Keď sa našinec už odhodlá na africké safari, tak mu isto nechýbajú dve veci – dostatok peňazí na takéto „panské huncústvo“ a presvedčenie, že to nemôže zle dopadnúť. Ale, žiaľ, môže…
Z Afriky máme asi všetci prirodzený rešpekt. Predovšetkým z miestnych chorôb. Proti tomu sme jednak očkovaní, ale fakt tiež je, že som tam nevidel po celý čas nikoho bezvládne ležať na zemi, tak ako v Indii. Strašia nás tamojšie moskyty, ako prenášači malárie, ale za nášho pobytu som videl jedného jediného v odletovej hale na letisku v Daar es Salame – asi tiež čakal na odlet. A čo tá ich chudoba?! Opäť nemôžem poslúžiť, takú biedu ako v južnej Amerike sme tam nenašli. Takže našinca nakoniec zaskočí hrozba, ktorá by mu ani na um neprišla.
Smer Masai Mara
Prírodnú rezerváciu Masai Mara v Keni nemôže obísť žiadna klasická safari-výprava. Jednak pre ohromujúce spektrum i množstvo pre nás exotickej zveri a tiež ľahkú dostupnosť malými vrtuľovými lietadlami. Z hlavného mesta krajiny, Nairoby, je to slabých 40 minút letu. Aj naša výprava takým lietadielkom, pre asi štrnásť pasažierov, letela.
Vedľa mňa si náhodou prisadla atraktívna blondína, ktorá práve pre tú atraktívnosť už na africkom safari bola. Len čo sme vzlietli, pritisla sa ku mne a s nefalšovanou hrôzou sa mi rukami zakvačila do ramena. Najskôr som si naivne myslel, že je to nejaká zoznamovacia finta, ale rýchlo som rozpoznal, že sa z tohto letu naozaj neteší. A hneď sa mi zdôverila:
„Vieš, v Afrike lieta všeličo, všelikam a až na samotný kraj životnosti takéhoto stroja. Už som to zažila, keď nám na africkom nebi v takomto lietadielku odpadol kus krídla…“
Hodil som to za hlavu. Veď zjavne prežila, tak aké strachy!
Táto prírodná rezervácia vás naozaj dostane – tie obrovské stáda pakoní, slony, žirafy, hrochy, divoké prasce, zebry, buvoly, supy, nosorožce, krokodíly, mrchožrúty Marabu… A samozrejme polihujúce levy poblízku mršiny pakoňa, akoby odloženej v prírodnej špajzy. A nesamozrejme číhanie geparda na brode, ktorým pakone, ale aj antilopy, musia prejsť a vždy nejaký ten kus štatisticky nevyhnutne padne za obeť…
Navyše nás ubytovali v tábore, kde pred nami kochal týmito prírodným krásami americký prezident Obama aj s celou rodinkou, takže zážitkov bolo dosť.
Pobyt teda rýchlo ubehol a bol čas na spiatočný let do Nairobi.
Smer Nairobi
Letisko bola doslova poľné. Na rovine len šotolinou vysypaná vzletová aj pristávacia dráha v jednom. Prišli sme včas a tu treba zdôrazniť, že Afrika sa radikálne zmenila od čias úžasných reportáží poľského autora svetového mena Ryszarda Kapusćinského – Afričania v týchto rezortoch už sú dochvíľni a vo svojich službách turistom zodpovední. Tentoraz výnimočne neboli dochvíľni, pretože lietadlo jednoducho nebolo. Masajskí sprievodcovia nám rýchlo vysvetlili, že to naše lietadielko sa pokazilo (významný pohľad blondíny!), ale zato príde väčšie, len čo pozbiera turistov na iných poľných letiskách tejto prírodnej rezervácie. A tak sme si bezstarostne rozbalili nabalený suchý obed a v dobrej nálade čakali na odlet. Len blondína nejedla, asi niečo tušila.
Po polhodine pristálo to väčšie turbovrtuľové lietadlo, zarolovalo k našej improvizovanej odletovej hale v podobe väčšieho altánku s prírodnou strechou pokrytou listami a my sme nastúpili. Blondína sa usadila vedľa mňa a len čo sa motory rozrevali na štart, zatajila dych. Sedel som pri okienku vľavo, takže som bol najbližšie akémusi anglickému turistovi, čo sedel za mnou, a počas vzletu odraz zakričal:
„Flat tire, flat tire!“
Musel to byť skúsený cestovateľ a vedel, čo si má všímať. Z dvojice pneumatík na ľavej vysokej podvozkovej nohe lietadla tá jedna na tom kamení naozaj praskla. Dvere do kabíny pilotov boli otvorené a krik započula aj letuška. Tá výkrik zopakovala, a tak piloti stihli prerušiť vzlet a otočiť lietadlo späť na stojánku. Blondína len vševedúco pohodila hlavou a oddaná osudu vystúpila s ostatnými. Jeden z pilotov nás ubezpečil, že nám nič nehrozí a ani väčšie meškanie, pretože majú náhradné pneumatiky. A naozaj – vyklopil dvierka k extra nákladnému priestoru a za pomoci Masajov obaja piloti obe pneumatiky (po dorolovaní praskla aj tá druhá!) zručne vymenili.
Opäť sme bezstarostne nastúpili a blondínu som aspoň čiastočne upokojil tvrdením, že takáto udalosť sa opakuje s pravdepodobnosťou jednej k miliónu a tak nám nič nehrozí. Pokojne sa teda vedľa mňa usadila a odovzdane zavrela oči. Piloti sa už nezdržiavali popojazdením na začiatok vzletovej dráhy, ale vyštartovali rovno zo stojánky. Preto už nestihli zareagovať, keď sa zo sedadla za mnou ozval už známy hlas s rovnakým varovným zvolaním:
„Flat tire, flat tire!“
Táto situácia už nemala okamžité riešenie. Piloti by lietadlo neubrzdili a aj tak sa náhradné pneumatiky minuli. Letuška už nereagovala a my sme vzlietli.
Blondína sa pozoruhodne pokojne obrátila ku mne a opýtala sa, čo bude ďalej.
Ako nadšenec aviatiky som nemal pre nás dobrú správu:
„Máme tak štyridsať minút života. Keďže ľavá pneumatika je prasknutá, tak pri pristaní sa zabodne do zeme, lietadlo sa v rýchlosti otočí okolo nej, v prebytku doprednej energie sa prevrátime na chrbát a výsledok sa dozvedia naše rodiny zo známeho kanadského seriálu ´Letecké katastrofy´.“
Vzápätí sa letuška zdvihla a pevným hlasom nás všetkých ubezpečila, že všetko dobre dopadne. Niektorí cestujúci sa začali nahlas modliť. Akýsi šialenec sa rozhodol, že sa naposledy ešte zaspieva, ale nikto sa k nemu nepridal. V kabíne to medzi cestujúcimi hučalo ako pri bufete cez prestávku divadelnej dráy. Blondína sa ponorila do urputného mlčania. Vtedy som si uvedomil, že známa skúsenosť s rýchlo sa odvíjajúcim filmom nášho života, ak sa napríklad niekto topí, sa tu zo sekúnd mení na pohodlnú poslednú viac ako polhodinu. On ten „film života“ môže byť aj posledným pokusom mozgu „nalistovať“ z minulosti možné riešenie. Tu však žiadne riešenie, okrem profesionálneho optimizmu letušky, nebolo. Zveril som sa s touto prevratnou myšlienkou blondíne a tá na moje prekvapenie, okamžite prikývla. Nápad zrekapitulovať si takto, ako na vzájomnej spovedi, svoje životy, ju zaujal. Naklonila sa ku mne a začala. Teda verte mi, ak by som nebol v šoku a niečo si z toho letu do životných nebies pamätal, bolo by to na niekoľko románov. Tým pádom som sa ja k svojej životnej inventúre ani nedostal a už sme sa blížili k letisku v Nairobi. Zjavne so všetkým zmierená blondína sa mi zakvačila do ramena a odovzdala sa osudu.
A stal sa zázrak! Nie, tá prasklá pneumatika sa nenafúkla sama od seba. To len piloti dokázali úžasný manéver. Pristáli na pravej nohe s dvojpneumatikou a držali lietadlo v tejto baletnej polohe až do okamihu najnižšej možnej rýchlosti, kedy lietadlo sťažka dosadlo aj na ľavú nohu. Tak sme bezpečne zastali, pretože až vtedy, to vzdala aj druhá ľavá pneumatika vo. Ale to už sme stáli.
V dopravných lietadlách sa zvykne po hladkom pristátí tlieskať. Tu to bol vrelý aplauz na otvorenej scéne. Ale prežitý zážitok na okraji smrti blondínu ani na milimeter nepriblížil k presvedčeniu, že by nás to malo zblížiť. Hodila tú dramatickú skúsenosť za svoju blonďatú hrivu a skúseným pohľadom zlatokopky sa rozhliadla po ďaleko vhodnejšom záchrancovi…
Gustáv Murín
