Panorámu downtownu charakterizuje torontská veža CN Tower. Týči sa vysoko ponad ostatné mrakodrapy a donedávna bola považovaná za najvyššiu budovu sveta. Z diaľky vyzerá ako turban napichnutý na štrikovaciu ihlicu a vo svojom vnútri skrýva reštauráciu, ktorá sa otáča o 360 stupňov, takže pri obede, či večeri si môžete posediačky prehliadnuť z výšky celé mesto. Kuchyňa a sociálne zariadenia sú spojené so skeletom veže a neotáčajú sa. Ak si pred odchodom do kúpeľne nezapamätáte svoje miesto alebo v horšom prípade ani tvár vašej manželky, môžete nedopatrením skončiť pri modrookej dlhovlasej blondínke pri vedľajšom stole. Vopred si však pripravte vierohodné vysvetlenie.
Veža CN Tower
Neďaleko veže leží široký „nebeský dóm“ Rogers Centrum. Je to krytý štadión s otváracou strechou v tvare veľkej bielej fazule. Hostí miestny bejzbalový tím, Blue Jays, ale aj rôzne výstavy, či koncerty rockových hviezd. Nedávno tam vystupovala skupina U2. Ak si nestihnete kúpiť lístky cez internet alebo v pokladni štadióna, skalperi vám ich radi predajú na ulici pred „nebeským dómom“. „Oskalpujú“ vás bez váhania aj o posledný cent.
Priečelie nebeského domu Rogers centrum
Plač a škrípanie zubami
Každá minca má dve strany a to platí aj o dnešnom Toronte. Neďaleko vyblýskaného centra s mrakodrapmi sa nachádza vedľajší produkt demokracie. Štvrť plná sociálnych bytov, útulok pre bezdomovcov a charitatívne centrá. Taxikár Amir to má dobre zmapované. „Cez deň je to ešte OK, no večer tu vidíte samé prostitútky, narkomanov, kriminálnikov a rôznych pochybných ľudí.“ Mieste noviny nedávno napísali: „V strede cesty na križovatke ulíc Jarvis a Gerrard leží nehybné telo. Vodiči ho obchádzajú, nikto však nezastavuje. A prečo by mal? Veď táto oblasť vedie v kriminálnych činoch všetkých druhov. Od vrážd, lúpežných prepadnutí až po krádeže a bytové vlámania.“ Na svedomí to má hlavne, ak to nazveme politicky nekorektne, „white trash“, t.j. ľudia bielej rasy, neschopní zaradiť sa do normálnej spoločnosti.
Za posledné roky sa v meste vytvorilo niekoľko oblastí s vysokou kriminalitou. Neslávne sa preslávila aj štvrť na západe Toronta v okolí križovatky ulíc Jane a Finch. Za krátke obdobie bolo zastrelených niekoľko tínedžerov, niektorí dokonca v miestnej základnej škole, iní v idúcom aute. Priemerný kriminálnik tam má devätnásť rokov, predáva drogy a za opaskom nosí pištoľ. Túto štvrť obývajú hlavne prisťahovalci z niektorých chudobných krajín Afriky a Karibiku. Sociálny rozmer tohto javu si uvedomuje aj torontský starosta. Vie, že zvýšenie počtu policajtov problém nerieši, len ho dočasne odkladá. Riešením je podporovať vzdelanie ľudí so slabých sociálnych vrstiev. Bývalý starosta, David Miller, obyvateľov chlácholí slovami o tom, že Toronto je ešte stále najbezpečnejším veľkomestom v Severnej Amerike. Ľudia sa však pýtajú, dokedy?
Stavba hotela Trump Tower
Dedina gejov
Štvrť pri Wellesley a Church je známa ako dedina gejov. Býva tam aj Monty, zamestnanec finančnej spoločnosti. Stále si hľadá svojho mužského životného partnera. Voľné chvíle trávi čítaním v kaviarni, pestovaním jogy a sochárskym koníčkom. Pripravuje aj vlastnú výstavu. Gejovia sú podľa neho v Toronte akceptovaní, avšak stále byť gejom alebo lesbičkou znamená podľa neho ťažký životný údel. Ako príklad uvádza: „Predstav si, že by som sa tu na ulici bozkával so svojim priateľom. Ako by to ľudia prijali? Boli by znechutení. To je náš údel. To je príklad, že nie sme rovnocenní.“
Ani Richard a Jason, ktorí spolu žijú už štrnásť rokov, to nemajú ľahké. Obidvaja sú vzdelaní ľudia, žiadni asociáli. Richard monitoruje kvalitu vo finančnej inštitúcii, Jason je burzovým maklérom. „Napíš, že my dvaja sme výnimkou v komunite gejov. Veď sme spolu už štrnásť rokov,“ vysvetľuje. Ich plány do budúcnosti zahŕňajú kúpu spoločného domu a adopciu detí.“ Na otázku, či sa cítia v Toronte slobodní, odpovedajú, že áno, len občas na nás niekto zakričí z auta „Buzeranti!,“ čo nie je veľmi príjemné, ale už sme si zvykli.
Toronto urobilo po druhej svetovej vojne obrovský pokrok. Z malomeštiackeho mesta v nehostinnom vlhkom a bažinatom prostredí, kde žaby kŕkali svoje uspávanky na dobrú noc, sa za šesťdesiat rokov zmenilo na nepoznanie. Dnes svojimi príležitosťami láka nielen domácich Kanaďanov z menej prosperujúcich provincií, ale priťahuje mozgy z celého sveta. Iné provincie si myslia, že Toronťanom stúpla sláva do hlavy. Jeden trefný bilbord v provincii Britská Kolumbia ich v reklame na pivo vystihol takto: „Naše pivo je chladnejšie, ako väčšina Toronťanov.“ A možno na tom aj niečo je. Historiek a vtipov o provinčných vidiečanoch, ktorí tu čakajú na pečené holuby padajúce rovno do úst, koluje neúrekom. Napríklad aj tento vtip o vidiečanovi „Ňufym“ z provincie Newfoundland a Labrabor, ktorý sa s rodinou presťahuje do Toronta:
„Ňufy sa presťahuje s rodinou do Toronta a hneď na druhý deň sa vyberú do ulíc na nedeľnú prechádzku. Jeho syn zbadá na zemi stodolárovku a už sa po ňu zohýna, že ju zodvihne. Ňufy sa na neho prísne pozrie a hovorí: „Nechaj ju tak, je nedeľa, pracovať začíname až zajtra.“
Výklad obchodu v Malej Indii v Toronte
Autor: MAROŠ HANDŽÁK
