Záludnosti bruselskej pohostinnosti (Belgický príbeh)

Euro-komisia

Do rúk dobre zohranej bandy kšeftárov sa môžete dostať aj v takom zdanlivo počestnom meste, ako je Brusel. Najmä, ak máte niečo spoločné s euro-byrokraciou, ktorá tu sídli. Až keď som tam prišiel, zistil som, že napríklad miestni taxikári sú alergickí na každého, kto sa chce dať nimi zviesť, a hlási sa k Európskej komisii. Má to niečo spoločné s bizarným preplácaním ich jázd. Keď som bol v roku 2002 menovaný expertom Európskej komisie pre literárne projekty v programe Culture 2000, hneď ma skúsenejší varovali o týchto bizarnostiach. Hoci sme mali sľúbený kráľovský plat na každý deň, podľa akýchsi euro-pravidiel si každý expert hradil všetky náklady na cestu a pobyt sám a až dodatočne mu boli preplatené. „Dodatočno“ vraj vtedy trvalo pol roka, aj rok. No a naša rodinka s dvomi malými dcérami nevyzerala práve najlepšie pripravená robiť Euro-komisi bankovú pobočku. A tak po prvotnej hrdosti, že som tým euro-expertom, prišla otázka, ako to expertovanie bez ujmy prežiť. Netušil som, že tu číhajú ešte iné nástrahy.

 

Sprcha na úvod

   Práve pre tie záhady euro-byrokracie nám už dopredu poslala sekretárka euro-komisára pre kultúru Kosmopoulusa kontakt na štyri nimi odporúčané hotely. Boli cenovo odstupňované a úmerne tomu sa aj rezervácie do tých najlacnejších rýchlo míňali. Ja som to stihol, Ivan Jančár, nominovaný do výtvarnej komisie, už nie. A tak sme síce spolu leteli, aj taxík sme si zobrali spolu, ale jeho doviezol do drahšieho hotela a mňa do toho najlacnejšieho. Bola nedeľa večer, už tma a husto pršalo. Tak som bol naozaj rád, že som od toho taxíku prebehol aj s batožinou relatívne znesiteľne zmáčaný. Vošiel som a pristúpil k maličkému recepčnému pultu, za ktorým stál nejaký Arab a netváril sa ani omylom pohostinne. Tak som sa ho opýtal, či dostali moju rezerváciu. Odpoveď bola šokujúca: „Samozrejme, mám ju tu, ale neubytujem vás.“

Vyvalil som na neho oči: „A to prečo?“

Arabský recepčný odvrkol: „Lebo pre vás nemám miesto.“

Ostal som ako obarený, čo teraz?

Aj na to mal pripravenú odpoveď: „Pozrite sa, tu hore vyššie po ulici je iný hotel. Väčší a volá sa Plasky. Tam vás možno ubytujú. Viete, začína zasadnutie všelijakých euro-komisí, tak je plno.“

Tak som sa odovzdane vybral v daždi hore tou uličkou a naozaj našiel hotel, kde ma bez problémov ubytovali v peknej izbe. Spokojne som ráno vyrazil na zasadnutie komisie. Po obvyklých formalitách, sme sa dali do práce, a už som na patáliu s rezervovaným hotelom aj zabudol. Ale nie tá sekretárka Tumpsonová. Prirútila sa pred obedom na komisiu a rovno ku mne. A hneď mi syčí do ucha, prečo nie som ubytovaný v určenom hoteli Derby. Najskôr ma prekvapilo, že vie, kto som, a už vôbec mi nešlo do hlavy, ako vie, že v Derby nebývam. Tak som jej šeptom vysvetlil problém, ale ona trvala na tom, že tam ubytovaný byť musím?!

Po úmornom zasadaní komisie som sa teda večer, opäť už za tmy, dostal do určeného hotela Derby s otázkou, či ma tam naozaj ubytujú? Už tam bol nový recepčný a ten mi oznámil, že rezerváciu som mal len na jednu noc, tá už je za nami, takže sa nemám ani snažiť. Pokrčil som ramenami a vcelku spokojne odišiel do náhradného hotela. Naivne som si myslel, že tým je patália s hotelom vyriešená.

Na druhý deň si ma odchytila sekretárka Tumpsonová opäť a teraz už furiózne trvala na tom, že sa mám presťahovať do hotela Derby. K tomu mi strčila do ruky potvrdenie, že tam mám rezerváciu na celý pobyt. Pokrčil som ramenami a sľúbil, že ak tak veľmi túži, aby som sa sťahoval, skúsim to.

Večer ma na recepcii hotela Derby čakal už v poradí tretí recepčný a ten bol pre zmenu priam medový. Dokonca sa zaujímal odkiaľ som a skúšal aj nejaké slovensko-české slovíčko na privítanie. Znelo to nejako ako „ahoj-nazdar“. Čím viac bol ale on nadšenejší, tým mne viac dochádzalo, že ma načaká neveselé sťahovanie. A tušil som dobre. V hoteli Plasky o odhlásení nechceli ani počuť. Dokonca pribehol samotný majiteľ hotela s výčitkou, že som sa mal odhlásiť doobeda a teraz už je neskoro. Bolo to naozaj nepríjemné a aj proti mojej vôli som sa teda nasilu presťahoval z príjemnej izby a obsluhy v hoteli Plasky do podkrovného kamrlíku v hoteli Derby. Tam ma už vítal recepčný a ako útechu za nepohodlie sľuboval „raňajky až do postele“. Po niečom takom som nikdy netúžil, a tak to aj dopadlo. Ráno mi niekto klopal na dvere, a keď som rozospatý konečne otvoril, na zemi bola tácka s biednymi raňajkami. Neskôr som pochopil, že to bola z núdze cnosť. Ten hotelík bol totiž taký malý, že tam jednoducho nemali miesto na jedáleň.

Týždeň nášho zasadnutia v komisii ubehol a v posledný deň nastala chvíľa zúčtovania. Poľský člen komisie a my dvaja zo Slovenska sme si trúfli opýtať sa euro-komisára pre kultúru Kosmopoulusa, ako je to teda vlastne s preplácaním nákladov na náš pobyt. Poliak povedal, že jednoducho nemá pri sebe toľko, aby si zaplatil hotel. Ale pán Kosmopoulus sa krútil, ako had, a jeho sekretárka Tumpsonová mu vzorne asistovala – veď predpisy sú predpisy, požičajte si od kolegov. Odišli sme teda s dlhým nosom. V hoteli ma privítal medový recepčný s už pripraveným účtom. Povedal som mu, že si idem vybrať hotovosť z bankomatu a on mi ešte aj dvere otvoril. Keď som sa vrátil s peniazmi, nastala drastická zmena. Recepčný predo mnou zúrivo trhal účet. Namiesto medu prišiel blen. Bol od zlosti, ako odtrhnutý z reťaze. Recepčný ma označil za „personu non grata“, teda nežiaducu osobu, ktorá sa v tomto hotelíku už nikdy nemá ukazovať?! Nechápal som to, tak teda na mňa vyštekal, že práve dostal telefonát z Euro-komisie, že to zaplatia oni. Zasa som nechápal, lebo veď, aký je tu už len rozdiel – zaplatené dostane tak, či tak. Ale veľmi rád som z hotelu Derby vypadol.

 

Rozuzlenie

   Až doma mi došlo, čo sa vlastne stalo. Ten prvý večer slúžil recepčný, ktorý bol dohodnutý s konkurenciou v hoteli Plasky. A posielal hostí tam pod zámienkou, že ich nemá kde ubytovať.

Ale tým to nekončí. Nepochopiteľný záujem sekretárky Tumpsonovej, aby som sa tam vrátil, a zúrivosť recepčného v posledný deň, chce iné vysvetlenie. V Bruseli sú predsa stovky hotelov  a za to, že pani Tumpsonová dala do ponuky desiatkam členov komisie, práve štyri vybrané hotely, zjavne nebola bez odmeny. A tú jej nemohli vyplatiť, keď bolo moje ubytovanie vyplatené oficiálne z Euro-komisie. Ak by som zaplatil v hotovosti, dalo sa s tým účtom robiť ešte triky. Takto bola zúrivá aj ona.

To všetko má pointu. Zato, že mi z Euro-komisie preplatili ten hotel, upreli mi vyplatenie paušálu na ubytovanie, ktorý bol násobne vyšší. Takže som bol v mínuse. Poučenie znie – s euro-byrokratom si nezačínajte, vždy doplatíte…

Gustáv Murín

Podobné články

Titulka

S literatúrou po strednom Slovensku

V prvom polroku 2022 som už absolvoval dva samostatné výjazdy (V. Krtíš, N. Zámky) a dve šnúry besied a podpisoviek: Vráble, Topoľčany, Piešťany, Stará Turá,

Maďarský trdelník

Trdelník do sveta

Ak by sme chceli byť na legendárnu skalickú pochutinu hrdí, tak len opatrne. Hoci je registrovaná pod európskou ochrannou známkou pôvodu, nie je v tom