Osud Indiany bol od začiatku úzko spätý s dopravou. Vodná cesta po rieke Grand znamenala v prvej polovici devätnásteho storočia dôležitú dopravnú tepnu. Zvážalo sa po nej najmä narúbané drevo. Vtedy táto veľmi dôležitá surovina a zároveň stavebný materiál predurčovali Indiane veľkú dôležitosť. Svoje bohatstvo, podnikanie i politickú kariéru si tu vybudoval vplyvný muž David Thompson. Na oslavu svojho vplyvu a majetku si postavil v Indiane honosné sídlo, kaštieľ Ruthven v antickom štýle. Stojí dodnes a neskôr sa stal národnou historickou pamiatkou. V čase najväčšej slávy mala Indiana štyristo obyvateľov, katolícky kostol, obchody, krčmu, mlyn, pílu a pálenicu. Dni Indiany však boli, podobne ako v Glen Elgin, zrátané. Železnicu postavili mimo nej, preprava po rieke Grand sa stala nezaujímavou a mesto začalo upadať. Väčšina ľudí odišla, na začiatku dvadsiateho storočia ich už v Indiane zostalo len tridsať. V meste dnes možno nájsť zrekonštruovaný kaštieľ Ruthven, takzvaný Ruthven Park oddychu, budovu pošty a „írsky“ cintorín.
Kanadské Bradlo
Kto by bol povedal, že aj Slováci majú v Kanade svoje mesto duchov. Bradlo v severnom Ontáriu malo na vrchole svojej slávy stopäťdesiat obyvateľov. Vzniklo v roku 1930 a posledný obyvateľ z neho odišiel v roku 1957. Za svoj vznik vďačilo slovenskému farárovi z Montrealu Urbanovi Kovalovi, ktorý v tridsiatych rokoch povedal skupinke nezamestnaných slovenských imigrantov o výhodnej možnosti získania štátnej pôdy v severnom Ontáriu. Bola hospodárska kríza a pracovných možností veľmi málo. Šesť Slovákov sa rozhodlo využiť príležitosť a v roku 1930 sa usídlilo v neobývanej oblasti desať kilometrov južne od mesta Hearst. Podmienkou získania pôdy bolo vyrúbanie stromov na 15 akroch – asi 6,1 hektára – v priebehu piatich rokov, postavenie domu, stodoly, vykopanie studne a trvalý pobyt v Bradle.
Do Bradla bez lístka
Chýr o slovenskej osade sa rýchlo rozšíril a začali prichádzať ďalší Slováci z Kanady a vtedajšieho Československa. Najprv dorazili muži, ktorí postavili drevenice, potom sa pripojili ich manželky. Mnohé boli zhrozené, keď uvideli domy stojace v divočine, kde vlky, losy a líšky dávali dobrú noc. Vrátiť domov sa však väčšinou nemohli. Na cestu do Kanady dali svoje posledné peniaze a niekedy ani hrdosť im nedovoľovala prísť späť na Slovensko s prázdnymi vreckami. A tak pretrpeli to najhoršie a tvrdo pracovali. Osudy boli rôzne. „Môj otec naskočil v Montreale na vlak, lebo nemal peniaze, a vybral sa, ako veľa iných chlapov, hľadať šťastie viac na západ krajiny. V skupine čiernych pasažierov bol jediným Slovákom. V meste Hearst ich však odhalila policajná hliadka a vyhodila ich z vlaku,“ hovorí Rudy Bies, ktorý žil v Bradle až do svojich osemnástich rokov. „V Hearste sa otec dopočul o slovenskej komunite, ktorá žila desať kilometrov na juh od mesta. Išiel sa pozrieť a už tu zostal.“
Zaviate snehom
Andrew Tapajna sa narodil v Bradle za dramatických okolností. Jeden marcový deň v roku 1935 poriadne nasnežilo. Cesty zavial sneh, nebolo možné dostať sa do nemocnice. Na svet mu pomohla pôrodná baba. Všetko, našťastie, dobre dopadlo a Andrew sa stal novým prírastkom do slovenskej komunity za veľkou mlákou. Bradlo opustil veľmi skoro. Mal len dva roky. Nebolo to jeho rozhodnutie. „Sestra nutne potrebovala operáciu, tak boli rodičia nútení presťahovať sa s rodinou tisíc kilometrov na juh, do Toronta,“ hovorí Andrew. „Ja už rozprávam len kuchynskou slovenčinou,“ smeje sa nad otázkou, či sa môžeme zhovárať aj po slovensky. On si z Bradla veľa nepamätá a pozná ho len z rozprávania rodičov a iných ľudí. Napriek tomu sa k nemu hrdo hlási.
Od Bratislavy po Bradlo
Bradlo malo v čase najväčšieho rozkvetu kostol, poštu, základnú školu, spoločenskú a tanečnú sálu a obchod. A ako prišlo k svojmu menu? Pri posielaní žiadosti do Ottawy na zriadenie vlastnej pošty musela komunita uviesť svoj názov. Návrhov bolo viac. Od mena prvého narodeného dieťaťa Pauline Kuhayda cez Bratislavu sa napokon presadilo meno Bradlo, na počesť miesta posledného odpočinku zakladateľa prvej Československej republiky M. R. Štefánika.
Subarktická klíma
V Bradle žili ľudia z celého Slovenska, od Prešova cez Banskú Bystricu, Myjavu až po Bratislavu. Oblasť medzi Hearstom a Kapuskasingom obývali okrem Slovákov aj Fíni, Poliaci, Frankokanaďania a mennoniti. Slováci sa živili predajom narúbaného dreva i farmárčením. To druhé sa im veľmi nedarilo. Pomaly zistili, že pôda nie je veľmi úrodná a vegetačné obdobie je v tejto subarktickej klíme veľmi krátke. Aj dodávanie výpestkov vzdialeným zákazníkom bolo komplikované. Veď z Bradla bolo bližšie k Hudsonovmu zálivu Severného ľadového oceánu ako do civilizovaných oblastí Montrealu, Ottawy alebo Toronta. V Bradle bolo možné v jesennom období pozorovať dokonca polárnu žiaru. Ešte aj dnes potrebujete z hociktorého väčšieho mesta takmer dva dni, aby ste sa autom dostali k Bradlu. Jazda v noci nie je celkom bezpečná pre losy križujúce severoontárijské cesty v zalesnených oblastiach.
Smrť mesta
Keď ľudia z Bradla zistili, že sa farmárčením neuživia, začali ho postupne opúšťať. Pochopili aj to, že ak chcú lepšiu budúcnosť a vzdelanie pre svoje deti, musia sa presťahovať inde. Bradlo prakticky zaniklo odchodom posledných obyvateľov v roku 1957 – boli nimi rodičia Rudyho Biesa. Niektoré domy previezli do Hearstu, kde stoja dodnes, iné ľudia rozobrali alebo jednoducho schátrali a rozpadli sa. Kostol z Bradla presunuli do neďalekého Lac Sainte Therese a dodnes slúži frankokanadskej komunite. „Bol som sa tam nedávno pozrieť,“ hovorí Rudy. „Príroda si všetko pomaličky berie späť. Pozemok mojich rodičov zarastá malými stromami a keď ho v lete opäť neočistím, bude to tam ako dávno predtým, než tam prišli ľudia.“
Bradlo Road či Chemin Bradlo
Z východu na západ vám cesta autom zaberie tri dni a úplne na sever nevedú už ani prašné cesty. Taká je kanadská provincia Ontário. V ušiach každého človeka azda zarezonujú názvy ako Toronto, Ottawa či Niagarské vodopády ležiace na frekventovaných ontárijských cestách, málokto však počul o Crooks Hollow, Indiane, Balls Falls či Bradle.
V mestách duchov kedysi pulzoval život. Vznikli, zažili svoj vzostup, vrchol a pád. Dnes stoja opustené v ruinách ako Crooks Hollow, v tom lepšom prípade zreštaurované a sprístupnené verejnosti ako Indiana a Balls Falls alebo nostalgicky stratené v trávnatom poraste ako slovenské Bradlo, kde cesta ešte stále nesie názov Bradlo Road alebo Chemin Bradlo.
Autor: MAROŠ HANDŽÁK
