Počas mojej kandidátskej práce som bol dvakrát na polročnom vedeckom študijnom pobyte na Ústavu experimentální botaniky v Prahe, kde bol mojim vzácnym vedeckým majstrom Dr. Jiří Velemínský. Mal som teda dosť času zoznámiť sa s podstatnou časťou českej literárnej scény a aj veľké šťastie urobiť rozhovor s imunológom a básnikom Miroslavom Holubom. Vďaka nemu som sa dozvedel o kurióznom kšefte, ktorý vtedy v Čechách prekvital.
Knihy ako klenoty na čierneho trhu
Predstavte si, že kniha vychyteného autora bola pred rokom 1989 v Čechách niečo ako vzácna mena, za ktorú ste mohli kadečo nedostupné dostať. Márne sa Lasica a Satinský z tejto témy v jednej svojej scénke vysmievali (hovorili o tom ako mäsiara, či automechanika podplatili knižkou básní a aj inými žiadanými knižnými titulmi, ktorým sa vtedy ešte nehovorilo bestsellery). V Čechách to bola skutočnosť. Naozaj sa mi jeden literárny rovesník pochválil, že na svoj literárny debut nalákal akéhosi údržbára, keď sa im pokazilo WC. Za normálnych okolností by sa opravár otočil na päte a márne by ho volali späť. Ale tento môj literárny kolega ho uhováral, že to WC nutne potrebuje opraviť čím skôr lebo má akurát tvorivé štipendium a celé dni je doma. To opravára zaujalo a keď tento WC-nešťastník vytiahol svoju knižočku, ako dôkaz, údržbár ju znalecky prelistoval, potom mlčky vložil do údržbárskej kabely, z nej vytiahol potrebnú súčiastku, o ktorej predtým tvrdil, že je nezohnateľná, a pustil sa do opravovania.
Predstavte si, že boli takí „prechovávači kníh“, čo už preventívne skupovali nové knižné tituly vychytených českých autorov s nádejou, že po vypredaní ich cena stúpne. Presne ako dnes závratné navýšenia ceny vychytených maliarov, vtedy tie zisky neboli síce závratné, ale dostatočné na to, aby existovala celá tajná sieť „prechovávačov“ takýchto nedostupných kníh. V prípade básnika a esejistu Miroslava Holuba cena jeho už dávnejšie vydaných knižiek (boli naozaj útle, ale nabité iskrivými básňami, či nápaditými cestovnými príbehmi) stúpla práve preto, že po roku 1968 jeho tvorbu odstavili komunistickí normalizátori ako škodlivú.
V rukách knižných šmelinárov
Než som sa stretol s Dr. Holubom mal som načítané takmer všetky jeho knižky. Pomohli aj moji pražskí literárni známi. Ale k útlej knižočke „Žít v New Yorku“ som sa nedostal. Rozhovor s dr. Holubom prebiehal v takom vzácnom súzvuku (on bol vtedy zakázaný a ja vlastne tiež, takže nie náhodou som sa ho pýtal, či je v takej situácii vedecké laboratórium tým správnym azylom), že som si trúfol požiadať, či by som si tú knižočku mohol od neho požičať. Dr. Holub mi ju ochotne požičal s dôvetkom, že je to jeho jediný autorský exemplár. Sľúbil som, že ju budem opatrovať „ako oko v hlave“ a celý šťastný som ju doniesol do môjho vtedajšieho „domova“, ktorým boli internáty na Petřinách.
Než som knižku prečítal a stihol vrátiť, prišli Veľkonočné prázdniny a všetci sme šli povinne domov. Keď som sa do Prahy vrátil, zistil som, že celé jedno poschodie internátu (a na smolu práve to, kde som býval) bolo vykradnuté. Iným ukradli kde-čo (veď tam mali napríklad vtedy vzácne magnetofóny, či rádiá na batérie), mne nič – okrem tej knižky! Tým sa len potvrdilo akú cenu vtedy mali knihy českých autorov nielen u údržbárov, ale aj u zlodejov!
Bol som z toho naozaj nešťastný. Pripraviť autora o jediný výtlačok jeho knižky – to je predsa smrteľný hriech. Celý zronený som sa o tom posťažoval kolegom na Ústavu experimentální botaniky. A tam si niekto spomenul, že takého jedného „knižného šmelinára“ pozná. Bolo to bizarné!
Na dané telefónne číslo som zavolal a zveril sa so svojim problémom. Dotyčný na druhej strane sa predstavil, samozrejme, nie ako šmelinár, ale ako zberateľ. A navrhol mi, že takú knižku má, ale vymenil by ju za iný knižný klenot. Tým som nemohol slúžiť, tak som ho napokon „ukecal“, že mi tú útlu knižočku predá za vtedy horibilnú sumu sto korún! Za to sa dalo pozvať celú krčmu na jednu rundu päťdesiatich pív…
K transakcii došlo vo vestibule stanice metra Můstek, ako v špionážnom filme. „Zberateľ“ mal viditeľné znamenie, pristúpil som k nemu a ohlásil sa dojednaným heslom, výmena prebehla rýchlo a ja som mal vytúženú knižočku. „Zberateľ“ sa vzápätí stratil v dave. Konečne som sa mohol dr. Holubovi ukázať na oči. A bol som o jeden doživotný knižný zážitok bohatší…
