Nikdy som sa o nadprirodzené, resp. nevysvetliteľné javy nezaujímal, hoci ako vedec nepopieram, že môžu existovať. Ale naozaj som netušil, že raz budem svedkom liečenia na diaľku.
Ako mladý vedec som po prvý krát vycestoval do zahraničia na cytologický workshop vo waleskom meste Swansea. Keďže peňazí veľa nebolo, šiel som diaľkovým autobusom s prestupom v Prahe. Tam som mal dosť času, aby som navštívil svojho dlhoročného priateľa Honzu Hovorku, ktorý vtedy pracoval pre časopis o alternatívnej medicíne. V 90. rokoch to bola veľká móda a oni chceli zistiť, čo z týchto javov funguje a prečo. Keď som k nemu prišiel, bol v redakcii sám a hneď mi ponúkol „geniálny plán“. Vraj sa im ozval nejaký pán, ktorý dokáže liečiť na diaľku. A hneď mi uviedol zopár naozaj pozoruhodných príkladov. Aj tak by ho radi preverili a ja, ako vedec, by som tomu mohol pomôcť. Oni s ním dohodnú, že počas môjho pobytu vo Walese mi on „pošle energiu“ a ja to pri ceste naspäť v redakcii potvrdím, alebo vyvrátim. Na tento druh experimentu som nemal najmenšiu chuť a tak som to kamarátovi Honzovi tiež povedal. Ako sme sa dohadovali, zazvonil telefón.
„Hádej, kto volá?“ skúšal ma Honza.
Netušil som a tak dodal: „To je přece on. Cítí, že o něm mluvíme!“
A skutočne to bol ten neznámy liečiteľ. Volal „len tak“ a keďže Honza pre neho nemal dobrú správu o experimente na diaľku, tak si u neho aspoň „objednal energiu“.
Po skončení telefonátu sa Honza posadil oproti mne a po chvíli sa „začal kŕmiť“ energiou, čo mi hneď aj popisoval. Nijako ma to nenadchlo, tak som sa radšej rýchlo rozlúčil a odišiel. Až na ulici som si uvedomil, že ma obchádza akýsi čudný pocit, blízky príznakom úpalu. Ale rýchlo to prešlo a ja som pokračoval v ceste do Walesu.
Zázrak navyše…
Keď som dorazil do Swansea, zistil som, že som tu tiež vlastne vďaka „zázraku“. Informáciu o workshope z cytológie (čo bola moja špecializácia) som sa pôvodne dozvedel z letáčika, ktorý som si, medzi inými, zobral na medzinárodnej konferencii. Veľmi ma to lákalo, ale na zaplatenie vstupného poplatku nebolo ani pomyslenie. Naše laboratórium bolo chudobné. Ale spomenul som si na radu môjho vedeckého majstra, doktora Jiřího Velemínského: „Když ve vědě něco potřebuješ a nemáš, nestyď se žebrat…“ Myslel to, samozrejme, obrazne. Tak som organizátorke workshopu, doktorke Natalie Danford, napísal dosť odvážnu prosbu, že by som na ten kurz rád prišiel, lebo ma veľmi zaujíma využitie ich špeciálneho softvéru do mikrpskopov na záznam nájdených chromozomálnych anomálií, ktorého bola spoluautorom. Ale na vložné naozaj nemám. Na moje prekvapenie mi čoskoro prišla odpoveď, že ak sa za mňa zaručia traja vo svete renomovaní vedci, tak ma prijme aj bez poplatku. Napriek mojej mladosti, toto naozaj nebol problém. Dostal som odporúčania od profesorov z Čiech, Nemecka aj USA a mohol som sa vydať na cestu.
V prvý deň kurzu cytológie som najskôr chvíľu blúdil po areáli miestnej univerzity, až som našiel ten správny pavilón. Vošiel som a šipky ma navigovali na poschodie. Na vrchu schodiska stála mne neznáma dáma. Usmievala sa a povedala:
„Gustáv, to si ty?“
Udivene som prikývol a ona dodala: „Tak vitaj, ja som Natalie – židovka z Prešova!“
To bolo naozajstné prekvapenie. A ako mi neskôr vysvetlila, môj list jej prišiel práve v deň, keď sa zamýšľala nad tým, že by ten kurz mohla poskytnúť mladému vedcovi zo Slovenska, ako som ja.
Náhradný pokus vychádza…
Kurz som absolvoval s tým, že ten unikátny softvér predstavím aj na našej univerzite. Počas zastávky v Prahe som opäť navštívil Honzu. Už mal nový plán. Ak vraj nechcem sám preveriť schopnosti neznámeho liečiteľa, nech navrhnem niekoho v mojom okolí, ktorý takú pomoc potrebuje. Hneď mi napadli dve osoby – prvou bola teta v našej rodnej Oravskej Lesnej a druhým manžel mojej spolužiačky z vysokej školy. Príbeh tety trpiacej na rakovinu na Honzu nijako nezapôsobil. Ale ten druhý prípad ho naozaj zaujal. Moja spolužiačka Saša sa totiž vydala do Nórska za tam známeho televízneho režiséra Sveina. A hoci ten nefajčil, nepil a úzkostlivo zdravo žil, nečakane ho prepadla rakovina hrtana. Keď mi o tom písala, už nemohol pre bolesti v noci spať, nedokázal ani normálne prehĺtať a objavili sa prvé metastázy. Bol to beznádejný prípad, tak som ho s ľahkým srdcom zveril Honzovi na skúšku neznámeho liečiteľa.
Po návrate na našu univerzitu som bol plne zaujatý novou metodiku, s ktorou som sa oboznámil v Swansea, a na liečiteľskú skúšku som úplne zabudol. Až ma v noci prebudil telefonát z Nórska. V tej dobe to po klasických linkách nebolo vôbec jednoduché, ale podstatnejšia bola správa, ktorú mi bývalá spolužiačka Saša musela povedať. Ten liečiteľ im večer zavolal a povedal, aby Svein šiel do spálne, ľahol si v tme, len pri dvoch zažatých sviečkach na nočných stolíkoch po ľavej a pravej strane. Asi po desiatich minútach zavolal znovu, opísal, čo všetko na diaľku „urobil“ a sľúbil, že ďalší večer zavolá opäť. Svein po prvý krát po dlhej dobe zaspal a ráno sa zobudil plný optimizmu. Čo na to hovorím?
Rozospatý som odpovedal, že je naozaj zázrak, že sa niekto z Čiech s adresou „U pařezovského mlýnu“ dovolal až do Nórska a zaželal som tomu pokusu len úspech. A nebolo by ma to nijako zvlášť zaujalo, keby mi Saša pravidelne nebola referovala, ako sa zdravotný stav jej manžela rapídne zlepšil, až po nevysvetliteľné zmiznutie metastáz! Keď mi to oznamovala, počul som v telefóne akýsi zvláštny buchot. Opýtal som sa, čo to znamená a ona mi nadšene oznámila, že jej pôvodne smrteľne chorý muž vylepšuje niečo v ich byte kvôli chystanej oslave jeho päťdesiatky.
Tak, to iste uznáte, už začalo byť naozaj zaujímavé. Kade som chodil, tak som o tom „zázraku“ rozprával. A moji známi začínajúci filmári sa tým príbehom nadchli tak, že boli pripravení vycestovať spolu so mnou a o tom „zázraku“ natočiť dokument. S nadšením som to pri Sašinom najbližšom telefonáte oznámil, ale ona naopak žiadne nadšenie neprejavila a keď som naliehal, odbila to a prestala mi volať. Ja som naopak na telefonáty do Nórska peniaze naozaj nemal. Nešlo mi to do hlavy, tak som zavolal do Prahy Honzovi, že čo to má znamenať? Vôbec sa nečudoval, vraj zázračne uzdravení sú opatrní a neradi o tom hovoria na verejnosti. Ale sľúbil mi dohovoriť stretnutie s tým liečiteľom. Koniec-koncov aj televízny dokument o ňom mohol byť zaujímavý.
Finále zázračného vyliečenia
Keď som prišiel do Prahy na stretnutie so zázračným liečiteľom, už na prvý pohľad mi bolo jasné, že hovorím s niekým, kto sa zo svojej schopnosti načisto zbláznil. Už ma čakal – aj s manažérom! Pripustil, že dostal z Nórska nejaké peniaze, ale to vraj ešte nič nie je. Vďaka manažérovi-mládežníkovi vraj bude šíriť liečivú energiu všetkým pokladníčkam, pretože ju vloží do bankoviek, s ktorými denne pri pokladniciach narábajú. Vyvalil som oči – ten človek evidentne stratil súdnosť. Ale to tromfol jeho manažér, ktorý prehlásil, že už jedná s leteckou spoločnosťou British Airways?!! Vraj jeho mandant vloží energiu do ich lietadiel, ktoré tým pádom budú mať pri letoch menšiu spotrebu paliva!?? Navrch vraj dodajú energiu futbalistom Slávie Praha, čo tomu klubu v súťaži zjavne nepomohlo. Rovnako ako sme nikdy nepočuli o zázračných úspechoch niekoľkých motocyklových pretekárov, ktorých motor vraj vďaka pridanej éterickej energii získal „priveľkú silu“. Keď začali rozoberať, že to všetko sa nedá v jednej osobe stihnúť a tak vyvíjajú kvantový generátor s celosvetovou účinnosťou a prešli na ponorky a raketoplány (?!), pochopil som, že hovorím s čistými bláznami. Ten liečiteľ bol jednoduchý človek, pôvodne zamestnaný ako vodič sanitky. A naozaj mal akési schopnosti, takže aj pri osobnom stretnutí som pocítil ten efekt „úpalu“, ako keď som o ňom počul po prvý krát. Z tejto nečakanej schopnosti celkom stratil rozum a navrch sa ešte dostal do rúk nadšeného hochštaplera. Až po mnohých rokoch som sa na ostrove Bali dozvedel podstatnú podmienku tejto zázračnej schopnosti, ktorej by sme vraj boli schopní viacerí, keby sme sa na to sústredili. Takýto liečiteľ však nesmie pýtať peniaze a už vôbec nie na nejaké kšefty pre veľké komerčné spoločnosti.
A čo Svein? Žil ešte pol roka. Rakovina sa vrátila. A o tom liečiteľovi som už nikdy viac nepočul…
Gustáv Murín
