Fero Fenič (* 20. marca 1951, Nižná Šebastová, časť Prešova), filmový režisér, scenárista, producent, filmový organizátor, televízny a filmový podnikateľ. Ako režisér doteraz natočil 36 rôznych filmových diel. V jeho filmovej a televíznej spoločnosti Febio (FEničov BIOgraf), známej svojou tvorbou nielen pre Českú televíziu, ale aj ďalšie TV stanice, vzniklo v rokoch 1992–2010 celkom 1 261 dokumentárnych aj hraných relácií. Medzinárodný filmový festival Praha – Febiofest, ktorý založil v roku 1993 a ako majiteľ a riaditeľ ho viedol do roku 2012 (v súčasnosti pôsobí ako jeho prezident), sa stal jednou z dvoch najmasovejších audiovizuálnych akcií v ČR.
Fenič vyrástol na východnom Slovensku v rodine poľnohospodárov ako posledné z piatich detí, strednú školu absolvoval v Prešove a roku 1969 nastúpil na katedru žurnalistiky FF Univerzity Komenského v Bratislave. Po troch rokoch štúdia sa prihlásil na Katedru dokumentárnej tvorby FAMU v Prahe. Už jeho školské práce boli oceňované na významných študentských filmových festivaloch. Získal ročné štipendium ako stážista najstaršej filmovej školy sveta – rímskej Centro sperimentale di cinematografia (1977), kde napísal svoju diplomovú prácu a zdokonalil sa v taliančine. Po ukončení FAMU (1978) absolvoval ročnú vojenskú základnú službu v Československom armádnom filme ako asistent réžie a potom sa stal zamestnancom Štúdia krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave-Kolibe (1979–1985), kde nakrútil celý rad autorských dokumentov.
Jeho profesionálny debut „Diadém“ (1979) bol ocenený ako najlepší dokument roka a „Tam a späť“ (1980), ktorý sa do kín dostal až po roku 1989, bol v roku 1990 ocenený ako najlepší dokument rokov 1969-1989 medzi zakázanými filmami. Niekoľko ďalších krátkych a stredometrážnych snímok realizoval v zákazke pre Slovenskú televíziu, štúdio Bratislava, kde vznikol aj jeho prvý hraný televízny film „Brehy nehy“ (1983), ktorý však na svoje verejné uvedenie musel čakať niekoľko rokov.
Medzitým debutoval celovečerným hraným filmom „Džúsový román“ (1984) vo FS Barrandov v Prahe. Aj tento sociálne ladený horký príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí riešia nechcené počatie a rodina donúti dievča k interrupcii, sa pre svoj negatívny obraz vtedajšej spoločnosti dostal na plátna kín až za ďalších celých päť rokov.
Jeho odchod zo Slovenska nebol dobrovoľný. Podozrievaný z nadbiehaniu komunistickému režimu, mal problémy so samotnými komunistickými funkcionármi.
Zo slovenského filmového štúdia Koliba ho potom prepustili pre „politickú nespoľahlivosť a protisocialistické zmýšľanie“ a živil sa ako sprievodca cestovných kancelárii (1985–89). V období nastupujúceho politického uvoľňovania rokov 1988-1989 mu bolo umožnené v Krátkom filme Praha natočiť dokument „Vlak do dospelosti“ o generácii deti narodených tesne po ruskej okupácii (na uvedenie do kín ale potom čakal ešte rok), tiež napísal scenár svojho druhého českého hraného filmu (spoločne s E. Plítkom) a nastúpil do FSB (1989-1990). Podobenstvo o konci totalitného režimu „Zvláštne bytosti“ bolo zaradené do výroby a dokončené v novembrových dňoch roku 1989.
Na výzvu študentov začal Fenič pôsobiť ako vedúci pedagóg na KDT FAMU (1990-1994), ale postupne v ňom dozrelo rozhodnutie založiť vlastnú filmovú a televíznu produkčnú spoločnosť, v ktorej chcel vytvoriť základňu pre nezávislú dokumentárnu tvorbu. Nazval ju Febio (Feničov Biograf). Od založenia (1991) vyprodukovala viac ako 1 300 dokumentárnych filmov pre všetky české štyri celoplošné televízie a ďalších objednávateľov a zhromaždila okolo seba viac ako 155 režisérov a režisérok, drvivú väčšinu tvorcov tej doby. Výrazne prispela k popularite dokumentu ako svojbytnej filmovej (televíznej) disciplíny, prvé diely GENu sledovalo vyše 60 % divákov. Z hľadiska výrobného, ideového i estetického sa v mnohom stala vlajkovou loďou odboru, dokonca aj určitou vnútornou konkurenciou v kolose ČT.
Feničovu autorskú tvorbu, ostatne aj ako životnú dráhu, je nutné rozdeliť na dve etapy: pred založením Febia a po ňom.
Filmy prvej etapy vynikali prenikavou filmovou rečou. Ešte v škole sformoval svoj vizuálny štýl, ktorý sa snúbil s často drsným autentickým svedectvom o živote. V školskom cvičení „Človečina“ (1974) zrekonštruoval lynč ruskej ženy, ktorý sa odohral v Košiciach roku 1968 po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy a vo filme „Labutia púť“ (1975) zaznamenal pocity starých ľudí dožívajúcich v malej dedinke Vlkolinec nad Ružomberkom. Absolvoval portrétom amatérskeho archeológa, poľnohospodára a starého mládenca, Viliama Kráľoviča, ktorý našiel nové dôkazy o pobyte Rimanov na našom území. Snímka „Ako sa pán Kráľovič stal králom“ (1977) získal čestné uznanie v Oberhausene. Jeho profesionálne diela pokračovali v hľadaní základných podôb najobyčajnejšieho života, najčastejšie zo súčasnej slovenskej dediny („Tak som prešla veľký svet“, 1982; „Bartomijov dom“, 1985), výnimočne aj zo sveta oficiálnej kultúry („Trate života Jozefa Kronera“, 1984).
Pri založení Febia vznikla myšlienka cyklu OKO – pohľad na súčasnosť, čomu pomohla aj zmena technológie (video). Sám Fenič natočil prvých 6 dielov: o živote v najvzdialenejších obciach Československa „Odtiaľto – potial“ (1992), o absurdite života na Podkarpatskej Rusi „Praha slzám neverí“ (1992), o jednom predvolebnom dni lídrov politických strán „Vodcovia“ (1992), o prvom domove dôchodcov a rómskej dedine „Všetci dobrí voliči“ (s V. Drhom a P. Slávikom, 1992), o ceste slovenského národa k Bohu „Boh s nami“ (1992), a hlavne film „Najšťastnejší deň Anny Mečiarovej“ (1992) o matke slovenského Vladimíra Mečiara, realizovaný v deň vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska.
Hlavné mesto SR Praha mu 1. 3. 2016 udelilo, ako prvému filmárovi v histórii hlavného mesta (a tiež ako jedinému Slovákovi po roku 1989), čestné občianstvo. Tiež sa stal (po Pavlovi Tigridovi) druhým nositeľom Ceny 1. júna 1953 (deň prvej protikomunistickej demonštrácie v Plzni: Plzenské povstanie 1953) udeľovanej za „presadzovanie demokracie a dôslednú obhajobu ľudských práv prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie“. Východoslovenské krajské mesto Prešov mu v júni 2009 udelilo svoju výročnú Cenu mesta a Medzinárodný filmový festival Art film fest Košice ho v júni 2018 ocenil Cenou prezidenta festivalu. V americkom exile vznikla Spoločnosť pre vedy a umenie, ktorá mu 10. 7. 2018 udelila svoju výročnú cenu pri príležitosti 60 výročia svojho založenia vo Washingtone DC a Svetového kongresu v Prahe.
Únava z dvadsiatich rokov produkovania filmov sprevádzaná nenávistnými reakciami časti spoločnosti na jeho iniciatívu premenovania ruzyňského letiska na Letisko Václava Havla prinútili slávneho režiséra čiastočne presídliť do južného Talianska.
Zdroje:
https://cs.wikipedia.org/wiki/Fero_Feni%C4%8D
https://www.seznamzpravy.cz/clanek/audio-podcast-galerie-osobnosti-v-cesku-pro-me-nebylo-bezpecno-fero-fenic-se-stahl-do-ustrani-231968
https://plus7dni.pluska.sk/domov/kajucnik-fenic-podvrh-stb-ako-isty-frantisek-jar-1986-vyznaval-lasky-strane
Spracoval: Gustáv Murín
