Pochybnosti o dostatočnej zásobe i pestrosti výrazov slovenčiny v porovnaní so susednými jazykmi (a najmä češtinou) sú notorickou témou úvah a polemík v našich literárnych periodikách. Dedičstvo po Kollárovi a Bernolákovi nie je také ľahké prekonať. Pritom nejde ani tak o to aký nástroj kto z okolitých jazykov používal, ale skôr koľkí a akí sa k nemu dostali. A tak môžeme s istotou tvrdiť, že v hypotetickom prípade, ak by slovenská literatúra disponovala porovnateľným množstvom autorov ako v Čechách (len v rokoch 1945-90 vydalo prinajmenšom dve knihy viac ako tri a pol tisíca českých spisovateľov!), ktorí by písali po dobu nepomerne dlhšej českej knižnej histórie, vytvorili by nemenej pozoruhodné diela; rovnako ako by to bolo v prípade porovnania kapacity ruských autorov a bieloruštiny.
Samozrejme, že by sme si mali byť vedomí jedinečnosti vlastného jazyka a chápať ho aj ako príspevok k dnes tak vítanej diverzite v spektre jazykov celého sveta. Mimochodom, diverzita asi nebude od slova diverzant a tak sa ani tá naša slovenčina tak celkom úplne nelíši od ostatných jazykov. Stáročia s nimi komunikovala a kde-čo sa na ňu aj pozoruhodne nalepilo. Už len pri trochu jemnejšom (hoci laickom) uchu a primeranej zvedavosti vás nutne musí zaujať napríklad fakt, že korbáč sa v Egypte povie „kurbaš“. Američania hovoria snu „dream“ (čítaj „drím“) a Východniari zase radi „drímu“, ale tiež si viacerí ochotne zoberú „do kešene“, čo sa blíži anglickému „cash“ („keš“ = hotovosť). Navyše hovoríme „hák“ a oni „hook“, my „pliaga“ a oni „plague“. V americkom meste New Jersey sa bežne (a významovo správne!) používa slovo „čačky“. No a čo by to bolo za Vychodňara, keby sa vo svete nedohovoril – popri anglickom „How much it cost?“ a španielskom „Quanto costa?“ sa nestratí ani so svojím „Keľo to koštuje?“. A slovom sviňa sme prepojení s angličtinou (swine), nemčinou (Schwein), holandčinou (zwin) a dánčinou (svin), nehovoriac o príbuzných slovanských jazykoch.
Aj s Kurdmi sme si blízki v slovách ako je dva/du, žena/žin, baran/baran a život/žijan. Z rumunčiny máme zase takmer kompletnú bačovskú terminológiu (napríklad slovo „bryndza“) vďaka takzvanému valašskému osídleniu. A to ani nehovoríme o ostatných slovanských jazykoch, veď niektorí naši jazykovedci vyhlasujú slovenčinu za „esperanto slovanských jazykov“. Iste ich poteší aj fakt, že sa s Talianmi zhodneme na výraze „daj mi“ (oni to ale píšu „dai mi“) a dokonca aj s japončinou nás spája veta „čo to mate“ znamenajúca u Japoncov „počkajte chvíľu“.
Vášniví milovníci slovenčiny a jej až zúriví obrancovia vyminuli stohy papiera, aby dokázali aká je osobitá a jedinečná. Ale veď aj eskimáčtina (resp. inuitčina) je jedinečná, toto dokazovať teda nie je žiadne hrdinstvo. Ale prečo sa nepokúsiť dokázať jedinečnosť najjedinečnejšiu, rekord medzi všetkými jazykmi – v nadávkach? Veď si to priznajme, patríme k nadávajúcim a preklínajúcim šampiónom sveta. Už pred rokmi mi k tomuto poznaniu pomohli dve publikácie. Jednou bol „Najkratší slovník slovenských slov“ vydaný porevolučným vydavateľstvom Archa. Pod pseudonymom „Prof. Anton Zelený a kolektív“ sa skrýva osamelý recesista Ivan Mizera, ktorý ale svojou vnímavosťou jazyka a konštruktívnym nápadom vydá za celý kolektív jazykovedcov. Rozhodol sa totiž spísať všetky naše pejoratíva, kliatby, obscénnosti, vulgárnosti, hrubé výrazy a nadávky. Nazbieral tak dokopy až 234 hesiel, hoci sa obmedzil naozaj len na tie základné a ich variácie. Druhou poučnou publikáciou, ku ktorej som sa dostal, bol „International Dicitonary of Obscenities – A Guide to Dirty Words and Indecent Expressions“ v kalifornskom vydavateľstve Scythian Books, kde porovnávali ten istý typ slov v španielčine, taliančine, francúzštine, nemčine a ruštine. Samozrejme s anglickými ekvivalentmi. A môžeme hrdo vyhlásiť, že všetky tieto svetové jazyky hravo strčíme do vrecka. Oproti našim 234-om heslám môže španielčina postaviť len 180, ruština 140, nemčina s taliančinou 130, chudobná angličtina 100 a celkom na chvoste týchto pikantných výrazov je francúzština s 90-timi heslami. Veru máme byť na čo aspoň chvíľu hrdí. Stačí však malé zamyslenie, aby sme vo svojej hrdosti zaváhali. Veď svetovú zásobu vulgarizmov obšťastňujú naozaj šťavnato aj naši susedia a spomedzi nich vynikajú fantáziou najmä Maďari. Zdalo by sa teda, že nám to prvenstvo nebude dopriate. Ale hľadal som a našiel čosi iné. Inšpiroval ma k tomu výrok Jana Wericha, ktorý v knižných rozhovoroch s Jiřím Janouškom medzi iným povedal: „Všechny ty národy, jejichž řeč aspoň trochu znám, mají mnoho nadávek spojených se sexem, s pohlavními orgány a jejich činností. Češi kupodivu méně. Naše nadávka se odehrává ponejvíce v konečníku. My nadávajíce vyměšujeme, namísto abychom mužněli… Čím to je? Podívejte se na Italy! Katolická země a jak se tam nadává, s jakou vervou, s jakými gesty. A jaké partie v tom účinkují! Slováci také nejsou tak prudérní jako my. Jejich folklór je prostoupen milováním, tělesnou láskou, smyslností.“
Od tohto postrehu bol už len krôčik k zvedavej otázke. Ak už aj pri takej neláskavej činnosti ako nadávanie myslíme na lásku, koľko máme vlastne výrazov na telesné naplnenie lásky – milovanie? Začal som si najskôr spisovať výrazy, na ktoré som si sám spomenul. Potom som v náhodných debatách pribral výrazy, na ktoré si spomenuli moji aktuálni spolubesedníci. Dokopy som takto nazbieral 45 výrazov a mne sa už to zdalo ako pozoruhodný úkaz jazykovej bohatosti. Ale nedalo mi to a tak som elektronickou poštou oslovil viac ako sto svojich priateľov a známych. Tušil som totiž, že som na slovko-dve mohol zabudnúť a veril, že mi oslovení pomôžu rozšíriť „slovník telesnej lásky“ (ako som to pracovne nazval). Na moje veľké prekvapenie sa moja „vážne mienená výzva“ začala lavínovite šíriť (len herec Peter Bzdúch sám prispel viac ako 20-timi výrazmi a pridali sa j Ivan Popovič, Tibor Frlajs, Stano Gurka a ďalší). Výsledok je, aspoň pre mňa, ohromujúci. Výrazov sa nazbieralo toľko, že som nutne dospel do štádia klasickej systematiky, kedy som sa pokúsil tieto výrazy roztriediť.
Ako prvá mi napadla kategória výrazov, ktoré môžeme použiť, či dokonca sú priam nevyhnutné pre oficiálnu komunikáciu. Sú zoradené abecedne a je ich, zatiaľ, štrnásť:
Oficiálne výrazy: cudzoložiť, deflorovať, konzumovať manželstvo (ofic. cirkevný termín), kopulovať, mať pomer, obcovať, oplodniť, prísť o panenstvo/ panictvo, plniť si manželské povinnosti, rozmnožovať sa, sexovať, súložiť, vykonávať coitus…
Do druhej kategórie som zaradil výrazy známe najmä z tzv. krásnej literatúry. Je ich trinásť:
Literárne výrazy: líhať s niekým, milovať sa s niekým, obťažkať, oddať sa, páriť sa, pelešiť sa, potešiť sa, smilniť, spustiť sa, zhrešiť, zahnúť-zahýbať, kohabitovať a poďme sa stotožniť (oba výrazy z prekladov kníh J.M. Simmela)…
Do tretej kategórie sa mi zdali vhodné výrazy, ktoré sa dajú použiť v médiách. Zatiaľ je ich len sedem:
Publicistické výrazy: byť prichytení in flagranti, mať pohlavný styk, penetrovať, spať s niekým/prespať sa, stratiť poctivosť, skórovať, uspokojiť telesné potreby…
Veľkú skupinu tvoria výrazy, ktoré používame bežne na verejnosti v hovorovej reči bez toho, aby sa niekto musel červenať, či dokonca pohoršovať. Pritom napríklad slovo „štrikovať“ (ako dokladuje A. Baláž vo svojej knihe „Hriešna Vydrica“, vyd. A.M. – PT, 2007) získalo svoj druhý význam vďaka profesionálkam na bratislavskej Vydrici, ktoré behom dňa štrikovaním predstierali svoje nevinné úmysly, aby potom mohli na okoloidúcich pokrikovať „Fešáčik, poď si zaštrikovať!“. Do tejto kategórie som zaradil 34 výrazov:
Hovorové výrazy: dať dolu, dať niekomu, dorobiť sa, dostať niekoho, drieť, klátiť, láskovať, mať ju/jeho, mydliť, obrábať, obskočiť/obskákať, pichať, podržať niekomu, prefiknúť, prekotiť, preťahovať, prevrátiť, pricviknúť, pripustiť, robiť deti, robiť smiešne pohyby, robiť si dobre, rozdať si to, rozkročiť sa, sviniť sa, štrikovať, šukať, tentovať, trtošiť, urobiť (jej/si) to, užívať si, váľať sa, vychrápať sa, vyprášiť…
Na moje prekvapenie i potešenie je ďaleko najmenej výrazov, ktoré môžeme jednoznačne považovať za vulgárne. Sú v podstate len tri:
Vulgárne výrazy (základ): jebať, mrdať a trtkať.
Pomerne veľkú skupinu výrazov tvoria tie slangové. Vyznačujú sa najmä tým, že ich komunikačný okruh je obmedzený. Nie každý im rozumie, vznikali teda zrejme v uzavretých mestských komunitách a nedostávajú sa do bežnej, hovorovej reči. Takýchto výrazov som našiel najviac, až 61:
Slangové výrazy: búchať/zbuchnúť, dať jej do fusáčku, dať jej do čiarky, dať jej do tela, dať veci na poriadok, drbať, drievkovať, drhnúť, fakovať, frcať/frcnúť, hoblovať, hojdať sa (na nej), ísť na vec, kefovať, migať, miliskovať, mliaskať, mrcašiť, mráskať, mrndoliť, mrskať, myknúť, mydliť, nabíjať, nakladať, napumpovať, naraziť, natriasať sa, omočiť si (vtáka), oprieť, položiť (na chrbát), pinkať, prcať, prežehliť, prevetrať, pucovať, seknúť, skórovať, strihnúť, šmyknúť, štiepať bambus, švihnúť, tentočkovať, vytešovať, urobiť si čiarku/radosť, usilovať sa, vrznúť si, vtákovať, vyblázniť/preblázniť, vybúchať/nabúchať, vyklepať, vymlasknúť, vyšpricovať, vyšvácať, vytrepať, zabudnúť sa, zajazdiť si, zalabužiť, zasúvať, zašantiť si/vyšantiť, zvalcovať/prevalcovať…
Zaujala ma tiež kategória výrazov, ktoré síce tiež vychádzajú z opisu a symbolickej zástupnosti, ale na prvý pohľad nie sú mestského pôvodu. Často vyjadrujú pôvodne bežnú pracovnú činnosť, ale aj bez konotácie celého vetného spojenia už pri ich samostatnom vyslovení (alebo vyslovení frázy), tušíme o čo ide. Takých výrazov som našiel 42:
Ľudové výrazy: brhliť sa, brúsiť brčko, ďubať, fikať, frknúť ho tam, futkať (Hriňová), ísť
na prietrtky, hlobiť, mancovať, načať, nastoknúť, omykať, opáčiť,
piglovať, podkúriť, pomojkať, poňúrať, pošpásovať, prasiť sa,
prekoprcnúť, pučiť sa, rajtovať, seknúť, skočiť na koníčka, spinkať,
stískať, šmajchlovať, šustať, šukať, šúchať/šuchoriť, vŕtať, vycválať,
vykmásať, vykutáčovať, vyláskať, vyobšívať, vyrajbať, vyvaľkať,
vyzvŕtať, zabujačiť, zaštupľovať, zvaliť/prevaliť/povaliť…
Perspektívne najbohatšou kategóriou sú lokálne, nárečové výrazy, ktorým zástupca iného regiónu nemôže rozumieť. Priznám sa, že niektoré ma nielen prekvapili, ale zanechali aj na pochybách, či sú naozaj vyjadrením hľadanej intímnej súčasti nášho párového súžitia. Takmer pri všetkých som sa musel spoľahnúť na hodnovernosť mojich priateľov a známych, niektoré sú dokladované (čo je pre náš folklór zrejme príznačné) ľudovou pesničkou. Veľmi pomohlo aj publikovanie mojej „Vážne mienenej výzvy“ v časopise Slovenské pohľady č.5/2005. Zatiaľ som týchto výrazov (aj vďaka napríklad Jaroslavovi Rezníkovi, či Stanislavovi Vallovi) zozbieral 24:
Nárečové výrazy: frckať a drckoniť (Záhorie), dzigac a džubac/podžubac (vých. Slov.),
futkať (Rožňava), gučiť (stred. Slov.), kurovať (Blava – Rača), ľubkať
(stred. Slov.), miaugať (Liptov), mindžovať (rómsky), načať (stred.
Slov.), omykať (stred. Slov.), ondziť/ondieť/ondiať (stred. Slov.), pirkac
(Zemplín), poľubic (vých. Slov.), rydať (stred. Slov.), ščigač (goralsky),
štupať (stred. Slov.), šturac (vých. Slov.), trtúliť a trtúšiť (stred. Slov.),
zadupač (goralsky) a zdzirac (vých. Slov.), dlapčiť (z mestečka Radoš
pri Iloku, Chorvátsko, dodal Vlatko Mudroh).
Z príkladov ich použitia v ľudovej piesni môžem citovať podľa Jána Krča-Jediného, s ktorým sme sa pôvodne stretli v študentskom divadielku Pegasník, pridal tento doklad ľudovej slovesnosti:
Načo sú nám také ženy, čo majú pri samej zemi…
Načo sú nám také ženy, čo k nim treba stavať lešení…
Šošovička šomre,
poď ty hrášok ku mne.
Budeme sa šuchoriti
na tom našom humne.
Šošovička hrášok,
už je dievča našo.
Budeme sa šuchoriti,
kým nebude chlapčok.
Z knihy Vladimíra Ferka „Láska na Slovensku“ vyberám:
Kebi zmo se nestiskali.
deže bi se, mila moja,
chlapci brali.
…
Počkaj kačka,
bude hračka
bude s tebou omykačka.
A ja si zasa pamätám detviansku:
Ej, jačmeň, jačmeň,
zelený jačmeň,
skade ťa dievča,
skade ťa načnem…
A veď ma už načni,
keď ma máš načať,
nebudem predsa
na mamku jačať…
A aj obecne známa pesnička z východného Slovenska je na túto tému:
A jaky ty parobek,
taka i ja dzivka,
poďme še poľubic do hušiho chlivka.
A keď šme še ľubeli,
tak huši gagali,
bodaj by te uši
všecki pochcipali.
A primerane prostorekú pesničku mi pripomenul v Klube spisovateľov Jaroslav Rezník:
Nebudem trtúšiť,
veď som sa zariekou,
mala malú dierku,
kožku som si zvliekou…
Zatiaľ poslednou, ale celkom určite veľmi perspektívnou, kategóriou sú opisné a obrazové spojenia, ktoré často s nemalou fantáziou aj zmyslom pre humor približujú to, čo inak vyjadríme aj jedným slovom. Zatiaľ som ich zozbieral 30:
Obrazové spojenia: čistiť komín, intímne konzultácie, hrať sa na otecka a mamičku/doktora/bociana, kocúr v trúbe, mať prndelok, nakŕmiť káčera, odtrhnúť vienok zelený/zelenú ratolesť, pozrieť sa (jej) do nohavičiek, premlásknuť (jej) buzolu, premodliť spolu dva otčenáše, prepláchnuť trubku, prijať telo Pána, priľahnúť košeľu, pustiť šaša do arény, robiť madrac, ručné práce, ukryť sa pred Turkami, útok na vagínu/vaginálna steč, vložiť do tepla, vymieňať si genetické informácie, vymiesť pavučinu, vyskúšať od čoho muchy dochnú, vytočiť numerko, vyšúchať rohom, vysmažiť/vymastiť pekáč, vyvaliť (sa) na pekáč, vyzametať podpalubie, zaháňať vlka do diery, zobrať do parády…
Musel som, samozrejme, niektoré výrazy aj vyradiť ako príliš privátne (len ojedinelo používané), nejasné, alebo v slovenčine nezažité – napr. bahniť, byť s ňou, čupnúť si, dať aspoň na pol hríbika, gniaviť, ísť na fraj, laškovať, leštiť štangľu, mágať, miagať, muchlovať, nakrývať, napajcovať, otvoriť sezónu, partizánčiť (nie s vlastnou ženou), prederaviť, priateľkovať, prirážať, pritúliť, pritvrdiť, privinúť, strhnúť, sundať, zamurovať a zgustnúť.
Celkom na záver tejto štúdie sa môžem priznať k neskromnej ambícii, ktorá bola na počiatku celého snaženia. Napadlo mi totiž, že ak Angličania, ako známi moreplavci, majú medzi národmi asi najviac výrazov na rôzne typy vetra, my by sme zasa mohli byť vo svete jedineční bohatosťou výrazov opisujúcich telesnú lásku. Veď aspoň tej bolo u nás vždy dostatok. Nemám samozrejme možnosť a ani odborné nástroje na zistenie, či je táto moja téza pravdivá. Ale do tejto chvíle sa mi podarilo zozbierať už neuveriteľných 227 (slovom dvesto dvadsať sedem) hesiel v slovenskom slovníku telesnej lásky! Nám najbližšia príbuzná – čeština – ich má oficiálne len 18 a jeden zo svetových jazykov – francúzština – stále slabých 34. A potom, že nie sme svetoví…
Pôvodná štúdia vyšla v knihe Gustáv Murín: Všetko je inak, Vyd. Matice slovenskej.
