Keď iracký diktátor Saddám Husajn napadol susedný Kuvajt, nebol to len jeho „spontánny nápad“, ako sa to deje pánovi Trumpovi, ktorý prichádza na nápady podľa toho, ako sa vyspí. Naopak, bol to výsledok tajných rokovaní s americkými emisármi (jedným bola agentka CIA, čo to neskôr prezradila, a dnes už je známa neskoršia falošná úloha britského premiéra Blaira), ktorí ho k tomu povzbudili. Na oko sa tvárili, že uznávajú jeho argumenty (teda nie dojmológie, ako u pána Trumpa) a on im naletel. A keďže podľa Monroeovej doktríny majú byť USA pripravené na dve malé, alebo jednu veľkú vojnu, takto tú vojničku vyprovokovali, aby v nej potom „slávne zvíťazili“. Veľa neriskovali, ale na ich agresie vždy niekto doplatí. V tomto prípade to bola Príroda, pretože Saddám sa za tú vierolomnosť bezpríkladne pomstil…
Vojna v Perzskom zálive po prvýkrát naznačila, že aj konvenčnými vojenskými silami by mohli byť spôsobené globálne, celosvetové škody. Invázia irackých vojsk do Kuvajtu a ich sedemmesačná okupácia krajiny priniesla okrem obetí ľudských a materiálnych zrejme aj dosiaľ najrozsiahlejší akútny zásah do životného prostredia nielen v danej oblasti. Pri svojom ústupe irackí vojaci zapálili 697 naftových vrtov. Počas nasledujúcich ôsmich mesiacov sa podarilo uhasiť 584 z nich. Za ten čas však vyhorelo a tým sa do ovzdušia dostalo viac ako 500 miliónov barelov ropy. To viedlo k rozsiahlemu zamoreniu ovzdušia olejovými aerosolmi, sadzami, nespálenými uhlovodíkovými zlúčeninami, ako aj kysličníkmi dusíka, síry a uhlíka. Mračná dymu pokryli väčšinu oblohy Kuvajtu a priľahlých oblastí. Krajina sa ponorila do tmy. Dymové mračná nad Kuvajtom boli pozorovateľné ešte o 1 100 kilometrov ďalej. Odhadovalo sa, že v Kuvajte denne zhoria 3 milióny barelov ropy, čo uvoľní do ovzdušia približne 5 000 ton sadzí so 4% podielom síry. Letecké merania najhustejších stĺpcov dymu vo vzdialenosti 120 kilometrov od horiacich vrtov vykazovali typickú masu čiastočiek kysličníka síričitého a kysličníkov dusíka. Ešte tisíc kilometrov od Kuvajtu presahovali tieto hodnoty bežné normy.
Na príkaz Saddáma Husajna bola ropa vypúšťaná aj priamo do zeme. Po irackých vojskách zostalo v krajine približne 70 veľkých jazier vypustenej nafty o celkovej rozlohe takmer 25 kilometrov štvorcových. Niektoré z týchto naftových jazier boli až päť kilometrov dlhé a dosahovali metrovú hĺbku. Naftové jazerá sa stali pascou pre drobné zvieratá, vtáky i hmyz. Z takýchto pascí už nebolo úniku.
Dňa 19. januára 1990 iracké vojská navyše vypustili do mora približne 500 000 ton nafty z kuvajtského terminálu Mina Al-Ahmadi. Celkový odhad vypustenej ropy do Perzského zálivu sa vtedy pohyboval od až do 4 miliónov barelov ropy. Táto obrovská olejová škvrna putovala zálivom a zamorila približne 770 km saudsko-arabského pobrežia. Na saudskej pláži Jubail, 200 km južne od Kuvajtu, hrubá vrstva nafty dosahovala až 20 kilogramov na meter štvorcový. Dokonca aj na skalnatých častiach pobrežia sa uchytila vrstvou o hustote až 1,4 kilogramu na meter štvorcový.
Prvé predpovede svetovej tlače hovorili o možnom efekte „nukleárnej zimy“ v celosvetovom meradle. Plodiny horenia dosiahli Japonsko už po piatich dňoch. V marci 1991 došlo v Číne ku katastrofálnym záplavám, pri ktorých zahynulo približne 2 000 ľudí. Škody boli odhadované na 7 miliárd dolárov. Tieto udalosti sa dávali do súvislosti práve z vplyvom kuvajtskej ekologickej katastrofy na celosvetový klimatický systém. V Bahrajne bol zaznamenaný najchladnejší máj za posledné štvrťstoročie, priemerné teploty klesli o 4° C. Nad Iránom a Indiou sa očakával výskyt kyslých dažďov.
V prípade vojny v Perzskom zálive došlo zrejme aj po prvýkrát k intenzívnemu výskumu dopadu vojenských operácií na životné prostredie. Najzávažnejšie dôsledky sa očakávali v súvislosti s flórou a faunou postihnutej krajiny. S nastávajúcim letom sa očakávalo intenzívne UV-žiarenie s možným efektom na chemické spektrum splodín takého masívneho horenia. Priemerná teplota v Kuvajte v júli až auguste dosahuje 37° C pri najnižšej celoročnej vlhkosti. To všetko mohlo mať významné dôsledky predovšetkým na vegetáciu, ktorá beztak nie je veľmi bohatá. Mnoho škodlivín ako napríklad polyaromatické uhľovodíky sú známe svojím efektom na genetickú výbavu rôznych organizmov. Takisto bolo známe, že rastliny produkujú fytoalexíny, ako odpoveď na rôzne stresové faktory prostredia. V prvom vegetačnom období po vojne boli vypustenou ropou zasiahnuté územia skutočne bez akejkoľvek vegetácie a poskytovali depresívnejší obraz ako púšť, ktorá sa v takom období obvykle dokáže pokryť hoci sporadickou, predsa len pestrou vegetáciou. Na veľké prekvapenie však nasledujúce vegetačné obdobie v roku 1992 prinieslo mimoriadne silný výskyt vegetácie práve v najzamorenejších oblastiach. Je to tým, že do púšte vyliata ropa vsiakla pod povrch čím vytvorila vode nepriepustnú vrstvu. A tak aj minimálne dažďové zrážky ostali na povrchu a dali tak šancu, aby púšť rozkvitla. To tiež naznačuje šancu na jednoduchú technológiu ako pomocou nafty, ktorej je v tejto oblasti nadbytok, púšť zazelenať…
Publikovanie vedeckých štúdií tento paradoxný jav potvrdili. Opakované merania zamorenia ovzdušia vylúčili preukazný vplyv tejto dymovej clony na globálne poveternostné pomery, vrátane letného monzúnu v Ázii. Podrobné merania kontaminácie vôd zálivu preukázali intenzívny rozklad masívnej naftovej škvrny. Namerané hodnoty koncentrácie uhľovodíkov z nafty a rakovinotvorných polycyklických aromatických uhľovodíkov tvorených počas horenia naftových vrtov boli relatívne nízke a v sedimentoch i ulitníkoch niektorých oblastí (napríklad Bahrajn) dokonca nižšie než pred vojnovým konfliktom. Jedna zo štúdií dokumentovala masový úhyn niektorých obvyklých pobrežných živočíchov. Zato sa však na ropných škvrnách objavila výrazná vrstva modro-zelenej mikrobiálnej masy. Bol to zároveň prvý signál intenzívnej samočistiacej aktivity príbrežných vôd symbiotickým pôsobením cyanobaktérií a baktérií schopných degradácie nafty. Autori štúdie zdôraznili, že takýto masívny výskyt mikrobiálnej masy degradujúcej ropu nebol nikde na svete dovtedy pozorovaný a je teda unikátnym „produktom“ extrémnych podmienok životného prostredia v silne znečistenom Perzskom zálive.
V súvislosti s týmto pozorovaním stojí za zmienku všeobecne platný, hoci paradoxný jav. Pri zvýšenom, nadprahovom poškodení dochádza (ak nejde o ničivú dávku) aj k zvýšenej, nadprahovej oprave. Ako príklad sa uvádzajú niektoré časti pobrežia Indie a Brazílie, kde je stabilne mierne zvýšená hladina rádioaktivity. Paradoxne k tomu je tu výskyt niektorých nádorových ochorení nižší než v populácií iných, blízkych a teda porovnateľných oblastí. Jedna z hypotéz tvrdí, že takéto zvýšené ohrozenie vyvoláva na úrovni bunky takú sériu obranných reakcií, že dochádza nielen k opravám zvýšenéhopoškodenia, ale aj toho, ktoré sa bežne, spontánne vyskytuje. Teda toho, ktoré nedokáže takúto reakciu normálne vyvolať. Názorný príklad tohto javu sa objavil aj vo vodách Perzského zálivu. Jeho pobrežie býva v malých dávkach chronicky znečisťované únikmi ropy z ropných terminálov, či kotviacich tankerov. Po ekologickej katastrofe spôsobenej jednorazovým vypustením mohutnej ropnej škvrny do vôd Perzského zálivu irackými vojskami, došlo k drastickému zamoreniu celej oblasti. Po čase, vplyvom vyššie zmienenej unikátnej masy naftu-degradujúcich mikroorganizmov, došlo k vyčisteniu týchto vôd. Na niektorých miestach dokonca na lepšiu úroveň, než v akej boli tieto vody pred ekologickou katastrofou…
Ako vidieť, Príroda sa napriek všetkej ľudskej bezohľadnosti, dokáže ešte brániť. Ľudský druh však zaťahuje do svojich sporov riešených vzájomným ničením čoraz viac živočíšnych a rastlinných druhov, ale i životné prostredie ako celok. Vojnové zločiny proti Prírode sa spätne opäť mstia ľudskému druhu ako celku. Nemali by sme tento smrtonosný kruh tak ľahkovážne roztáčať. Príroda, zdá sa, má v zálohe alternatívu pokračovania života na Zemi aj bez nás…
Použitá literatúra
Murín, G., Malallah, G., 1994: Biomonitoring účinkov znečisteného životného prostredia po 100-dňovej vojne v Kuvajte; Životné prostredie, Bratislava, 1, 30-31.
Malallah, G., Afzal, M., Murín, G., Murín, A., Abraham, D., 1997: Genotoxicity of oil pollution on some species of Kuwaiti flora, Biológia (Bratislava), 52/1.
