Atény nie sú mesto. Bol to štát a dnes je to štát v štáte. Atény majú všetko na samostatnú existenciu. Sú tu dookola kopce, rovina na ktorej sa rozprestiera celé mesto a morský prístav Pireus. Navyše je to unikát medzi hlavnými mestami krajín Európskej Únie. Nenájdete tu totiž mrakodrapy. Vlastne, jeden majú – volá sa Pyrgos Athinon a slúži roky ako kedysi aj náš Manderlák. Je to názorný príklad výškovej budovy v meste, kde sú výškové budovy zakázané. Atény totiž ohrozujú zemetrasenia a tak tu majú budovy maximálne štyri až šesť poschodí. Atény sú výnimočné tiež tým, že počet obyvateľov sa tu dramaticky mení. V príjemných zimných mesiacoch je ich tu päť miliónov. Ale letné horúčavy tu pretrpia ledva dva milióny, mesto sa od konca júna do polovice septembra vyľudní. S veľkou nadsádzkou by sme teda mohli povedať, že Atény nie sú mesto, ale obrovská dedina. A v nej žije polovica celého Grécka.
Cesta ako šanca
Cestujeme, aby sme stretávali ľudí. Niekedy sú to neuveriteľné stretnutia. Ja som pri príprave cesty do Atén vôbec netušil, že tu nájdem Silviu Okáliovú, v súčasnosti prekladateľku a autorku v gréčtine, ktorú som spoznal ako novinárku pred štvrťstoročím v redakcii Nového slova. Silvia ma obetavo previedla múzeami a pamiatkami. Ale na to, aby som sa dostal tomuto mestu aj pod kožu a pochopil jeho vnútorný život mi zasa pomohol spisovateľský kolega Anastassis Vistonitis a jeho žena Maria. Večera v ich modernom apartmáne s veľkou terasou v rezidenčnej štvrti ma ubezpečila, že o kultúru sa v Aténach netreba báť. Ako mi potvrdil Anastassis, obyvatelia gréckej metropole knihy kupujú tak, že tie najúspešnejšie dosahujú až 300 tisícový náklad. Grécke knihy však prakticky nepoznajú tvrdé väzby, všetko je brožované. Zato je v Aténach takmer každý deň prezentácia nejakého nového titulu, pretože, ako hovorí Silvia, tu asi píše každý vrátane stredoškolských učiteliek. O pár dní som takého nadšenca stretol na živo na trhu v ulici Ifestou. Volá sa Nikoz Koemidžiz a predáva svoj životopis politického väzňa, ktorý strávil za mrežami až tridsať rokov. A keďže jeho kniha vyjde na 15 eur, je to pol eura za opis jedného roku väzenia. Ktovie koľko chcel ten mladík, čo recitoval verše v metre z Pirea do centra. Po grécky žiaľ neviem a básnik to bol plachý.
Múzeá a pamiatky
Naša prehliadka Akropoly začala ukážkovou priazňou okolností, keď sa nám veselo prihovorila Grékyňa Dina, jediná tlmočníčka do slovenčiny v Aténach. Vyštudovala seizmogafiu v Prahe a v meste, ktoré je poznačené zemetraseniami, nezohnala inú prácu. Aj vďaka nej som sa dozvedel, že od základnej školskej dochádzky som celé desaťročia žil v omyle, že dominantou Akropoly je Pantheon (teda miesto „všetkých bohov“), ale v skutočnosti je to Parthenon („chrám panien“). Poblízku je aj malé múzeum, ktoré asi najviac zaujme pozornými uvádzačkami, ktoré vás dôrazne upozornia, že pred rozmernými sochami môžete fotografovať, ale nemôžete pred nimi pózovať a otáčať sa tak k nim chrbtom, lebo by ich to urazilo. Nevedomky sme si už stihli predtým zapózovať a sochy napriek tomu zachovali svoj kamenný úsmev. Najstarší aténsky cintorín Kerameikos ponúka prechádzku pod otvoreným nebom medzi prastarými náhrobkami a základmi pôvodných mestských brán. Atmosféru dopĺňajú korytnačky, ktoré sa tu voľne motajú návštevníkom pod nohami. V miestnom pavilóne na drobnej hnedo-čiernej keramike (od nej názov miesta) z obdobia 450-500 pred n.l. objavíme aj pravé antické porno, ktoré by mimo múzea aj dnes dokázalo vyvolať pohoršenie.
Po stopách priateľov
Je zaujímavé, že mnoho našincov pozná Grécko ako obľúbenú dovolenkovú destináciu, ale už pomenej ich navštívilo aj Atény. Pred svojou cestou som oboslal priateľov, aby mi poradili, čo by mi z tejto gréckej metropoly nemalo ujsť. A tak som na radu Ivana Popoviča zašiel na námestie Omonia, ktoré spolu s blízkym námestím Syntagma, tvorí moderné centrum mesta. Neďaleko odtiaľ sme so Silviou strávili príjemný večer v reštaurácii na ulici Pireos 33 pri gréckej špecialite „mousaka“ (prekladané zemiaky, baklažán, pomleté mäso a navrch bešamel) a dobrom červenom víne. Neuvádzam značku, lebo ich je veľa na výber a čašníci vedia ochotne poradiť. Na radu profesora matematiky Pavla Zlatoša som okoštoval aj špeciálne, živicou konzervované víno „retsina“ a dospel k záveru, že je dobré proti boleniu zubov. Keď ho do seba nalejete asi liter, rýchlo sa presvedčíte, že na svete existujú aj horšie veci ako deravý chrup. Takže zabudnime na naše slovanské prelievanie hrdla a v tomto prípade odporúčam len koštovať. Pavol mal totiž asi na mysli ten unikát, že sa vďaka „retsine“ môžete aj chuťou vrátiť do antických čias, kedy sa toto víno pilo len riedené vodou. Peter Malec ma nasmeroval do malebnej štvrti Plaka hneď pod Akropolou, kde sa sústreďujú turisti a výborné reštaurácie s miestnymi špecialitami. To už sa ale k mojej sprievodkyni Silvii pridala aj pracovníčka našej ambasády pani Magda Tzanidaki, ktorá nás priviedla do Thanasis Cafe, kde sú stoly priamo na ulici a majú tu tie najlepšie „bifteki“ široko-ďaleko. Samozrejme, že to nie sú bifteky, ale mäsové guľky vzhľadovo podobné na šašlikovité „suflaki“, ale s inou chuťou. K tomu „tsatsiky“ (uhorkový šalát s cesnakom a jogurtom), parádne biele víno z Makedonie a úžasná obsluha. Verte, zažil som už všeličo, ale čašník Vangelis si ma získal okamžite. Ten človek mi v prvom rade zabavil moje spisovateľské pero a vymenil ho za svoje čašnícke, ale ako odškodné som dostal aj ich popolník ako suvenír. Vangelisovi končila služba a on sa bol schopný ešte aj po ôsmich hodinách v behu usmievať a šíriť dobrú náladu. Verte, s takou obsluhou aj lepšie chutí!
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Grécku nájdete na http://www.walkers.sk/grecko.php.
