Seniori spomínajú – ukážka z dvoch už vydaných publikácií

Senior spomína:

Mladosť

Knižka o pánovi Gregorovi
Knižka o pánovi Gregorovi

Vyrastal som na periférii, hovorilo sa tomu Emiház. Teraz je tam obchodný dom Polus City Center a nová stanica. Tam som vyrastal s mojimi bratmi. Neboli sme bohatí, ale rodičia sa o nás starali. Každého z nás nechali riadne vyučiť. Za to hovorím, že to bola periféria, že tam chodili vojaci na koňoch cvičiť. Hovorili sme tomu koničkári. Oni cez deň a my sme tam zase do tmy hrali futbal. To bolo naše. V zime tam vytekali z tej Ľudovej štvrti malých domkov splašky. To v zime zamrzlo. A to bolo zase naše. To bol ten náš hokej s improvizovanými hokejkami.

No a potom som tam chodil do školy, na Vajnorskú, teraz to tam práve zbúrali. My sme tomu hovorili že „stará škola“, lebo nová bola Masarykova. Tá stará škola bola od prvej do piatej ľudovej. A potom nás prešikovali do meštianky, do tej Masarykovej školy. Ako každý šarvanec, aj my chlapci sme pozerali hlavne poza školu.

Nezbedy sme robili. Napríklad takú nezbedu sme robili, že tam bola konečná stanica električky. A ako takí lumpi, desať-, dvanásťroční, sme na zastávke uviazali prázdne krabice od konzerv za električku a keď sa pohla, tak to hrkotalo. Samo-zrejme, došiel som domov a otec už ma fackoval zľava, sprava. Hovorím: „Tato, čo je?‘“

On: „Ja ti dám čo je. Čo ste tam tie krabice uviazali?“

Ešte som nebol poriadne ani doma, a už to vedeli! V podstate som žil viac-menej tým športom a autami. To ma bavilo zo všetkého najviac.

 

Seniorka spomína:

 

Súrodenci

Knižka o pani Juricovej
Knižka o pani Juricovej

Boli sme traja súrodenci. Sestra ukončila meštianku. Pokiaľ si pamätám, mala záujem ísť ďalej do školy, ale dôvody prečo vlastne nešla, neviem. Išla hneď pracovať. Brat skončil gymnázium.

Ja som sa chcela už od detstva veľmi učiť. Chcela som dobehnúť súrodencov. Veď, keď už sestra i brat už vedeli čítať, mrzelo ma, že ja neviem. To ma ťahalo učiť sa. Veď som bola najmenšia, ako vidno na fotografii, kde brat sa pýši hodinkami a sestra ma drží za ruku.

Ale mala som vzťah aj k praktickým prácam. Kedysi sa tkalo doma plátno. Ja som ako decko tete pomáhala aj priasť, a potom tkať.  Keď bolo plátno hotové, tak sa bielilo. Vtedy prišiel môj čas. Na lúke, pri potoku, sa plátno rozprestrelo. Každú chvíľu sa muselo polievať, aby nevyschlo, a aby slnko z neho vytiahlo šedastú farbu a ostalo biele. A to bola práca, čo som mala rada. Lebo som bola vonku, v Prírode. Okolo boli lesy a  kvetmi posiate lúky. Môj milovaný čistučký potok s rybkami a rakmi. Voda ma od malička akosi priťahovala.  Moje obľúbené kvetinky margaréty som nikdy nezabudla priniesť domov. A samozrejme, ešte dodnes cítim chuť maličkých lesných jahôdok, čučoriedok. Tie som zbožňovala. Maliny už menej. Pravou maškrtou boli jahody so šľahačkou.

Takže aj keď sa už brat oženil a prišla švagriná, tak sme išli na ne do lesa.

 

 

 

Podobné články