Pri ceste pobaltskými štátmi (s odskokom do Helsínk) sme spolu so spisovateľským kolegom a priateľom Andrejom Blatnikom konštatovali, že kľúčovým slovom spoločenského života v post-sovietskych krajinách je – nostalgia. Tak sa volá luxusná kaviareň na hlavnom námestí starého mesta v Rige, v nostalgickom štýle za starými „dobre-zlými“ časmi nájdete viacero spoločenských zariadení vo Vilniuse, v Helsinkách je dokonca slávna piváreň „Zetor“, ktorej hlavnú dekoráciu tvoria vyradené traktory značky Zetor z čias združstevňovania. Tie sú aj podkladom pre „stoly“, okolo ktorých sa sedí na obrátených pôvodných družstevných kanvách na mlieko. Treba povedať, že všade v týchto mestách sa na nostalgiu za zvláštnou nehybnosťou (a teda relatívnym pokojom jednotlivca) tej záverečnej, dekadentnej časti socíku len hrajú (tak ako u nás v krčme zvanej „KGB“). Ale v Ľvove je to všetko naozaj!
Promócie bez magnificencie
Rozsiahla budova univerzity bola presne v rovnakom, jemne udržiavanom, devastovanom stave ako kedysi u nás. S kopou vyradeného nábytku na dlhých, pustých chodbách a so stavom záchodov, ktoré si pamätám u nás ešte zo študentských čias. Zhodou okolností paralelne s konferenciou prebiehali promócie, ktoré sme si v prestávke prednášok nedali ujsť. Pekná, priestranná aula bola nabitá promujúcimi študentkami (snáď len dvaja zúfalci si tu prišli pre diplom). Vysokoškolské štúdium akoby zjavne nebolo tým pravým lákadlom pre mladých mužov (to skôr práca v zahraničí, či čierny obchod?). Na tradičné univerzitné rituály si tu nepotrpia. Žiadne taláre, žiadne magnificencie. O čo menej obradnosti o to vzletnejšie slová. A tak sme sa z úst plamenného rečníka (starší profesor) dozvedeli, že odiplomovaní opúšťajú najlepšiu univerzitu na Ukrajine, zrovnateľnú s najlepšími v Európe a dokonca (nebál sa povedať) s tými najlepšími vo svete. Škoda len, že na konferenciu organizovanú takou skvelou Univerzitou si nemohli dovoliť prísť (či nechceli?) mnohí ukrajinskí kolegovia, najmä tí z Kyjeva. Ale tí, čo prišli (najmä tí z Kyjeva), to tiež nebola maličkosť. Tak som sa mal príležitosť zoznámiť s budúcou kozmonautkou-biologičkou Naďou Adamčuk, ktorá nepochybuje o tom, že sa k nejakým biologickým pokusom dostane na novej vesmírnej stanici, po tom čo tá s názvom Mir konečne padne. Očarujúce bolo aj trio – profesor a dve asistentky – ktoré predstavovalo klasický vzorec úspechu. On plný energie, šarmantný i dobre vyzerajúci, ony dve mladučké a dychtivé slúžiť verne vynálezcovi. Lebo tento úspešný profesor vynašiel čosi, čo zaručene zvýši úrodu (návod som dostal a uložil v laboratórnej knižnici, ale s určitosťou si z neho pamätám len to, že v postreku je aj extrakt zo žeň-šen-u a to ma odradilo od ďalšieho čítania). Organizátori (či skôr ženský zbor obetavých organizátoriek) sa skutočne maximálne obetovali, pretože konferenciu držali výlučne vo vlastných rukách (u nás si už na to zvykneme objednať agentúru, aby bolo komu vyčítať neschopnosť). Obedy v miestnej univerzitnej menze nás ubezpečili, že to nie je náhoda, že sme v reštauráciách nikdy nedostali kompletný príbor. Tu sa je iba vidličkou (je to na pol ceste k indickému zvyku jesť len rukami). „Bljuda“ sa nelíšili od klasickej ruskej mletej pomsty, až na to, že polievka sa pije priamo zo šálky a šalát sa je ešte pred polievkou. Z Univerzity sme tak videli všetko, čo sa dalo (aulu, prednáškové sály, menzu), len do Botanickej záhrady sme sa nedostali. V noci pred našou plánovanou návštevou bola vykradnutá a stovky vzácnych rastlín odvezené asi viacerými nákladnými autami. No čo, na Ukrajine kradnú kvety, u nás už rovno stromy (spriatelená rodina tak prišla o krásny dub rovno spred okien ich chaty).
Perlina Evropi
Tak je Ľvov nazývaný v brožúrke s príhovorom primátora mesta. Ale veď aj indickému Lucknowu hovoria „Paríž Ázie“ a to najmä tí, čo Paríž v živote nevideli. Ešte si stihneme všimnúť, že poloprázdne novinové stánky ponúkajú ruské verzie časopisov Playboy, Cosmopolitan, Burda, Marie Claire a Motor News, ako aj to, že tu majú kdesi kaderníctvo pre psov, ale to sme už až po uši v probléme ako z Ľvova! Naše železnice totiž z neznámych dôvodov späť miestenky nepredávajú (poľské áno) a na ľvovskej stanici vám ich predajú len tesne pred odchodom vlaku a to za horibilnú sumu. Pravda, máte ešte možnosť zaobstarať si miestenku od miestnych vekslákov. Áno, dobre počujete – na Ukrajine predávajú medzinárodné miestenky mafiáni a naše železnice im k tomu skvelo nahrávajú! Ešte šťastie, že nám ktosi poradil kúpiť si miestenku priamo v našom, slovenskom vozni pripojenom k vlakovej súprave z Moskvy. Prial by som vám ten pocit. Vstúpiť do nášho vagóna je ako vstúpiť na výsostné teritórium Slovenska s úľavou malej, mobilnej domoviny. Sprievodca je našinec a skvelý profík, ktorý sa o krajanov dokáže postarať. A treba, pretože tentoraz je aj v slovenskom vagóne nabité. Budúcnosť Ukrajiny cestuje na Západ. Deva, ktorú nám pristrčil pod ochranu jej otec, učiteľ fyziky, ide na mesačný študijný pobyt kamsi do Simmeringu. Celá ďalšia skupina ukrajinských študentov zasa na letnú ekonomickú Univerzitu do Viedne. Jeden z nich je aj v našom kupé. Má za sebou študijný pobyt v Spojených štátoch, v Kyjeve študuje na americkej katolíckej univerzite, má perfektný americký prízvuk, rozhľad a nezlomnú vieru v budúcnosť svojej krajiny. V živej debate, vzďaľujúc sa „Perline Evropi“,) sa za oknami mihne dedinka s menom „Perla Karpat“. Nášmu mladému spoločníkovi tie prímery vôbec nepripadajú nadnesené. Hneď nás poučí (a to teraz dobre počúvajte!), že predsa na Ukrajine pri obci Rahov (juho-západne od Ľvova) je stred Európy. Úbohé naše Krahule a mýtotvorcovia ich úlohy stredu Európy! Nehádame sa, veď ukrajinčina sama akoby bola križovatkou jazykov – poľštiny, ruštiny, dokonca chorvátčiny aj slovenčiny (čo poviete na výrazy „ďakujem, rozumiem, páni a panie, vplyv…“, ale aj „redkoe milo“ ako tekuté mydlo). Náš mladý spoločník súhlasí, ale hneď sa posťažuje, že z 22 oblastí Ukrajiny len v dvoch sa hovorí naozaj po ukrajinsky. Zvyšok je poruštený (+ rusínska časť Karpát). Potom sa náš spoločník odmlčí a zadíva von do krajiny, ktorá už zasa pripomína Oravu s nekonečnými kopcami a údoliami. Tento mladý muž, budúcnosť Ukrajiny, nosí slnečné okuliare značky Christian Dior. A ponúka nás moldavským vínom značky – Nostalgia.
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Ukrajine nájdete na http://www.walkers.sk/ukrajina.php.
