Dnes, pred 79-timi rokmi, začal vysielať Slobodný slovenský vysielač. A pred pár rokmi jeho odkaz znovuoživili nadšenci v Banskej Bystrici, aby opäť „povstal“ proti demagógii a dezinformáciám šíreným momentálnymi neo-liberálnymi mocipánmi. Už opäť sme okupovaní lžou a kolaboráciou so zlom importovaným z cudziny, keď na čele nových kolaborantov je vnuk stalinistu Michal Šimečka s hŕstkou „revolucionárov z povolania“ v straničke s umelo nafúknutým volebným preferenciami „Progresívne Slovensko“. Ani „progresívna“ Zuzanka z paláca za tou kolaboráciou nezaostáva…
Účinkovanie historicky prvého Slobodného slovenského vysielača opisuje kniha „Povstanie, September – hlavné boje“, ktorá práve vychádza:
O 11:00 sa banskobystrický vysielač po predošlej dôkladnej technickej príprave odpojil od ústredného bratislavského programu a predstavil sa ako Slobodný slovenský vysielač (paradoxne, o takmer 60 rokov sa pod tým istým názvom ozve názorovo slobodné internetové vysielanie z Banskej Bystrice, ako dôstojný nástupca histórie). Do Evanjelického spolku prišiel podplukovník Mirko Vesel v rukách s proklamáciou určenou vojakom. Proklamáciu na jeho požiadanie ešte v noci skoncipoval Vavro Šrobár. Opäť pri tak dôležitej správe nešlo o plánovanú akciu ani vojenského, ani politického ústredia, ale osobnú iniciatívu bratov Veselovcov a to typicky slovensky cez ich švagra, ktorý vedel, že Šrobár sa pred avizovaným zatknutím skrýva na Donovaloch. Začalo sa tak samostatné vysielanie z Banskej Bystrice. Vesel poslucháčom oznámil, že Slovensko je v odboji a vyzval príslušníkov ozbrojených síl, aby bránili krajinu. Vysielanie Slobodného slovenského vysielača spôsobilo šok vláde v Bratislave a pôsobilo mobilizujúco na obyvateľstvo (Vladimír Draxler, Pravda): „O 12:30 hodine Banská Bystrica opäť vymenila bratislavské vysielanie za vlastnú reláciu a neskôr vysielala znovu. Na tvorbe týchto relácií sa zúčastnili Július Chovanec a Vladimír Húska, ale aj Karol Dlouhý, Michal Šumichrast a Juraj Charváth. Verše Chalupkovej básne „Mor ho!“ recitoval Ladislav Sára. Chalupkove mobilizujúce verše zneli aj v ďalších dňoch, ako motto povstaleckého vysielania.“
Ešte v noci pred tým rozhlasový dramaturg Gabriel Rapoš, vyhodený ľudáckym režimom z rozhlasu, ale zapojený do príprav Povstania (Vladimír Draxler, Pravda): „…dostal pokyn pripraviť rozhlasové zariadenie v Evanjelickom spolku na vysielanie. Ráno telefonicky oslovil Ing. Šubu v Prešove a na základe jeho pokynov spolu s riaditeľom banskobystrického vysielača Ing. Karolom Dillnbergerom zapojili štúdio v Evanjelickom spolku cez vysokofrekvenčnú centrálu na banskobystrickej pošte na miestny vysielač na kopci Laskomer. Rapoš oznámil povstaleckému veleniu, že štúdio je pripravené vysielať.“ Do Banskej Bystrice totiž bolo z Prešova presunuté tamojšie rozhlasové štúdio z obavy pred postupom frontu a bombardovaním (Vladimír Draxler, Pravda): „Nevedno, či rozhodnutie ovplyvnili odbojoví dôstojníci, no výsledok bol, že v blízkosti banskobystrického 30 kW rozhlasového vysielača malo vzniknúť provizórne rozhlasové štúdio. Šéf prešovskej rozhlasovej techniky Ing. Samuel Šuba inštaloval zariadenie v budove Evanjelického spolku v Banskej Bystrici…“ Presun techniky z Prešova vlakom stihli na poslednú chvíľu. Krátko na to partizáni vyhodili most pri Kysaku a znemožnili tak železničnú prepravu…
Žiaci Školy leteckého dorastu pod vedením ich veliteľov dostali za úlohu brániť Slobodný vysielač Banská Bystrica. K dispozícii mali dvanásť ľahkých guľometov a pušky. Proti nemeckým lietadlám zasiahli už popoludní. Bombardovacie lietadlá Ju-88 prilietali z juhu cez Zvolen na Banskú Bystricu. Vďaka protilietadlovej paľbe pohotovo rozmiestnených žiakov Školy leteckého dorastu ich bomby nezasiahli cieľ.
2.9., sobota
Slobodný vysielač napadlo šesť nemeckých lietadiel – tri Ju-87 proti protilietadlovej obrane (tá hlásila jeden zostrel) a tri Ju-88 proti samotnému vysielaču. Jedna z bômb vážne zasiahla budovu, črepiny poškodili chladič vysielača, čím zariadenie vyradili z činnosti a umlčali vysielanie. Jediný vysielač, ktorý bol v tejto situácii naporúdzi, slúžil letisku Tri Duby. Technici pod vedením inžinierov Karola Dillnbergera a Imricha Ikrényiho vysielač upravili pre rozhlasové potreby a vysielanie mohlo pokračovať, aj keď výkon zariadenia bol iba 1,5 kW, čo znamenalo spoľahlivé pokrytie iba menšieho územia signálom. Na túto udalosť spomína aj neskôr slávny sovietsky spisovateľ Boris Polevoj: „Keď Nemci zbombardovali banskobystrický rozhlasový vysielač, ja som musel na štáb I. ukrajinského frontu posielať správy, čo nové sa tu stalo. Boli to celkove radostné hlásenia, pretože front úspešne napredoval, ale nebolo ich čím posielať domov, vysielač nefungoval. A tak som sa vydal na potulky po Slovensku. Reku – spoznám krajinu i ľudí. Osud ma zavial aj do terajšieho mestečka Partizánske (vtedy Šimonovany – pozn. red.), kde mali dobre vycvičený oddiel dobrovoľníkov. Boli to zaujímaví chlapci – a prefíkaní. Od Nemcov za proviant a výstroj získali moderné zbrane, a tak boli aj dobre vyzbrojení. Pridal som sa k nim a na moje šťastie tam prišiel aj Laco Novomeský. Vynikajúci človek a organizátor. On mi ukázal ďalšiu vysielačku, o ktorej som predtým nevedel. Pomocou nej som potom nadviazal spojenie so svojím veliteľstvom a správy sa tak predsa len dostali k našim. S Lacom Novomeským sme sa potom priatelili až do jeho smrti. Takže to bol pre mňa veľmi šťastný, úspešný deň. Zoznámil som sa v ňom s dobrým básnikom i skupinkou zápalistých slovenských odbojárov.“
Ako keby spadol z Mesiaca zjavil sa v tento deň na povstaleckom území klérofašistický minister obrany, generál Čatloš. Po tom, čo opakovane vysielal do západoslovenských posádok kuriérov odradzujúcich ich od Povstania, sám sa po ceste do Banskej Bystrice zastavil v Hlohovci a miestneho veliteľa, majora Čillíka, na odchod do Povstania naopak nahováral. Podľa nemeckých dokumentov vraj dokonca telefonoval veliteľovi nitrianskej posádky, aby odpochodoval s vojakmi na povstalecké územie, a so sebou zobrali „sputnaného“ župana Haššíka, ktorý sa zakrátko nato stal novým ministrom obrany. Čatloš do poslednej chvíle nepochopil, že jeho šanca bola v povele východoslovenským divíziám obsadiť karpatské priesmyky a otvoriť ich Červenej armáde. Namiesto toho stratil čas demoralizujúcim prejavom v bratislavskom rozhlase na nátlak politicky už zdiskreditovaného Tisa a vôbec nevelil, kým z jeho pohľadu hodnostne „len“ podplukovník Golian z poverenia Benešovej exilovej vlády prevzal iniciatívu. Čatloš po zatknutí Malára pochopil, že to čaká aj jeho a ušiel do Banskej Bystrice. Tam sa ponúkol, že novým prejavom v Slobodnom slovenskom vysielači napraví, čo povedal v bratislavskom rozhlase, ale nikto už o to nestál.
(viac v knihe)
