S každou novou publikáciou nášho projektu zažívame niečo nové.
Tentoraz bola takáto publikácia unikátnym darčekom jubilantovi, ktorý sa v máji 2022 dočkal osláv svojich 89 rokov.
Knižku mapujúcu životný príbeh otca spolukrstil syn Peter za prítomnosti syna Tibora.
Pán Teodor Šinály je známy v DSS v Rači, ako aktívny senior, ktorý svojimi obrazmi vyzdobil nejeden spoločný priestor.
Narodeniny si o to viac vychutnal, že mal začiatkom roku 2021 namále. Takto vo svojej životopisnej knižke na to spomínal: „Na začiatku roka 2021 som dostal horúčku a kašeľ. Napriek prísnym opatreniam v Domove som dostal covid, hoci už dlhé týždne som nemal žiaden osobný kontakt s rodinou. Viac chorých v Penzióne bolo izolovaných v dvoch miestnostiach. Do jednej ma zodpovední pracovníci chceli umiestniť s ležiacimi, ktorí už nekomunikovali. Ráznym zásahom staršieho syna ma odviezli ešte tej noci do nemocnice na Kramároch. Tam sa začal môj boj o život. Lekári, sestričky a opatrovateľky mi pomáhali v zúfalej snahe o vykašliavanie a dýchanie. Vnímal som úsilie spolupacientov o vyslovenie slova „sestrička“. Rad radom však prehrávali boj o život.“
„Postupne som vnímal už len, že ma prebaľujú. Až po čase, držiac v ruke mobil, som udržiaval nepretržitý kontakt s oboma synmi. To ma držalo pri živote. A oni sa tešili, že rozprávam, teda ešte stále bojujem. V nemocnici mi poskytli troje antibiotík a tie tretie zabrali. Horúčka zmizla a začal som lepšie dýchať. Zápal pľúc ustupoval. Neskôr, po viac ako troch týždňoch som už nepotreboval podporu dýchania a prepustili ma do mojej izbičky v Penzióne.
Ležiaceho a nevládneho ma ešte dlho opatrovali. Po niekoľkých týždňoch som nabral toľko síl, že sa mi podarilo prehupnúť na gramofón (to je WC na stoličke). Píšem o tom preto, aby som dal hold zdravotníkom v nemocnici a personálu v Domove. Do očí im hľadím s hlbokou vďakou. Bez nich a bez mojich synov by som tu už nebol. Na tie bezútešné dni chcú zabudnúť aj oni… Niekto tam hore ma má asi rád a pomohol mi.“
Pán Šinály sa zamyslel aj nad budúcnosťou, ktorá patrí nastupujúcim generáciám: „Isteže, keď tá epidémia pominie, aj v hospodárstve bude lepšie. Možnosti získania zamestnania pre mládež aj doma budú určite lepšie. Ja verím, že mladí majú ohromné možnosti, ktoré predtým neboli. Nemohli byť, lebo sme predsa nemohli ani vycestovať za hranice Československa. Nehovoriac o tom, že vnučka i dvaja moji vnuci boli opakovane v USA počas vysokoškolského štúdia. Pracovali v štáte Južná Dakota. Veľmi sa mi páčilo, že pracovali, a zo zarobeného si prenajali auto a prešli s ním tisíce kilometrov. Najstarší vnuk dokonca tri krát po sebe. O takýchto možnostiach sa mne ani nesnívalo. My starší hovoríme: „Jáj, za oných časov“. Mlieko stálo jednu korunu a desať halierov od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Nie, nie, nie, nie. To nie je meradlo. To sa nedá porovnať. Mladí majú a budú mať možnosti, ktoré predtým neboli.“
Táto publikácia vyšla v rámci projektu
OZ Pamäti a spomienky
vďaka finančnej dotácii MČ Rača, OZ sv. Jozefa a dobrovoľnému príspevku rodiny pána Šinályho.
