V americkej Oklahome mal prehovoriť Gorbačov. Áno, ten Gorbačov so „znamením na čele“, čo nám v strednej Európe doprial únik z ruského povinného „šťastia“. Hovoril s veľkým sebavedomím a hovoril tak nudne, ako na straníckom zasadaní. Jeho ruský tlmočník do angličtiny pochádzal ešte z tých lepších čias, keď Gorbačov fascinoval masy na celom svete. Tu fascinoval len istú oklahomaskú devu a ešte mladíka, ktorý sedel predo mnou a mával svojou legitimáciou člena americkej komunistickej strany. Tá deva sa na mňa vrhla bez prípravy v jednom z autobusov, ktorými zvážali záujemcov z celého univerzitného kampusu na miestny krytý štadión. Bola aspoň príťažlivejšia, než Gorbačov, keď si počas notorického zahratia americkej hymny položila ruku na svoju veľkú, hrdosťou sa nadúvajúcu hruď. Obdivovala svojho otca, ktorý ako vojnový pilot najskôr bombami narobil stovky vietnamských sirôt a potom sa o zopár z nich s americky dojímavou veľkorysosťou (posielaním dolárových šekov) staral. Američania veria, že všetko sa dá dohodnúť a zo všetkého vyplatiť, aj zo svedomia. Oklahomská deva navyše verila, že zo všetkého sa dá vyrozprávať. Poznali sme sa tri minúty a už mi detailne opisovala prípad jej znásilnenia, ktorý vstúpil do análov svetovej kriminalistiky tým, že tu bol po prvý krát páchateľ usvedčený analýzou DNA. Hovorila presvedčivo a bez zaváhania, mala už cvik. Obehla s týmto svojím príbehom vraj dokonca niekoľko leteckých základní v Európe. Domyslel som si, že to vybavil jej citlivý otecko a nepýtal som sa, prečo bolo tak dôležité oznamovať to vojnovým pilotom akurát v Európe, keď sa prípad stal v Amerike. Stačilo mi, že oklahomská deva považovala za najväčší úspech svojich prednášok, keď pri nich aj silní chlapi amerických leteckých síl plakali. Ja by som chlapovi, čo plače na prednáškach, bomby do rúk nedal. Oni áno a preto sú občas nebezpeční aj vlastným spojencom, či zachraňovaným utečencom, keď ich so slzou v oku bombardujú.
Oklahomskú devu stačilo počúvať, aby mal človek dosť. Rozprávala, rozprávala, rozprávala. Ale jej samote sa nedalo pomôcť. Manžel jej ušiel, dcéra sa vzďaľovala a ja som bol rád, že som sa ani nepriblížil…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
