Môžem prevenciu propagovanú pánom profesorom Ebringerom potvrdiť osobnou skúsenosťou potom, čo ma na vedeckej konferencii v Indii na niekoľko dní na hotelovej izbe uväznili pre cudzincov tu povestné črevné problémy. Keď sa to pán profesor, môj vedecký majster a tútor, dozvedel, hneď ma pokarhal, prečo som si ním v laboratóriu pripravené tobolky s mliečnymi baktériami preventívne nevypýtal? Urobil som tak v roku 2000, keď nám všetkým ktosi už opäť predpovedal „koniec sveta“ a tak sme sa s mojou ženou Janinou rozhodli, že si ešte pred tým pozrieme pyramídy. Pobyt pri mori v Hurghade bol bez problémov. Tie nastali až lákavou plavbou po Níle (všetci si pamätáme, ako sa tam za účasti detektíva Poirota vraždí!), o ktorej nástrahách vám v žiadnej cestovke nepovedia. Aj turistickí sprievodcovia o tom mlčia. Na plavbu po Níle musíte mať totiž – silný žalúdok. Či skôr nasledujúce partie nášho trávenia. Ak nie, môže váš vytúžený výlet vyzerať aj nasledovne – v prvý večer sme k bohatej večeri zasadli za okrúhly stôl tri manželské páry. Druhý večer chýbal jeden manžel. Do konca plavby sa už neobjavil. Manžel druhého páru sa síce zjavil, ale len aby povedal svojej drahej, kde ho nájde. Tú búdku máte aj vy doma. On tam presedel dva dni. Z oboch manželiek tá jedna nasledovala manžela na druhý deň. Druhá vydržala, ale pri stole sme si jej spoločnosť aj tak neužili. Chodila meniť obklady svojmu vyvolenému v dobrom i zlom. Tentoraz tým zlým boli vysoké teploty a zrýchlený beh na krátke trate. Tento šport pestuje odhadom polovina až dve tretiny tých, čo zatúžia po luxuse plavby dolu Nílom. Je to stále o tom istom – strava je tu nadmieru bohatá, ale taniere umývajú v mikróbmi premorenej nílskej vode. A najlepšia obrana? Tiež črevné mikróby, ale mliečne. Vďaka nim sme sa so ženou kochali panorámou nílskeho údolia a hodovali počas celej plavby s nezmenšenou chuťou. Najmä však vďaka môjmu vzácnemu učiteľovi, profesorovi Liborovi Ebringerovi, ktorý po nemilých skúsenostiach z plavby po Amazonke, našiel účinnú prevenciu. Tie tobolky sme brali dva týždne pred našim egyptským dobrodružstvom a prvý týždeň pobytu.
Takéto tobolky s koncentrovaným obsahom až 6 miliárd jednotiek rôznych kmeňov je možné dostať dnes už bežne v lekárňach. A ak obsahujú Enterococcus faecium (pozor, dostať ich len vzácne, ale správny a aj u nás dostupný preparát je opísaný v knihe „Laboratórium dlhovekosti“), tak to je ten pravý odkaz profesora Ebringera pre naše zdravie.
A takto o cestovaní v problematických končinách sveta hovorí v našom rozhovore osobne:
Ako vzdelaný človek, ktorý vie, čo všetko z ríše mikróbov číha v týchto exotických krajinách obzvlášť na cudzinca, neobával ste sa možných ochorení?
Mal som so sebou hadí protijed, sérum v striekačke, pre každý prípad, lebo som videl hada dokonca aj v univerzitnom mestečku v Sao Paule. Videl som tiež utekať ľudí so zabitým hadom, lebo vedeli, že existuje špecifické sérum. Za ten rok som videl asi dvadsať uštipnutých, ktorí ale boli poučení, zabili hada a utekali si dať injekciu na špecifický protijed proti konkrétnemu jedu toho druhu hada. Pripravil som si tiež Daraprim, antimalarikum, ako prevenciu, keď pôjdem na Amazonku. Univerzitný internát bol v predmestí Sao Paula. A asi po mesiaci môjho pobytu sa objavili mračná komárov, celé noci som kvôli tomu nespal. Ľutujem, že som si vtedy neurobil fotografie, autoportrét, bol som k nespoznaniu doštípaný a opuchnutý… Na Amazonke som bol však mladý, dôveroval som si, že sa mi nič nemôže stať. Na tú dôveru som doplatil, keď ma v Rio de Janeiro prepadli, zobrali mi hodinky a týždeň som chodil s modrinou.
Naozaj je to v Riu de Janeiro také nebezpečné?
Tam okradnú takmer každého cudzinca. Tak dopadol aj Maňo Huba, tiež delegát prvého Globálneho fóra, ktoré sa vtedy konalo v Riu. Jeho spolu s kolegom okradli hneď v prvý deň. Je smutné, že sa zločinnosť v Brazílii tak zhoršila. Kedysi to bolo prívetivejšie. Upozorňoval ma aj pán veľvyslanec, že to už nie je tá Brazília, aká bola kedysi: „Dajte si pozor, choďte jednoducho oblečený, nemajte pri sebe ani hodinky, ani peniaze.“ Tri dni som to dodržiaval, na štvrtý som si zobral niečo so sebou a už som bol bez peňazí…
Na ulici, za bieleho dňa?
Áno. Maňovi Hubovi a jeho kolegovi sa to stalo priamo na Copacabane. Dvaja chlapci v plavkách k nim zrazu pristúpili, nôž ostrý ako ihla priložili na srdce, povedali „Money, money!“ a za päť sekúnd boli všetkého zbavení, aj prsteňa…
Vráťme sa ešte na chvíľu do bezpečnejších vôd Amazonky…
Na Amazonke síce nečíhalo toľko zlodejov, ale skôr tie choroby, na ktoré ste sa pýtal. Išiel som na vládnej lodi, ktorá bola lacná, pekná, moderná. Volala sa Lauro Sodré, po kedysi slávnom guvernérovi štátu Amazonas. Samozrejme miesto nebolo, ale mne, ako profesorovi z Európy a Československa ho vybavil jeden belgický botanik, profesor na farmaceutickej fakulte. Na prvú triedu nemohol ísť hocikto. Dole, v podpalubí bola džungľa, tam si niesli so sebou aj opice. Jedna čierna domorodkyňa tam bola postihnutá elefantiázou. Na lodi dobre varili, päťkrát denne prestierali, ale voda mala vždy inú chuť. To podľa prítoku, v Tapajos je rieka zelená, v Solimoes hnedá, v Rio Negro je naozaj čierna. Ešte 60 km od sútoku Rio Negro a Rio Solimoes je rieka dvojfarebná. Na ľavo je čierna, na pravo hnedá.
Toto Vám dávali na pitie?
Ja som sa ich na to pýtal. Ale hlavný kormidelník bol taký zhovievavý, sympatický dedko, možno mal šesťdesiat, mne sa zdal mať osemdesiat, taký amazonský vlk. On mi tvrdil, že sme vodu nabrali na začiatku cesty v Beléme a je teda hygienicky nezávadná. Všetko bolo v poriadku po tri týždne, až naraz sme zastavili v Manause, v časti, ktorá pripomína plávajúce mesto. Žije na tu zakotvených pltiach a plošinách asi 20 000 ľudí. A tí tú vodu používajú ako pitnú, ale aj ako stoku. Konzumáciu takej vody nemôže nikto okrem domorodcov vydržať. A naozaj, tretí deň po tej zastávke – katastrofa. Celá loď, aj ten kormidelník, všetci trpeli na takzvanú Montezumovu pomstu. Na záchod ste musel ísť niekoľkokrát denne a vtedy som bol naozaj nútený sa zamyslieť nad tým, ako by mi moje vedomosti mohli pomôcť. Na cestovanie sa treba dobre pripraviť. Ako zrelší mikrobiológ som už vedel, že baktérie mliečneho kvasenia naozaj môžu pomôcť. Vedeli sme to už z ciest do Bulharska, Rumunska. Čedok vtedy odporúčal: v prípade hnačiek jedzte ich mliečne produkty, jogurty. Povedal som si: musím si pripraviť nejaké probiotické baktérie. Otestoval som niekoľko druhov baktérií mliečneho kvasenia, ktoré by vydržali tri mesiace živé a boli by tak účinné počas celej mojej cesty. Pri testoch Lactobacillus acidophilus vydržal niekoľko týždňov, bifidobaktérie len niekoľko dní. Našiel som ale asi päť vhodných druhov a zistil som, že Enterococcus faecium vydrží naozaj veľmi dlho. Štrnásť dní pred odchodom do Brazílie som začal jesť tieto baktérie, veľké dávky, asi jeden gram denne. V Riu som bol štrnásť dní, potom som išiel do Sao Paula a mal som ohromné šťastie, pretože som nevedel, ako sa dostať opäť do vnútrozemia Amazónie. A zrazu som stretol kamaráta z mojej prvej cesty, z mladých rokov. Bol lekárom a vtedy aj prorektorom na univerzite v Sao Paule. Dal mi letenku do Porto Velho, hlavného mesta Rhondonie. Pred 20 rokmi ten štát ešte ani neexistoval. Jeho 27-ročný syn tam bol lekárom v nemocnici so špecializáciou na maláriu. Ten mi tam veľmi pomohol a odporučil plavbu Amazonkou opačnou stranou, než ako som šiel po prvýkrát, zvrchu po Rio Madeira do Manausu. Tak som to aj urobil. Keďže iná možnosť nebola, išiel som na takú malú špinavú loď. Kapitán sa na mňa pozrel a povedal, že má kabínu za dvesto dolárov. To bolo veľa peňazí, určite to toľko normálne nestálo. Ale videl, že chcem cestovať, tak ma pumpol. Strčil ma do takého kamrlíka, čo bolo ako izolačka pre trpaslíka. V tej istej vode oplachovali dvadsať tanierov a príborov, cestujúcich bolo asi tristo a stále pristupovali. Tam už takmer nebolo miesta, sieť vedľa siete, telo na tele. A tam som si otestoval protektívnu účinnosť lyofilizovaných baktérií mliečneho kvasenia, ktoré som pravidelne konzumoval. Tam tiež vznikla myšlienka, ponúknuť účinky takejto premedikácie aj našim obyvateľom.
