Každý z nás asi pozná príbeh legendárnej krvavej Alžbety Bátoryovej. A asi aj nepodarený Jakubiskov film, kde zo svetovej témy urobil provinčný pokus o jej rehabilitáciu. Na pochybnosti je najlepšie prísť na miesto činu. Tak som sa tam vybral a z údivu takmer nevyšiel.
Sám na hrade
Je naozaj pôsobivé, ak sa k historickej pamiatke priblížite privátne, teda doslova sami. Prvý krát sa mi to podarilo v mestskej pevnosti Alcázar v španielskej Seville a bolo to ako v rozprávke. V Čachticiach to bolo skôr vytriezvenie z rozprávky. Mal som šťastie, že v ten neskorý jesenný deň od rána pršalo, ale keď som omylom vyšiel autom až k vstupnej bráne hradu, ukázalo sa slnko. Tak som osamote vstúpil.
Dolný hrad je vlastne múrom chránená cesta k strednému.
Stredný hrad tvoria prízemné hospodárske budovy a nádvorie, kde by sa ledva otočili dva koče so záprahmi.
Prekvapením je, že do horného hradu sa musí vykráčať strmou cestičkou pešo cez dvojitú bránu, až sa ocitnete na malej terase s výhľadom. Tú rámujú dve neveľké veže a medzi nimi drevená pavlač, tak na rozpaženie rúk. Tam mal byť dvojkrídlový palác, ale to snáď pre trpaslíkov. Veže boli obytné, ale ich veľkosť je asi ako je dodnes dochovaná Michalská veža v bratislavskom Starom Meste. To znamená, že na poschodie sa zmestí maximálne jedna izba a medzi poschodiami je drevené schodisko. Veľmi neútulné bývanie.
No a tie hrozivé „katakomby“, kde mala Bátočika mučiť svoje obete? Nedajte sa vysmiať, tri či štyri neveľké diery pod tou pavlačou a jedna veľká pod ľavou, okrúhlou vežou. A to je všetko.
Nie že by to práve mne bolo málo, ale ako toto mohlo poslúžiť šľachtičnej navyknutej iste na pôsobivejšie obydlia? Pokúsme sa teda o laickú historickú rekonštrukciu.
Ďaleko a málo
Už príchod na hrad musel byť v tom 17. storočí útrpný, lebo sú to kilometre lesnou cestou, ktorá mohla byť maximálne tak štetovaná skalami aj to iste nie v podobe tatranských chodníkov, ale sporadicky. V koči to bola dlhá a náročná masáž na úrovni kosti-trasu.
Keď už panstvo dorazilo, tak museli vystúpiť na malom nádvorí stredného hradu a vykráčať do horného pešo?! No a na miestne ubytovanie sa nijako nemohli tešiť.
Navyše mučiť fakticky skoro nebolo kde, keď uvážime, že pivnice sa v prvom rade využívali na skladovanie ľahko skaziteľných potravín.
Stručne povedané, bývanie na hrade spojené so sadistickými chúťkami nebol ten najlepší nápad. Letný výlet za vyhliadkou z hradného skalného ostrohu, to áno. Ale na bývanie s pohodlím, na ktoré už vtedy bola šľachta zvyknutá, tento obranný hrad naozaj stavaný nebol. A mučiť tu naozaj nie je poriadne kde.
A chodba z hradu až do Čachtíc? Nedajte sa vysmiať. Každý hrad u nás je spájaný s niečím takým, ale len pod tým bratislavským je fragment takej chodby (viditeľný asi v polovici tunela, po poslednej rekonštrukcii je chodba zakrytá dvojitými železnými vrátami). Kopať z Čachtického hradu takú chodbu cez hradné bralo malo zmysel len ako krátka úniková cesta, ale nie dlhočizný tunel kamsi, kde sa dalo dôjsť kočom.
Kde teda mučila?
Celkom bežne sa atraktivita hradov nielen u nás zvýrazňuje nejakou pôsobivou legendou. Tak sa dozviete, že údajné bosorky zhadzovali z Oravského hradu do Váhu. Ibaže to by tie úbohé ženy museli vedieť lietať, či aspoň plachtiť.
V prípade Čachtického hradu máme navyše historický záznam, že toho osudného večera 29. 12. 1610 bola Bátoryčka prichytená pri mučení dievčat v čachtickom kaštieli. To bolo aj logicky vhodnejšie miesto, ako tráviť zimu v malých izbách kamenného horného hradu.
Už logickejšie je miestom jej domáceho väzenia podzemie jednej z veží horného hradu. Takže, ak tam nahliadnete (do pravej je vstup zakázaný a ľavá má prepadnuté stropy, držia ju len obvodové múry) a čosi začujete, zrejme to nebude úpenie úbohých slovenských dievčat, ale ducha ich mučiteľky…
