Kto sa ešte neposťažoval (veď my sa vlastne sťažujeme stále), ako ťažko sa človek narobí, aby zarobil? To snáď len tí, čo nepracujú, majú čas zarábať vo veľkom. Ale v Amerike sa sťažnosti nenosia, nepatrí sa to. O to viac sa pokúšajú prežiť v konkurencii, ktorú si ani nevieme predstaviť. Takisto si však nevieme predstaviť riešenia, ktoré ich pri tom napadajú.
Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som tam už videl v bežnej konverzácii ako si niekto plesol po čele a povedal – to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol. V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, maliarku obrazov. Náročne sa prepracovala sem, cez oceán s predstavou, že je tu nekonečne veľa ľudí a v tom nekonečne by si zopár mohlo kúpiť jej obrázky. Nebola náročná, neplánovala svetovú slávu. Stačilo by tých pár predaných obrázkov. Nepredala ani jeden. Prežiť ale akosi musela. Zvlášť, keď do svojho bytíku (kde bol na dverách do záchodu záves namiesto dverí, pretože do prenajatého bytu sa predsa neinvestuje a nové dvere sú celý majetok) priviedla aj Pedra, emigranta z Portorika. Pedro sa celý deň usmieval a celý deň chcel len to jedno, ako sa sťažovala každému známemu. Aby teda uživila seba a tohto neúnavného milenca – maľovala drevené kolotočiarske kone! Áno, tie, čo na nich sedia naše ratolesti a na nich sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V 90-tych rokoch to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch v bruselskom hoteli a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov.
Stolárov šťastný nápad
Mám ešte bizarnejší príklad prežitia. Najskôr si predstavte hory asi ako naše Nízke Tatry, ale bez turistov a bez akýchkoľvek iných atrakcií – okrem tej, že na jednej z horských chát tu pripravovala fanatická moslimská skupina prvý teroristický útok na newyorské Dvojičky. A práve táto „atrakcia“ vlastne dokazuje, že ide o skutočne opustený kút Ameriky. V pennsylvánskych Modrých horách takmer nie je čo chovať ani pestovať. Miestni za prácou dochádzajú a jediné, čo tu naozaj funguje je lov a lovecká vášeň. A práve na tom postavil svoju budúcnosť stolár David Drain, ktorý sa sem pred tromi rokmi prisťahoval. Každý miestny osadník tu má aspoň tri pušky (môj hostiteľ básnik Kerry Shawn Keyes mal štyri a k tomu ešte smrtonosnú novodobú kušu na tiché zabíjanie). A samozrejme, že väčšina z nich nie je prihlásených (preto sú tiež miestni radikálne proti kontrole zbraní). Takže náš novoprisťahovaný stolár vyrobil úžasný príborník, ktorý mal vzadu skryté priehradky na ukrývanie pušiek s tajným otváracím mechanizmom – a čakal na hojné zákazky. Za pol roka predal tri a zistil, že takto sa neuživí.
„Tak som si povedal, ukrývať nechcú, ale umrieť musia. A tak som začal robiť schránky na urny,“ vysvetľoval mi stolár Drain, keď ma k nemu Kerry zaviedol. „Hádajte, koľko som ich predal?“
Opýtal som sa ho, koľko je tu obyvateľov. Len mávol rukou, on totiž nepredal ani jednu.
„A z čoho teda žijete?“ znela logická otázka.
„Našiel som to, ide to na dračku a tak sa mám dobre,“ usmial sa tajuplne. Chvíľu ma napínal a chvíľu budem napínať aj ja vás. No vážne – čo za stolársky výrobok by ste úspešne predali uprostred lesov, kde ľudia nekúpia ani len skrinku na urnu pre svojich najbližších?
Ešte stále neviete, fakt nie? Stolár Drain mi to prezradil a ja ten bohovský kšeft prezradím vám – ten chlap tam v tých horách predával po tisíc dolárov malé domáce HARFY! Dobre počujete, harfy, malé a domáce. A objednávky mal na mesiace dopredu. Pýtate sa prečo práve harfy? On sa nad tým nezamýšľal, prosto si to od neho niekto raz objednal a ostatní sa pridali. Jeho žena navrch dáva domáce kurzy hry na harfu. Ja mám svoju teóriu prečo práve v tých pustých, divokých horách, kde je od obydlia k obydliu minimálne pol kilometra a niekedy aj desať, idú na odbyt práve domáce harfy pre miestne domáce panie – ale neprezradím. Pouvažujte sami, možno tej záhade prídete skôr na zub, než ja, Kerry, či stolár David Drain.
Gustáv Murín