná „matka“ a zvyšok dopĺňajú 20-ročné „dcéry“. Celá rodinka vám takto slastne stúpa cez jazyk a žalúdok po rozpálených tepnách srdcom do hlavy. Ale to sme už po skvelej večeri (odporúčať môžeme kura na korení piri-piri alebo zmesku darov mora s klobásou, šunkou a zeleninou s názvom Ameijoas na Cataplana). K tomu sa najlepšie hodí portugalské víno (známe ako „vinho verde“ – zelené víno) a namiesto dezertu tanierik olív nakladaných s oregánom. Miestni tiež obľubujú aj sušené chápadielka malých chobotníc ako chrumkavé tyčinky. Tresku dokážu Portugalčania údajne pripraviť na toľko spôsobov, koľko je v roku dní. Ako aperitív nemôže chýbať samozrejme portské, ktoré v roku 1678 v meste Porto objavili dvaja anglickí obchodníci. Dodnes je ako Vinho do Porto so sladkastou chuťou vylepšenou trochou brandy neodmysliteľnou súčasťou anglického stolovania. Na záver si nenechajte ujsť typicky portugalsky pripravovanú kávu „bica“. Luxusnú reštauráciu vymeníme ďalší večer so slovenskými priateľmi za vinárničku „U Paka“. Spočiatku tu znie miestne „fado“ – zmes smutných, osudových piesní ako by ich privialo more z dlhých ciest miestnych moreplavcov aj s prímesou veselšej brazílskej samby. Speváka, či speváčku sprevádza dvanásťstrunová gitara v podobe mandolíny a akustická gitara – viola. Ale ako večerom prechádzame od vína opäť k brandy spájajúcom múdrosť starej matky s ohňom mladých dcér, zaznie pod klenbami aj slovenská ľudová – a nikomu to nevadí. Pre tých, ktorí chcú vychutnať romantické večery je ideálna štvrť bohémov a umelcov Bairro Alto. Milovníkov tanca uspokojí celý rad nových diskoték umiestnených v bývalých skladoch v prístave. Na druhý deň si idem nevedomky po posledný hudobný zážitok v Lisabone. Keď vykráčam strmou cestou k hradu Castelo de Sao Jorge, objavím len holé múry a prázdne nádvoria. Jediným znakom života sú tajomne čisté tóny dvanásťstrunovej portugalskej gitary. Idem po tej melodickej stope a uprostred pustého centrálneho nádvoria objavím gitaristu menom Pedro Cordinho. A hoci sme sami, hrá tak akoby ten koncert pod holým nebom počúvali celé zástupy. Zadumane, čisto, s nasadením. Za drobný peniaz si kupujem jeho kazetu s príznačným názvom Guitarra de Rua (Pouličná gitara) a odchádzam. A tie tóny mi dodnes pripomínajú jednu z križovatiek sveta – Lisabon.
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Portugalsku nájdete na http://www.walkers.sk/portugalsko.php.
