Určite aj vy poznáte ten pocit, keď napriek porekadlu „všade dobre, doma najlepšie“, je pre vás práve v danej chvíli všade lepšie než doma. Domáce škriepky a hádky nielen politické, ale aj medzi priateľmi a kolegami či v rodine dosahujú takú intenzitu, že sa stávate zajatcom jedinej neodbytnej myšlienky – ak je všade dobre, tak načo sedieť doma? V takomto rozpoložení vám nutne musí napadnúť, že len pohľad zoči-voči napríklad takému malajskému tigrovi vám môže navrátiť vieru, že doma to predsa len nie je ešte to najhoršie, čo vás v živote môže stretnúť. A tak som teda ušiel – do Malajzie.
Ako to už býva, očakávanie exotiky nebýva vždy naplnené do takej miery a takým spôsobom, ako si predstavujeme. Namiesto koloritu zaostalej krajiny som našiel civilizáciu vo viacerých oblastiach vyspelejšiu, bohatšiu a veľkorysejšiu, než akú som zanechal doma. Jediného malajského tigra som videl vypchatého v Národnom múzeu a nezanechal na mňa ktovieaký dojem. Na uliciach hlavného mesta Kuala Lumpur ho tiež nestretnete, a tak mojou nádejou na liečbu šokom ostával sľubovaný výlet do malajskej džungle. Ten sme absolvovali na záver medzinárodnej vedeckej konferencie v chránenej študijnej ploche Pasoh, v džungli s najvyššou hustotou stromov na svete. Bežný návštevník sem zavíta len výnimočne a – ako sme sa na mieste dozvedeli – malajský tiger už vôbec nie. Táto ukážková džungľa je totiž obklopená kilometrami polí a dedín.
Organizátori výletu nám však ukázali tridsaťmetrovú duralovú konštrukciu s tromi vežami spojenými mostíkmi, ktoré slúžia na štúdium všetkých poschodí džungľovej vegetácie. Mohli sme na ne vyliezť, ale predtým sme museli podpísať „Osobné prehlásenie o odškodnení“, nie pre prípad zožratia tigrom, ale kvôli pádu z niektorej študijnej veže. Podpísal som s ľahkým srdcom a prvý som sa hnal hore strmým kovovým rebríkom. To som, samozrejme, netušil, že na vrchu, v prieleze na samotnú plošinu veže, na mňa bude čakať malý, zelený, prudko jedovatý malajský had. Keď som ho uvidel, bolo jasné, že padnúť z tejto veže je veľmi ľahko možné.
A cúvnuť sa nedalo, lebo za mnou sa tlačili ďalší z tých, čo ľahkovážne podpísali reverz, že určite nespadnú a ak, tak na vlastné náklady.
Zaujímavé, že prvé, čo mi napadlo v tejto ťažkej chvíli rozhodovania, bolo – urobiť si snímku nebezpečného hada. Možno ako vhodnú pointu do následnej detektívky, ktorá by sa zaoberala príčinou postupného pádu celého zástupu cudzincov a odhaľujúci dôkaz by sa našiel až vo fotoaparáte jedného z nich. O snímku som sa naozaj pokúsil, ale had mal na pozadí zelene korún okolitých stromov skutočne dokonalé mimikry takže na fotke bol neviditeľný. Kamera s bleskom mi tak mala naivne poslúžiť aspoň ako štít a tak som nabral odvahu akosi sa okolo hada prešmyknúť na plošinu nad ním. Toto stretnutie bolo nakoniec bez následkov a na môj vzrušený opis toľkého dobrodružstva reagovali miestni znalci len pobaveným úsmevom.
Aby nás zbavili pocitu, že sme priďaleko od civilizácie, na obednú prestávku v džungli nám rozdali balíčky zaručene pravých Kentucky Fried Chicken.
Takto, vlastne nudne, prešiel môj pobyt v Malajzii až po posledný deň, keď som mal za úlohu už len príjemné plávanie v bazéne univerzitného kampusu, zbalenie kufrov a transport na letisko. A práve vtedy, medzi týmito dvomi bodmi môjho denného plánu, sa to stalo!
Dodnes nechápem, ako k tomu mohlo dôjsť. Cestou späť do hotela som musel prekročiť odvodňovací kanál. Treba priznať, že neporovnateľne väčší oproti tým našim, netropickým. Pri mojej dobrej nálade to vyzeralo na ľahký skok. Ale nepozornosť sa nevypláca. Pošmykol som sa a padol tak nešťastne, že následné jazvy môžem pokojne vydávať za stretnutie z naozajstným malajským tigrom. Výsledok je rovnaký. Jediným nepodareným skokom som sa tak z absolútnej pohody krásneho dňa stal nešikovným aktérom krvavej príhody s jazvou na dlhú dobu.
Ani veľmi milá starostlivosť malajskej letušky Elyany počas celého spiatočného letu ma nevyviedla z trápneho pocitu, že som sa zachoval ako úplný idiot. Môj profesor v našom Ústave doma sa ma pokúsil utešiť tým, že mi prezradil, ako on padol do kanálovej šachty pre zmenu v brazílskom Sao Paole. Slovinský kolega, spisovateľ a vydavateľský redaktor, ma zasa listom ubezpečil, že má na stole rukopis cestopisu autorky, ktorej sa v rozpätí piatich rokov podarilo dvakrát padnúť do tej istej kanálovej šachty kdesi v africkom Burkina Faso.
Ale korunu tomu nasadil 70-ročný správca univerzitnej budovy, kde pracujem.
„Nič si z toho nerob,“ prihovoril sa mi súcitne, „u nás v dedine sme mali tiež takého jedného…“
Ten taký jeden u nich v dedine si v prvej polovici minulého storočia vyslúžil prezývku „vedec“, lebo vychodil až päť tried vtedajšej základnej školy a bol teda široko-ďaleko najvzdelanejším. Tiež si ale vyslúžil povesť neskutočného nemehla, pretože sa mu podarilo pri naberaní vody padnúť dolu hlavou do obecnej studne. Úžasnou náhodou sa mu nič nestalo, ale jeho matka vraj do konca života pri spomienke na toľkú hanbu krútila neveriacky hlavou a hovorievala: „Vzdelaný človek a tak životu nepotrebný…“
Takže pozor, priatelia – malajský tiger môže byť nebezpečným spoločníkom, ale ani malajské tropické kanále netreba podceňovať!
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
