V roku 1996 bol bieloruský Minsk asi polstoročie za aktuálnym dátumom. Mohla za to diktatúra samorastlého prezidenta Lukašenka. Naša spisovateľská PEN konferencia bola pod dohľadom tajnej služby, viacerým delegátom prehľadali izby. Naši bieloruskí kolegovia opisovali výčiny diktátorského režimu a my sme s ich pomocou skladali protestnú rezolúciu. A tu odrazu, v prestávke rokovania, výlet! Čím už sa tak asi môže pochváliť krajina ovládaná diktátorom? Boli sme zvedaví a keď sme dorazili autobusom na miesto, aj zaskočení.
Ešte autobus ani poriadne nezastavil a odrazu sa objavila dievčina na bielom koni, aby nás privítala. Bieloruská lady Godiva (tá však podľa historických záznamov cválala nahá zahalená len do vlastných dlhých vlasov) nás doviedla k veternému mlynu, pred ktorým parkovali unikátne auto-veterány. To už nás vítal veľkomajiteľ Eugen Badinas a uviedol na svoju farmu pri dedine Dudutki. Je to paradox, ale hlavne v diktátorských režimoch je možné aj to nemožné. Na farme boli zastúpené všetky remeslá a zamestnanci nám tvrdili, že sú šťastní. Aj vďaka diktátorovi Lukašenovi, lebo ich chráni pred excesmi kapitalizmu?! A to sme boli na pôde čistého kapitalistického experimentu. Previedli nás celou farmou a zobrali na piknik na brehu rieky, kde na drevených stoloch svietili košíky plné uvarených rakov! Už len to, že ich nachytali toľko v blízkej riečke, bolo nevídané. Bola tu hojnosť všetkého. A to aj úradne zakázanej – samohonky! Teda podomácky vyrábanej pálenky.
Nešlo mi to do hlavy. Ako niekto môže tajne vyprodukovať toľko samohonky, ktorá pri plnej prevádzke zo zakázanej destilačnej súpravy len odkvapkáva, kvapku po kvapke? Majiteľ tohto súkromného kráľovstva sa len zasmial. A mávol rukou, aby som ho nasledoval. V zadnom trakte farmy ma uviedol do veľkej haly, kde stáli vedľa seba jeden vedľa druhého desiatky destilačných súprav najrozličnejších amatérskych konštrukcií. A išli naplno!
S údivom som ukázal na tú zostavu – ako je to možné, veď to je zakázané! Majiteľ tohto súkromného kráľovstva prikývol a dodal, že sa takéto aparáty nemilosrdne konfiškujú. Preto si pozval policajných náčelníkov z celého okolia a vyzval ich, aby mu takto skonfiškované aparáty nosili na farmu. Založil totiž múzeum samohonky! A tak už s oficiálnym požehnaním páli dňom i nocou to, za čo iní dostávajú tvrdé tresty. Tak sme si tou samohonkou pripili. V diktátorských režimoch je možné aj to nemožné.
Gustáv Murín
Ukážka z rukopisu cestovných príbehov dokončeného vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
