Zlatoústy obchodný cestujúci
Moju dlhodobú vedeckú stáž na Univerzite v Seville spestril môj vedúci profesor, keď mi jedného dňa priniesol pekne zdobenú pozvánku. Vysvetlil mi, že ide o propagačnú akciu, pri ktorej by som mohol prísť zadarmo k nejakému suveníru. Stačí len nehovoriť, aby nepoznali, že tomu celému nerozumiem. Pozvánka sľubovala, že účastníci sa dozvedia všetko potrebné k unikátnej 26-dielnej encyklopédii o španielskych univerzitách. Na univerzitnú pôdu sa tá ponuka hodila a ako rozptýlenie pri rutinnej laboratórnej práci sa to hodilo tiež. Podotýkam, že neviem po španielsky, takže som bol pripravený zohrať úlohu pozorovateľa. A čoskoro som oči otváral!
K učebni označenej na pozvánke sme sa schádzali v naozaj „vybranej“ zostave. Všetci profesori, docenti a vedúci laboratórií namiesto seba poslali laborantky a upratovačky. Do miestnosti som vchádzal ako jediný mužský hosť. Uvádzal nás dnu taký klasický poskok v ošúchanom obleku. Zato tam nás už čakal elegantný pán so širokým úsmevom.
Len čo sme sa usadili, privítal nás srdečne a ukázal na štós hrubých kníh v jednotnej väzbe naukladaný na veľkom stole, katedre. To mala byť tá univerzálna univerzitná encyklopédia. Ale dlho sa ňou nezdržiaval. Bolo nad slnko jasné, že nikto z účastníkov nemieni zapratať svoju domácu knižnicu niečím takým. To som pochytil hneď, aj keď neviem po španielsky. A porozumel som aj jeho nečakanej otázke, či niekto z prítomných už počul o anglickom porceláne. Na odpoveď nečakal a hneď nám vysvetlil, že je to na španielske pomery pridrahá záležitosť. No ale čo takto – španielsky porcelán? Že sme o ňom ešte nič nepočuli? Ani sme nemohli, lebo je to novinka…
To nebol príhovor, to nebola reč, to bola riava slov, z ktorých som vyrozumel, že nás všetkých postretlo šťastie, pretože patríme k prvým, čo si môžu kúpiť násobne lacnejšie oproti anglickej konkurencii nie jednu, nie dve šálky, ale celý pravý porcelánový servis zložený z 32 kusov, ktoré pokryjú hravo celú potrebu domácnosti na všedný deň i sviatky a rodinné návštevy.
Po tejto „ohromujúcej“ správe prišlo ešte ohromujúcejšie gesto – po celý čas stálo vedľa toho zlatoústeho pána asi tak do výšky jeho pŕs čosi zakryté pestrou pokrývkou. Teraz po nej siahol a jediným trhnutím odkryl zdobenú vitrínu a v nej tých 32 porcelánových kúskov. To bol jeho posledný tromf – tá vitrína je vraj darček zadarmo k celej tej sade!
Najskôr som neveril vlastným ušiam, potom ani očiam. Tie laborantky a upratovačky boli ako uhranuté. Hromadne podpisovali záväzné objednávky. Bol som jediný, čo odolal. Nevedel som totiž tú objednávku správne po španielsky vyplniť…
Gustáv Murín
