Sú miesta na svete, u ktorých samotný zvuk ich mena znie sľubne – Casablanca, Santa Fe alebo Zanzibar. Ale sú od ruky. A keď sa tam konečne dostanete, zistíte, že ste sa ocitli na mieste, kde sa hodinky nikam neponáhľajú. Tu zastal čas.
Tá brána škrípe
Neexistuje cestovka, čo by nevychválila každú destináciu do nebies. Preto si najskôr povedzme, čo sa v ich katalógoch o Zanzibare nedozviete. Určite niektorá použije atraktívne zábery na zanzibarské staré drevené brány s kovaním (podobné nájdete v Tunise), ale už nedodajú, že sa málokedy a len s veľkým škrípaním otvárajú. Varovný príklad sa nám naskytol hneď pri lete na tento Ostrov korenia. Mladý manželský pár, Ramsan z Ugandy a Nasrin z Tanzánie, žije v Kanade. Po návšteve jeho rodiny leteli z Entebe v Ugande cez Nairoby do Daar-es-Salamu, aby sa dostali na Zanzibar, ale zmeškali priamy let z Nairoby. Tak ich posadili do lietadla smer Daar-es-Salam cez Zanzibar, ich finálnej destinácie! Tešiť sa z toho ale nemohli, lebo im tu jednoducho nedovolili vystúpiť, ale po krátkom medzipristátí museli letieť naozaj do Daar-es-Salamu, aby sa až odtiaľ konečne letecky vrátili, kde už boli, do Zanzibaru. Poriadok je poriadok. A že takýto poriadok spôsobuje poriadny neporiadok, sa čoskoro presvedčíte na tomto Bohom požehnanom ostrove.
Precestoval som kus sveta, ale v živote som nezažil tak pomalých čašníkov. Má to logiku, Masajov na obvyklú úslužnosť obsluhy nenahovoríte a vrtkí Číňania sa až sem nedoplavili. V rezorte, kde sme boli ubytovaní, to bola dobre zohraná korytnačia obsluha. Jeden takmer nehovoril, druhý takmer nepočul a všetci slabo chápu. Ak je väčšia spoločnosť pri stole a každý si chce zaplatiť to svoje, je to problém. Oni prosto nedokážu rozpočítať jednotlivé položky takejto kolektívnej večere. Ale zasa šikovní sú dosť, aby ste si museli dávať pozor na uzávery balených vôd v reštauráciách. Pri troche nepozornosti sa vám môže stať, že by ste pili vodu z vodovodu a to by vašu dovolenku mohlo naozaj pokaziť. Raňajky vo forme švédskych stolov sú až pribohaté. Možno aj preto, že si ich na terase s krásnym výhľadom na oceán nevychutnáte sami. Len čo sa totiž zdvihnete od stola, napríklad pre ďalší džús, vaše jedlo „vyluxujú“ vrany-zlodejky. A pozor na nebezpečne mastné omelety.
Cesty sú tu rozbité a policajti (označení povedomým nápisom Politsi) úplatní až strach. V Keni a Tanzánii sú cudzinci chránení, tu sa na nich priživujú dopraváci, ktorým šofér vášho mikrobusu, či sprievodca vždy musí niečo podstrčiť, aby ste sa pohli ďalej.
A perlou navrch sú výpadky prúdu. Nezabúdajme, že Zanzibar sa začiatkom roku 1964 zbavil sultána, aby sa stal ľudovou republikou po vzore tých komunistických. A sami dobre vieme, že z takýchto experimentov sa krajina spamätáva dlho…
Bledomodrý svet
Keď si toto všetko spočítame, jeden by sa mohol opýtať, či tá dlhá cesta až sem stojí za to. No, samozrejme, že áno! Odmenou je Indický oceán v inde nevídanej podobe. Blízkosť východného pobrežia Afriky totiž spôsobuje, že príliv a odliv tu dosahuje rekordné rozdiely. Znamená to, že ráno je vo vašom rezorte od terasy reštaurácie na pylónoch k vode niekoľko stoviek metrov, ale už o pár hodín vlny obmývajú tie pylóny pod vami. Logicky sa tým mení aj farba vody v takých odtieňoch modrej, že až oči prechádzajú. A opäť logicky vám z toho vychádza, že sa v tej kráse takmer nedá kúpať. Ráno by totiž z vášho lehátka bolo k vode priďaleko a poobede už by ste museli utekať na vyvýšenú súš. Takže podvečer je to skôr na omočenie nôh. Ale prechádzka s vlnami pri nohách je tu naozaj očarujúca.
Príboj na Zanzibare II
Najlepšie turistické rezorty nájdete na severe hlavného ostrova, hlavne pri plážach Ras Nungwi a Kendwa. Na východnej strane tohto cípu nájdete korálové útesy, ale pri objednávaní výletu na šnorchľovanie nezabúdajte, čo sme si už povedali. K loďke sa budete ráno brodiť až po pás vo vode. Omnoho zaujímavejšie je sa dopraviť na východnú časť po súši a po odlive v malých lagúnach pozorovať pestrý vodný svet bez toho, aby ste sa ponárali. Prosto sa k tej kráse zohnete (niečo podobné nájdete aj na červenej pláži Komodských ostrovov, ale tie sú naozaj ďaleko).
Zaskočiť vás môžu aj riasy, ktoré také výkyvy prílivu a odlivu logicky zanechávajú na pláži. Ak ste sa už uspokojili s plávaním v hotelovom bazéne, toto vám nemôže vadiť. Naopak vás môže zaujať, že tu miestni žijú z umelo vysadených rias, ktoré zberajú. Pozoruhodné tu je aj to, že turizmus neprevalcoval miestny rybolov. Je pôvodný, tak ako po stáročia predtým. Pozorujte miestnych rybárov, ale buďte opatrí pri príliš nápadnom fotení. Naozaj to nemajú radi a hodia po vás čokoľvek, čo sa im dostane pod ruku. Sympatické, ale nebezpečné.
Vďaka nemožnosti kúpania tu nie sú pláže zamorené lehátkami, ale aj tak na nich našinec nikdy nie je sám a zvlášť nie biele ženy. Minimálne sa okolo vás tmolia deti, alebo vám ktosi chce čosi predať. Obvyklé sú aj dvojice turistka-blondína a mladý černoch. Ťažko to nazvať sex-turizmom, veď posúďte sami. Svoj príbeh mi vyrozprávala Nemka Uta. Má 49 rokov, pred dvomi rokmi sa tu na dovolenke zoznámila s Masajom, ktorý má o 20 rokov menej a malý obchodík. Od tej doby za ním pravidelne chodí, pretože on nedostane víza. A nevadí jej ani to, že kvôli tomuto vzťahu na diaľku prišla o prácu…
Tu kráčali dejiny
Historickou časťou hlavného mesta ostrova je Stone Town. Je na dosah od medzinárodného letiska tohto podivuhodného štátneho útvaru. Majú vlastného prezidenta a snemovňu z polstovkou poslancov. Od roku 1964 sú pritom súčasťou Tanganiky, ktorá sa kvôli tomuto zlúčeniu volá odvtedy Tanzánia. Ale, keď prilietate z tanzánskej Arushy, neznamená to, že na letisku vás nepostihne pasová a colná kontrola a prekvapiť môže aj žiadosťou o potvrdenie o očkovaní. Našťastie, veľmi sa im pracovať nechce, takže aj celá výprava prejde nerušene do krajiny.
Stone Town je poznačený históriou, ktorá tu nikoho z miestnych veľmi nedojíma. Poznáte to veľmi rýchlo na biednom stave budov. Veď odtiaľto počas revolúcie vyhnali väčšinu bielych osadníkov a do ich víl nasáčkovali rodiny domorodcov po vzore boľševického Ruska. S rovnakým výsledkom. Zo starej pevnosti ostali len vysoké hradby a spustnuté nádvorie plné stánkov. Najdramatickejší historický okamih tu trval naozaj len okamih. Anglo-zanzibarská vojna z augusta 1896 je rekordom medzi vojnami. Trvala len 38 minút (tak dlho britské lode ostreľovali mesto) a je považovaná za najkratšiu v dejinách ľudstva. Na tejto pevnosti sú preto najzaujímavejšie rôzne stánky s masajskými atrakciami, ktoré by ste našli takmer všade v strednej Afrike. Ale tieto stánky sú aspoň zaujímavejšie, než miestny trh, ktorý sa delí na rybí, mäsový a zeleninový. Spája ich smrad a stav hygieny, ktorý vylučuje, že by tu našinec niečo aj kúpil.
Sveta trochu znalejší návštevník by čakal, že sa miestni pochvália svojim najslávnejším rodákom Farrokhom Bulsarom, ktorý sa tu narodil a slávnym sa stal ako spevák skupiny Queens pod menom Freddie Mercury. Ale zjavne tu po ňom nič neostalo – veď tu žil len do svojich deviatich rokov a po štúdiách v Indii už len dva roky, keď sa jeho rodina v roku 1965 vysťahovala do Veľkej Británie, kam dorazil ako 19-ročný. Samozrejme, každý skúsený sprievodca vás dovedie do reštaurácie Freddieho Mercuryho, o ktorej dotyčný nemal zrejme ani potuchy, ale zato je tu z terasy pekný výhľad na prístav. Mimochodom, ak by ste od pouličných predavačov kúpili CD s miestnou muzikou za akúkoľvek lacnú cenu, ešte stále sa netešte. Možno nebude hrať…
Čo poteší, je zmysel pre humor v tejto reštaurácii. Na stene nápis, ktorý ani nemá zmysel prekladať: „Lungs at work, no smoking, please.“ Na toalete nájdete tieto pokyny: „Dámy ostaňte sedieť počas celej ´performancie´“ a „Páni, pristúpte bližšie k mušli. Je to kratšia vzdialenosť, než si myslíte.“
Jedna z mála naozaj dobre zrekonštruovaných budov je starý anglický klub The Africa House. V úzkom átriu sa skrýva dobre tienený bazén a tieň poskytuje aj terasa smerujúca na prístav s bielymi závesmi povievajúcimi vo vánku. Ak ešte chvíľu počkáte pri tom výhľade so svojou „whisky and soda“ v ruke, možno príde aj Hercule Poirot, aby rozplietol ďalšiu s vražedných záhad doby, keď detektívi nepreskakovali horiace autá a nevypočúvali vrátnika s pištoľou v ruke – stačil im rozum.
Tú pravú atmosféru starých koloniálnych čias (veď ostrov bol veľkým prekladiskom otrokov) doplní večer návšteva nábrežia pri starom prístave. Atmosfére napomáha aj to, že tu záľahy stánkov majú pre nedostatok elektriny osvetlenie pri plynových alebo olejových lampách (plne osvetlené sú len mešity). Ponuka miestnych špecialít na ražni je pôsobivá a veľkú časť tvoria plody mora. Ak sa odhodláte okoštovať, opečú vám ten váš ražeň rovno pred očami. Vychutnať ho môžete aj pohľadom na miestnu mládež, ktorá tu skáče za veľkej pozornosti miestnych z kamenného nábrežia šipky do mora.
Výlety, či zálety?
Samozrejme, že vám ponúknu aj návštevu plantáží. Veď je to Ostrov korenia! A predstavia vám hrebíčky, čierne korenie, kardamon, vanilku, tíkové drevo, durian, papáyu, guave, mandarínky, muškátový orech, líči, klinčeky, zázvor, či škoricu. Má to len malý háčik, väčšinou sú z dovozu. Zanzibar bol predsa základňa arabských obchodníkov, ktorí tu bezpečne uskladňovali svoj tovar získaný na čiernom kontinente (to už viac vás zaujmú napríklad vietnamské plantáže).
Na koštovku kokosových orechov sa nechá nahovoriť len začiatočník. Ich obsah je tradične mdlý. Ešte tu skrátka neprišli na to, ako na Bali, že do nich treba naliať štamperlík slaného nálevu, aby to malo aj nejakú chuť. Zato majú papáyovicu! Nalejú skromne, ale je to naozaj exotika.
Takmer povinnosťou je návšteva mangrovníkovej rezervácie na juhu ostrova, kde sú len tu na svete k videniu opice zvané Guaréza červená zanzibarská. Ale ak ste ubytovaní na severe, nezabúdajte na mizerné cesty a ešte mizernejších dopravných policajtov. A aké sladké je zbaviť sa povinnosti!
Kým zmienených opíc sa nesmiete dotknúť, môže sa vás dotknúť miestna tmavá domorodka. Sú veselé a rady sa zoznamujú. Toto už je ale naozaj pre dobrodruhov.
Ďalší koniec sveta
Na Zanzibare nielen zastal čas, ale je to svojím spôsobom jeden z mnohých naozaj zastrčených kútov tejto planéty. Veď Langi Langi Beach Bungalows, kde sme boli ubytovaní v štýlových bungalovoch pod vysokými palmami a v spleti zelene (aj baobab sa nájde na dohľad), je uvádzané tromi slovami – tiché, útulné, neformálne. To je presné. Hoci treba dodať, že mladý majiteľ vie, kde je Československo (netrápili sme ho správou, že už zaniklo) a po českých turistoch má odloženú fľašu becherovky, z ktorej ochotne ponúkne.
Je tu sviežo, nie dusno a teplo ako na africkom kontinente. Nezriedka sa obloha zamračí a občas aj zaprší. Nič vás tu nenaháňa a ani vy sa nemáte kam hnať. Odporúčam na cestu sem nebrať si mobil a nestarať sa o internet. A v pokojnom rozjímaní s pohľadom na oceán vás možno napadnú nečakané myšlienky – napríklad, že cestovanie obnovuje spomienky, lebo nás ponúka porovnávať.
A za takou myšlienkou sa oplatí cestovať až do Zanzibaru…
Pôvodná reportáž G. Murína publikovaná v týždenníku Život č.5/2017