Na amerických diaľniciach som vyznával opatrnú zásadu. Okrem tých výnimočných, značených zeleno s málo príjazdovými privádzačmi, je tu paradoxne rýchlosť dosť obmedzená, ale na druhej strane takmer každý ju prekračuje, teda „speeduje“. Tak som si povedal, že keď sa zavesím za nejakého miestneho šampióna, tak nemôžem urobiť chybu. Oni musia vedieť tú správnu rýchlosť. Zaradil som sa teda do prúdu áut a raz za čas, keď som videl zľava nabiehať nejakého amatérskeho pretekára, zahákol som sa za neho na pár kilometrov a potom si zasa „odpočinul“ späť v prúde tých ostatných. Tak sa objavilo zľava aj červené Ferrari a ja šup hneď za ním! Švihal som si to v krajnom ľavom pruhu takto osemprúdovou diaľnicou a všetko by bolo v pohode, keby to Ferrari predo mnou nezačalo náhle z ničoho nič nápadne spomaľovať.
ilustr. Vanek
Pritom sme šli typicky nekonečne rovnou americkou diaľnicou a pred nami nebola žiadna prekážka. Po pravej strane sme mali kolónu kamiónov a tie šli tiež odrazu čudne pomaly. Záhada sa vyjasnila, len čo som konečne predbehol ten najbližší nekonečný osemnásťkolesový kamión a takmer mi od ľaku prestalo biť srdce. To kamiónové monštrum mi totiž zakrývalo výhľad na vyvýšenú plošinku pri diaľnici. Lenže nebola prázdna, ako obvykle. Stálo tam mohutné auto diaľničného šerifa a ako som vyletel v závese za tým šporiakom spoza kamióna, ožilo ako neónová reklama šoférskeho pekla. Všetky jeho majáky začali blikať, siréna jačať a ja som myslel, že tam rovno pustím aj to, čo vo mne nie je. Už mi aj došlo prečo všetci pribrzďovali a veľmi rýchlo som tiež pochopil, prečo šerifovia dokážu dobehnúť previnilcov aj v štyroch prúdoch áut. Všetci tí ostatní zbabelci totiž nielen pribrzdili, ale sa aj rozostúpili a blikajúca šerifská stíhačka nás za pár sekúnd mala. Pribrzdil totiž aj ten šporiak predo mnou a ja pochopiteľne tiež. Šerifské auto sa zaradilo predo mňa a hrozivo blikalo. Lenže ja som úplne stuhol. Začiatok cesty a takýto prúser! Pokuta, záznam a čo keď mi zoberie aj vodičák?! Títo policajti sa vraj nekašlú s nikým. Kým som to všetko domyslel, nebol som v stave pohnúť volantom. Držal som sa za šerifským autom, hľadal v duchu výhovorku a ešte skôr než som sa konečne odhodlal vyhodiť blinker a zastať na okraji diaľnice, presne to isté o sekundu skôr urobil ten šporiak pred ním. Až vtedy som si uvedomil, že kým policajné autá u nás zastavujú vodičov spredu, americkí zásadne zozadu. Spolu sa teda tie dve autá odsunuli do pravého pruhu, zastali a čoskoro som ich mal z dohľadu. Všetci totiž zasa pridali. Môžete si byť istí, že ja ešte dlho nie…
Gustáv Murín
